Posol 9-Spomienky bolia....

,,Lunariiiiiiiii!!“ skríkol na svoju priateľku, ktorá bola na rozhraní dvoch svetov. Nad ňou sa skláňala osoba, zahalená do zeleného plášťa....

,,Kto si?“ vyzvedal, ale neznáma, či neznámy, nejavil žiadne znaky nejakej odpovede, len si ďalej nechal ruky obaľovať zelenou čakrou. Kankuro vedel, že už to niekde cítil, ale krátkodobá pamäť mu nedovolila spomenúť si, kde.
,,Odstúp od nej!“ zvolal a snažil sa ho dostať od jej tela.
,,Keď chceš, aby žila, nechaj ma pracovať!“ prehovoril a strhol ruku Kazekageho brata zo svojho ramena.

,,Kde to som?“
,,Vitajte na hranici života a smrti. Som rád, že ste si na cestovanie vybrali práve našu spoločnosť. Pohodlne sa posaďte a čakajte na našu letušku,“ prehovoril odniekiaľ známy hlas.
,,Tie žartíky si si mohol odpustiť. Len by ma zaujímalo, čo tu robíš aj ty?“
,,Ja? Kosím trávnik a polievam kvetiny, čo asi?,“ objavil sa za ňou.
,,Stále rovnako ironický, vidím, že za tie roky si sa nezmenil,“ usmiala sa na neho.
,,Nevieš náhodou, ako sa odtiaľto dostaneme?“ otočila sa na neho s otázkou.
,,Myslím, že na to slúžia tie dvere nad našimi hlavami,“ povedal a pozrel sa nad seba.
,,Je to tak dávno, čo som tu nebola,“ šepla potichu.
,,To teda je,“ ozval sa tretí hlas a za nimi sa objavil Pán Smrti.
,,Pane,“ sklonila pokorne hlavu.
,,Vedela si, že to je zakázané a aj tak si to použila. Čo myslíš, prečo to asi bolo zakázané? No, nejaký dôvod to určite malo..... A teraz ťa to stálo to najvzácnejšie, tvoj život,“ vyčítal jej pomaly.
,,A ja som ten cyklus prerušil.....“ došlo jej bratovi a zamyslel sa, iste mal nad čím....
,,Vidíš? Toto som ťa učil, ak narušíš ten cyklus, osudy sa pomiešajú, životy prevrátia naruby a nastáva chaos,“ pokračoval jej Pán potichu, no im sa to zdalo horšie, akoby kričal.
,,Mne osobne je jedno, ktorý u vás dvoch sa vráti naspäť, do sveta živých, a ktorý so mnou poputuje na opačnú stranu. Rozhodnutie nechám na vás, aj tak máte obaja približne rovnakú šancu prežiť,“ dohovoril a nastalo ohlušujúce ticho.
,,Len by ma zaujímalo, prečo si ma vlastne začal oživovať?“ otočila sa na svojho brata s otázkou.
,,Vieš, že ani neviem? Je to až príliš zložité, aby som to chápal vôbec ja, a nie ešte ty, no skúsim ti to vysvetliť,“ prestal, aby sa nadýchol a keď prikývla, pokračoval, ,,už od malička sme boli niečím spätí, no nevedel som čím. No teraz som na to došiel. Je to naša krv, ktorá spája už generáciu čo generáciu, aj keď by sme niekedy chceli toto pokrvné puto pretrhnúť, nepodarí sa nám to. Teba si rodičia nevážili, nikdy som nevedel prečo, a asi ani ty nie, no teba ti neodradilo. Išla si za svojím snom, stať sa kunoichi a prekážky ti nerobili žiadne starosti. Boli sme dvojčatá, no mne naši venovali pozornosť. Ty si bola tá odvrhnutá. Na jednej strane to malo výhody a na druhej bola nepoznaná láska a samota. To ti dodávalo ale odvahu pokračovať ďalej a tak si silnela. Po tvojej smrti som odišiel zo Suny, pretože akoby som so stratou teba, stratil aj priateľa. A stretli sme sa až teraz, vždy som ťa obdivoval, aj keď iba tajne a teraz si mi dokázala, že si bola toho obdivu hodná. Potom ten tvoj boj s Ikari, vedela si, že ťa to jutsu zabije, no vedomá si následkov si ho použila, aby si zničila zlo, ktoré Ikari predstavovala. Až tvoja obeta ma znova otvorila oči. Ukázala mi, čím som bol a ako som sa zmenil. To všetko len vďaka tebe,“ dohovoril a sklopil zrak na belobu pod sebou. Po líci mu stiekla slza. Jedna za milión sĺz tých, čo videl umierať pod svojou rukou. Lunari mu iba prstami zdvihla bradu do úrovne tej svojej.
,,Došlo ti to dosť skoro,“ pousmiala sa a objala ho.
,,Nerád vás ruším, ale už je čas,“ povedal Pán Smrti. Obaja prikývli a pustili sa.
,,No choď už! Nech nezmeškáš!“ popohnal ju jej brat, no ona sa otočila a rozbehla sa k nemu. Posledný krát ho objala a zaborila svoju tvár do jeho mäkkého ramena.
,,Sľúb mi, že nezabudneš,“ šepol jej do ucha a pohladil ju po vlasoch.
,,Na teba? Nikdy,“ odpovedala mu a pustila ho. Utrela si z tváre posledné slzy, pozrela sa mu do očí a rozbehla sa opačným smerom.
,,Zbohom!“ povedala trochu priškrteným hlasom a postavila sa pred svoje dvere. Tie sa začali otvárať a beloba pomaly mizla.....

Do pľúc nabrala čerstvý vzduch a pomaly otvorila oči.
,,Snáď som vkročila do tých nesprávnych?“ prebehlo jej mysľou, keď okolo seba zočila zase tú belobu. Pomaly otočila hlavou a pohľad jej padol na malý nočný stolík s vázou plnou kvetín, vďaka ktorým sa izbou šírila krásna vôňa. Usmiala sa nad tým, vedela, že vošla do tých správnych dverí. Chcela sa posadiť, no hlavou jej prešla trieštivá bolesť.
,,Pokoj!“ riekla sestra, ktorá práve vchádzala do jej izby. Priložila svoje ruky, z ktorých prúdila zelená čakra, na jej čelo. Bolesť ustúpila a Lunari si pustila hlavu.
,,Ďakujem,“ šepla potichu a usmiala sa na sestričku.
,,Vonku už dosť dlho čakajú tvoji priatelia, mám ich pustiť dnu?“ opýtala sa sestra, kým vymieňala Lunari infúzie. Tá iba prikývla a usmiala sa ďakovne na sestru. Sestrička pomaly vyšla z izby a až dnu doliehalo, ako im dohovárala, nech ju príliš neobťažujú, že sa len pred chvíľou prebrala. No oni na varovanie nedbali a dnu vtrhli Gaara a Kankuro ako víchor.
,,Koľko som bola v bezvedomí?“ opýtala sa ich, než stihli čokoľvek povedať oni.
,,Tri týždne,“ odvetil jej potichu Gaara a sadol si na jednu z voľných stoličiek v Lunarinej izbe.
,,Ako ti je?“ vyzvedal Kankuro a podišiel k oknu. Zadíval sa z neho niekam von a akoby duchom niekde inde. Lunari sa zadívala z toho istého okna. Obloha sfarbená do krvavo červena, vďaka práve zapadajúcemu slnku, sa im obom leskla v očiach. Kvôli jednej jedinej spomienke sa jej do očí vhrnuli slzy.
,,Lunari?“ snažil sa, aby konečne vnímala.
,,Ehmmmm...čo?“ otočila sa k nemu a rýchlo si utrela slzy, no ich stopy jej na tvári zostali.
,,Stalo sa niečo?“ spýtal sa jej znova Gaara a ustráchane sa na ňu podíval.
,,Nie, som v poriadku,“ usmiala sa na neho, aj keď jej bolo na očiach vidieť, že klame. Snažila sa spomienky na svojho brata zatlačiť do úzadia.
,,Čo je nového v úrade?“ opýtala sa ho akoby bezstarostným tónom.
,,Chvalabohu, už je hrozba vďaka tebe zažehnaná. Či nadobro, to neviem. Ale aspoň na chvíľu môžu ľudia kľudne spať. Len tá zdemolovaná strecha stála dosť veľa,“ pousmial sa na ňu, ale nič jej nevyčítal.
,,Tssss. Človek vám zachráni zadky a vy mu ešte pošlete účet!“ ďobla ho lakťom medzi rebrá. Bola to znova ona. Tá Lunari, akú on poznal. Bol rád, že ju vidí takúto, bol si istý, že stratu svojho brata čoskoro prekoná.
,,Kankuro, asi by sme už mali ísť, iste si musíš oddýchnuť a vyspať sa,“ prehovoril potichu Kazekage a vstal, aby zobudil z driemot svojho brata, ktorý si už hodný chvíľu pochrapkával na okenici. Podišiel k nemu, jemne s ním zatriasol a Kankuro vyskočil, akoby ho trafil elektrický prúd. Skoro pritom rozbil jednu vázu a svojmu bratovi takmer dal päsťou do brady.
,,Ja...ups...prepáč“ ospravedlňoval sa potichu a chytil svojho brata za rameno v úmysle vyvliecť ho nebadane z izby. Lunari iba v návale smiechu zvraštila čelo a takmer sa zosypala z postele, no na jej šťastie na okraji postele bola mriežka.
,,Tí dvaja nie sú normálny!“ pošepla potichu a prestala sa smiať. Spomenula si na šantenie dvoch detí na malom ihrisku, bolo to už dávno.....Ona a jej brat, nerozlučné dvojičky....Spomienky bolia, je to pravda, ktorá bolí tiež.
Hlavou sa jej premietalo ich spoločné detstvo, všetky nesmelé krôčiky, tréningy, hádky i uzmierenia..... A znova ich posledné boje, napokon rozhovor na rozhraní svetov, už posledný. Všetky boľavé spomienky i zážitky spôsobili, že Lunari sa začala nekontrolovateľne triasť vzlykmi. Snažila sa zbaviť sa bolesti pomocou sĺz, no na srdci stále mala ťažobu, ktorú zo seba nedokázala sňať.
Pevne rukami stisla vankúš, ktorý bol už teraz mokrý, a čo i len jediná spomienka na jeho tvár jej spôsobovala muky. Vyčítala si v duchu, že sa vrátila a on tam zostal. Chcela, nech je to naopak, no už bolo neskoro. On zomrel, ale ona musela žiť ďalej.
Izbou sa zrazu rozľahli tiché kroky a vrzgot stoličky značiaci nového prichádzajúceho.Lunari sa mu iba pomaly otočila tvárou, ktorá sa leskla od sĺz.
,,Ako mu je?“ pozrela na neho vlhkými očami. Hovorilo sa jej ťažko, hrdlo mala suchšie ako púšte v okolí Suny.
,,Je v poriadku, do ktorého by si sa mala dostať aj ty. Fňukanie ti v ničom nepomôže.O svojho brata starosť mať nemusíš, je v dobrých rukách,“ prehovoril potichu, ale aj tak zreteľne.
,,Mohla by som ho vidieť?“ opýtala sa prosebne.
,,Vieš, že pravidlá obísť nemôžem, iba keby ťa trénoval, čo už u teba neprichádza do úvahy. Pravidlá sú neúprosné, prepáč,“ vysvetlil jej a spopod kapucne ju prepaľoval pohľadom.
,,Do čerta aj s pravidlami!“ neovládla sa. Odhodila svoju prikrývku, odpojila si z rúk všetky infúzie a káble, a vyhupla sa na nohy. Trochu sa zakymácala, no rovnováhu sa jej udržať podarilo. Pán Smrti sa iba bezmocne prizeral, ako sa jeho zverenkyňa snaží obliecť a hlasno si povzdychol.
,,Čo keby si sa upokojila a vrátila sa do postele?“ navrhol jej, aj keď vedel, že ho neposlúchne. Bola na to príliš tvrdohlavá. Odpoveďou mu bol iba jej pohľad, značiaci nech sa do toho nestará. Pripla si na bok puzdro so zbraňami, na chrbát katany a podišla k oknu. Už mu svitlo, chcela z neho vyskočiť.
,,Lunari!“ šepol výhražne. Ona sa na neho iba otočila s diabolskými iskričkami v očiach, kým otvárala okno.
,,Keď to nepôjde po dobrom,“ vzdychol si a chytil ju za pás, keď liezla von oknom. Vtiahol ju dnu, zavrel okno a chrbtom sa podoprel o vnútornú časť parapetu. Ruky si prekrížil sa hrudi a spoza kapucňou zahalenej tváre ju sledoval. Ona sa chvíľu tvárila prekvapene, no potom ten výraz vystriedala urazenosť.
,,Fajn! Tak tati, koľko budem mať zaracha?“ opýtala sa ironicky naschvál zvýrazňujúc slovíčko ,,tati“.
,,Kým sa neupokojíš, dcérenka moja“ odpovedal jej rovnakým tónom a tiež si dal záležať na slovíčkach ,,dcérenka moja“. Lunari si iba povzdychla. Vedela, že nemá šancu zmiznúť z tejto izby, kým jej to on nepovolí. Ruky si rovnako ako on prekrížila na prsiach a svoj urazený pohľad nasmerovala do stropu. Prešla hodná chvíľka a obloha za oknom nadobúdala farbu hlbokej vody. Lunari už dávno zaspala, no Pán Smrti v tej izbe ešte stále bol. Opatrne si prisadol na kraj postele, snažiac sa ju nezobudiť. So záujmom v očiach na ňu hľadel. Nečujne a opatrne sa posunul dopredšie a nahol sa nad jej tvár.
,,Si taká krásna a nevinná, keď spíš,“ šepol potichu a pohladil ju jemne dlaňou po tvári. Trochu sa zavrtela a on svoju ruku bleskovou rýchlosťou odtiahol. Dych sa mu zrýchlil, ale celkom zbytočne. Ona spala ďalej. Pán Smrti zaváhal, no aj tak sa znovu naklonil nad jej tvár. Bol tak blízko, že cítil jej dych i vôňu, ktorá ho očarovala. Pohľadom prešiel po izbe a keď sa uistil, že tam okrem ich dvoch nikto nie je, znova sa nad ňu naklonil. Opäť zaváhal, no aj tak jej na pery vtisol letmý bozk. Ona vtedy otvorila oči a bozk mu opätovala. Opatrne zdvihla ruku, chcela sa dotknúť jeho tváre, no prehrabla len vzduch na mieste, na ktorom pred chvíľou stál on. ale teraz tam už nebol, zmizol. Vedela, že to bol on, kto iný. Hlavou je vŕtala otázka Prečo?, no nenachádzala na ňu odpoveď. Aspoň ho videla čo i len sekundu bez kapucne. Tie uhľovo-čierne oči si zapamätá asi navždy, aj keď jeho tvár videla len zlomok sekundy. S týmto zážitkom, hlboko zakoreneným v srdci a hlavou plnou otázok, sa oddala spánku.......