Posol 10-Večnosť na dosah

Na už aj tak vlhkú zem dopadali spŕšky kvapiek jedna za druhou, čoraz viac a viac.... Pochmúrne sfarbená obloha prezrádzala, že dlhotrvajúci dážď tak skoro neutíchne. Jej však neprekážal, bol pre ňu ako blahodarná očista. Bola rada, že počasie smúti spolu s ňou.
Stála uprostred cintorína plného blatistých cestičiek, cestičiek života. Mohli po nich prejsť len tí, ktorí sa dostanú z tohoto spomienkami zamoreného miesta. Ju to však netrápilo. Ani voda, ani vietor, nič... Myslela len na jedinú osobu. Osobu, ktorú stratila...
,,Je preč, už sa nevráti...Odišiel navždy..." zneli jej v hlave boľavé myšlienky. Jej slzy plné zármutku sa miešali s dažďom. Zmorene uprela svoj pohľad na zamračenú oblohu. V jej žltých očiach sa zrkadlil strach, žiaľ, a s nimi aj späté nevyrieknuté slzy.
,,Prečo?" vyriekla túto večnú otázku do ticha dažďa. V hlave mala množstvo nezodpovedaných otázok, no nevedela na ne nájsť žiadnu odpoveď.
Bezvýrazne sa pozerala do neba s hlavou vyvrátenou k šedej oblohe. To bolo jediné, čo ju dokázalo ukolísať do predstieraného pokoja. Otázka ťaživo pomaly doznela a vetrom sa niesla už iba jej ozvena. Lunari sa započúvala do ticha, ktoré by malo naháňať hrôzu, alebo nepríjemný pocit. Jej však teraz nič nenaháňalo strach, ako ten prázdny priestor v priehlbinke, kde by malo byť srdce. Najhoršie však bolo poznanie, že táto prázdnota určite nesúvisí len s krutým vytrhnutím jednej osoby z jej stromu života. V hlave sa jej preháňali myšlienky nespájajúce sa s touto dobou a miestom. Bolo to, akoby sa myseľ odpútala od tela a nechala ho tam smútiť, voľná a predsa s niečím spätá. Niečo ju však zatlačilo späť do ohraničenia jej bytosti. Pohyb, ktorý nemali na svedomí opadávajúce listy, ani menšia zver. Zničene sa otočila od hrobu svojho brata.
Tichý šuchot plášťa sa ani v tom veľkom množstve zvukov nedal prepočuť.
Pomaly zdvihla uslzené oči plné zármutku od hrobu svojho brata. S divo búšiacim srdcom sa zadívala na nového prichádzajúceho. Spod kapucní sa navzájom prepaľovali pohľadmi, no nikto z nich sa nezmohol ani na slovko. Panovalo medzi nimi mŕtve ticho...Bolo počuť len dopadanie dažďových kvapiek na mramorové náhrobky a vietor, ktorý povieval ich plášťami.
On sa zrazu rozhýbal a prešiel okolo Lunari, akoby bola vzduch. Nie. Akoby tam ani nebola...
Len nemo k nemu natiahla ruku v snahe sa ho dotknúť, ale zbytočne. V hrdle mala až príliš sucho na to, aby z neho vydala čo i len slabý hlások. On len prešiel popri nej a nevydával žiadne známky toho, že by ju videl. Ignoroval ju. Zastavil sa až pri hrobe s nádherným bielym mramorovým obložením, na ktorom sa črtalo čerstvo, zlatým písmom vyryté meno jej brata.
Podišiel ku okraju a z vnútorného vrecka tmavého plášťa vytiahol trochu požmolený kvet, bielu ľaliu....
Opatrne ho položil do jednej z váza pozorne sledoval dopad každej kvapky na biely povrch náhrobku. Upokojovalo ho to.
Po chvíľke však aj tak odvrátil zrak a pohol sa smerom preč. Zastavila ho až niečia ruka.
,,Prečo ja?" zmohla sa len na jediné. Pomaly, spod kapucne, sa pozrel na jej dažďom i smútkom zmáčanú tvár. Opatrne jej odhrnul tmavé vlasy z tváre, aby len zdôraznil to, aká bola krásna. Pri dotyku jeho chladných prstov a jej horúceho líca, jej šlo takmer srdce vyskočiť z hrude.
,,Na to ti odpovedať nedokážem..." prehovoril zamatovo hebkým hlbokým hlasom, v ktorom bolo poznať zármutok i nerozhodnosť. Obaja si dobre pamätali zážitky z onej noci.
,,Lunari, ja..." začal, ale vetu nedokončil. Slová sa mu zasekli v hrdle....
Nechcel ju viac raniť. Už beztak vyzerala, že je na ňu toho priveľa. Ruka mu skĺzla z jej líca. Bol to jeden z jeho najnerozhodnejších pohybov. Lunari tam len stála, červeň na jej tvári ostro žiarila na bledej pokožke. Pán smrti zaťal dlaň do päste. Snažil sa ovládnuť svoje city, no niečo tak silné nejde dať pod kontrolu, zamknúť na zámok a riadiť podľa svojej vôle. Prišiel na to až teraz. Jemne zložil jej ruku zo svojej, očami hľadal tie Lunarine. Dúfal, že sa budú môcť dohovoriť bez slov. Lunari však chápavo uhla pohľadom. Nechala ho ustúpiť a zadívala sa mu do tváre. Chvíľu bez slova stáli, ako nehlučné živé sochy. Ticho sa znova prehĺbilo do napätia, no ani jeden ho nechcel narušiť rozhovorom. Lunari si siahla za lem plášťa. Keď ruku vytiahla, na dlani sa jej ukázal strieborný polmesiac, no ktorý okamžite začali dopadať zmiešané kvapky sĺz a dažďa.
,,Znamená to, že... končím?" zašepkala do dažďa, no aj napriek tomu sa jej hlas zlomil. Natiahla ruku s náhrdelníkom pred neho, tak ako to urobil v prvý deň Lunarinej služby on. Zahryzla si do pery, keď zdvihol ruku, aby si prívesok zobral. No namiesto toho, aby ju navždy odlúčil od svojej kancelárie, zovrel Lunarine prsty okolo prívesku.
,,Myslím, že robím chybu, keď sa viažem na ľudské, smrteľné stvorenie, Lunari, pochop ma," jemne vytiahol prívesok a založil ho na jej hrdlo. Prešiel po znakoch, tvoriacich privolávacie jutsu a smutne sa pousmial. Lunari ho však nedokázala pochopiť. Vytrhla sa zo zovretia jeho rúk a hodila po ňom zničeným pohľadom. Výrazy v jej tvári sa menili, najprv v nej bola chápavosť a hnev a potom už len chlad a utrpenie.....
,,Chápem,“ prehovorila ľadovým hlasom, no dominantnú bolesť v ňom nedokázala potlačiť.
Prečo každý opúšťa len mňa??!! Pýtala sa v duchu. Poodstúpila od neho a otočila sa mu chrbtom. Zrak pomaly uprela na šero pred sebou, nútiac svoje bezvládne nohy k pohybu. Zo srdca sa jej pomaly vytrácala bolesť, no nahradilo ju niečo ešte horšie, chlad. Chlad, ktorý uzamkol jej srdce pred svetom a ukryl ho pred láskou, ktorá mu iba ubližovala.
Potkýnajúc sa od neho čoraz ďalej, sa snažila zrýchliť tempo. Už nechcela cítiť blízkosť jeho tela; jeho tajomnú vôňu, ktorá ju zakaždým opantávala; ani pohľad hlbokých čiernych očí plných smútku, či vidieť jeho čierne neposlušné vlasy farby ebenového dreva strapatené vetrom.....
Už nie.... šepla si v duchu. Pomaly si siahla na krk a jemne so sebou trhla. Na zem, s malým cinknutím, dopadol jej náhrdelník.
Neobzrela sa, aby mu videla do dažďom obmývanej tváre. Stačilo že cítila jeho pohľad na sebe. Vedela, že vo svojom vnútri zvádza boj povinnosť a láska. Neotočila sa, aby mu povedala čokoľvek, nechcela mu to uľahčiť, a sebe sťažiť... už aj tak sa jej hýbalo ťažko...Vzbudil v nej falošné nádeje a potom...nič...len odmietnutie a bolesť. Zatla zuby a donútila sa k rýchlejšiemu pohybu. Potkýnajúc sa kľučkovala medzi hrobmi, čím skôr preč z tohto utrpením zamoreného miesta. On tam ostal len stáť, ako prekrásna, až neľudsky nádherne vyzerajúca socha, neschopný pohybu. Roztrasenými rukami si zakrýval tvár, uvedomujúc si svoju chybu. No na jej nápravu bolo už neskoro. Ledva postrehol jej tmavý plášť miznúci za ozdobnou železnou bránou cintorína.
Je neskoro... Zašepkal si v mysli. Omámený bolesťou a rôznymi druhmi nenávisti klesol na kolená do blatistej zemi. Otrockým pohľadom sa len zadíval na svoje ruky, ktorými ju iba zraňoval. Ublížil tej, ktorú chcel ochraňovať najviac, tej, ktorú nepopierateľne miloval. V snahe ochrániť ju, ju poranil vediac, že táto rana ostane navždy otvorená, stále krvácajúca...
Nenávidel ju, že v ňom zbudila tieto city, ktoré mali preňho ostať navždy neokúsiteľné; no nenávidel i seba samého za to, čo vykonal.
,,Prečo??!!“ vydral sa mu z pľúc srdcervúci vzlyk plný bolesti a utrpenia. Zaťal dlaň a päsťou udrel do mäkkej dažďom rozmočenej zeme.
Lunari bežala lesom pri hraniciach so zemou Ohňa. Zastala tam, kde prvý krát vstúpila ako polo slobodná osoba.
Zahľadela sa na zapadajúce slnko, ktoré bolo v tento deň zakryté mrakmi. Keby ho nezakrývali, bola by to verná kópia jej príchodu do Suny. Teraz chýbal už len Gaara. Ale aj ten už nebol taký, aký býval predtým. Všetko sa zmenilo...
Tých desať rokov, čo blúdila po svete len ako zabijak bez mena, pohlo všetkými. A všetko, čo poznala, malo svoju druhú podobu. Tak, ako predtým, si nasadila svoju kapucňu. Čierne prázdno zahalilo vyblednuté, krvou podliate oči. Všetko opustilo svoje miesto. Zo zvyku si siahla na priehlbinku, kde sa predtým vynímal prívesok v symbolickom tvare polmesiaca.
Túžila zabudnúť na ten hlúpy zvyk, túžila zabudnúť na všetko od tej chvíle, čo mala byť úradne mŕtva. Avšak každý detail, každé zrnko piesku jej pripomínalo sklamanie. Vlhký vzduch jej nedovoľoval normálne rozmýšľať. Musela rozoberať svoje spomienky, túžila zabudnúť, ale nechcela stratiť svoje posledné spojenie s minulosťou.
Pomalým krokom sa vracala do lesa, pritom premýšľala o tom, čo sa za posledný týždeň stalo. Bolo to neuveriteľné, toľko udalostí za krátkych šesť- sedem dní.
Gaara, Ikari, jej brat, jej šéf... život namiesto smrti a naopak. Do hlavy sa jej vkrádali zahmlené obrázky jeho postavy, neurčité rysy jeho tváre, nepatrné záblesky citov v jeho očiach, ktoré boli zvyčajne profesionálne chladné. Napriek svojmu presvedčeniu neobrátiť sa naspäť do minulosti, tak urobila. Žalúdok sa jej skrútil od pocitu, že jej to všetko predsa len bude chýbať.
,,Pochop, nemôžem sa zblížiť s ľudským stvorením.. Pochop moju situáciu, Lunari!" Do očí sa jej vrútili slzy. Cítila sa ako dievča na jednu noc. Keby ho nepoznala, myslela by si o ňom veľa vecí, ale teraz sa zmohla len na jeden cit - sklamanie Nie, určite jej nič z toho nebude chýbať.
Hodila sa ku stromu, ktorý jej pred silnejúcim dažďom poskytoval aký-taký úkryt a riadne sa zakrútila do plášťa.
Nevydržala to a začala plakať...znova.... Zatínala zuby, snažila sa tú zmes pocitov zatlačiť niekam hlboko do seba, zabudnúť, no nedarilo sa jej. Rozmazaným pohľadom sa pozerala ako z listov stromov na zem pomaly dopadajú kvapky. Nad hrubým zeleným porastom konárov určite pršalo. Nechápala to, nevedela, ako sa mohlo stať to, čo sa stalo. Ponížená a neuveriteľne sklamaná, áno, to by na jej pocity v tejto chvíli úplne sedelo. Bezmocne sa schúlila a rozvzlykala sa.
Sedela tam na zemi objímajúc si kolená už dlho. Čas pre ňu v tej chvíli stratil zmysel. Nemo hľadela do zelenkastého šera lesa. Svetla pomaly ubúdalo, začalo sa zmrákať. Snažila sa zabudnúť, vyhnať z hlavy predstavy budúcnosti, budúcnosti s ním, ktoré sa už nikdy nesplnia i spomienky na zamatovú hĺbku jeho hlasu, dotyk jeho chladných rúk, či ten pocit, ako cítila jeho studený, no i tak vábny dych na svojich perách. Áno, snažila sa zabudnúť, dostať von z mysle tie obrazy, vďaka ktorým trpela, no nedokázala to. Smutne si povzdychla a dotkla sa miesta na hrudi, kde predtým visieval jej náhrdelník. V tom momente ňou prešiel známy krátky prúd energie. Prudko so sebou trhla a a vtedy sa spamätala. Rázne sa postavila a zatla dlane do pästí.
,,Nie!“ zavrčala potichu. Pred sebou videla cestu kľučkujúcu pomedzi stromy, ktorá jej poskytovala šancu na únik. Oči mala zrazu prázdne, celkom bez štipky akéhokoľvek citu. Kedysi milý srdečný úsmev pohasol, a vystriedali ho pevne stisnuté pery a nečitateľný výraz v tvári. Strmhlav vyskočila na vetvu a rozbehla sa naprieč pomaly tmavnúcemu lesu. Pre osobu, ktorá by stála hneď vedľa, by asi pripadala šialená, no pre ňu samu to bol zlomový bod. Slnko vystriedala chladná bezmesačná noc... Opäť sa uzavrela do seba, srdce si uzamkla na tisíce zámkov, už odhodlaná ho nikomu neukázať. I tak si nebola istá, že ho má, tak kde má byť, teraz tam bola len veľká diera v hrudi, cez ktorú akoby neprúdil vzduch, ale skôr oheň, bola bolestivo nezacelená. Nedbala nič, len na svoj cieľ. Zrýchlila tempo. Vedela že tentokrát to musí konečne a definitívne urobiť....odísť...