Život už je raz taký

Dievča, vlastne už žena, sedela na opustenej lúke opretá o strom. S trpkým výrazom pozerala do diaľky, pozorujúc malé snehové vločky, ktoré lietali okolo nej. Na pohľad vyzerali tak jemnučko a krehko... Stačila sa ich len dotknúť a zmizli by. Ich krátky, bezvýznamný život by sa skončil.
Presne ako moj, vzdychlo dievča a vyvrátilo hlavu k oblohe.
Bola sivá a šedá...
Je prekvapujúce koľko vecí jej pripomínalo samú seba...
Snehobiele vločky jej dopadali na tvár a roztápali sa. Možno vyzerali rozprávkovo, ale zároveň boli také pichľavé a studené... Krajinu okolo nej zakrátko pochovali pod bielou prikrývkou.
Zaujímavé, ako bielo a nevinne to tu teraz vyzerá...
"Smrtiaco nevinne," zašepkala. Po chvíli si uvedomila svoje slová a rozosmiala sa. Nie veselým a šťastným smiechom. Skor trpiteľským...

Smrtiaco nevinne? Čo ma to napadlo? Pochybujem, že také slovné spojenie vobec existuje... Ale každopádne mi to tak pripadá. Veď sneh vzal domov nemálo zvieratám a živočíchom...
A stále neprestajne padal. Cítila ako jej dopadal na bosé, doškriabané nohy.
Záleží na tom?
Na živote...
Bolesti...
Všetky tie veci sú také doležité a zároveň bezvýznamné...
Ničím si nemožme byť istý. Nikým... Možme sa spoľahnúť len na jedinú vec.
A tou je smrť. Vždy si nás nájde nech sme kdekoľvek. Dostihne a ukončí náš krátky život.

Čiernovlasé dievča si začalo dýchať na ruky. Od úst jej vychádzala hustá para. Bola jej čím ďalej, tým väčšia zima. Kolená si primkla bližšie k sebe, aby docielila aspoň ako také teplo. Snažila sa na to nemyslieť. Svoj čas trávila uvažovaním...
Rodina...
Priatelia...
Všetkých opustila. Alebo oni opustili ju? Možno..
Spomenula si na jednu vetu. Život už je raz taký...
Taká používaná slovná fráza... Taká hlúpa.
To som si spoň myslela...
Vtedy...

Pamätám sa ako zomrela mama. Otec bol z toho zdrvený...
Vždy ma učieval pevnej voli a chuti nevzdávať sa. Bol mi inšpiráciou... Ale nikdy som ho nevidela takého zlomeného ako vtedy. Po čase začal svoje pocity skrývať... Dusil ich hlboko v sebe. Ako keď prvýkrát použil túto vetu.
Stál pri maminom hrobe. bez slova sa díval na jej náhrobný kameň, keď zrazu, bezvýrazným hlasom povedal:
"Vieš, dcérka... Život už je raz taký."
Prekvapene som naňho pozrela.
"Otec..." zašepkala som.
Neodpovedal. Ešte chvíĺku zhypnotizovaným pohľadom hľadel pred seba, keď sa otočil a pobral preč. Dlho som za ním hľadela, mračiac sa.
Ako to može povedať? On, taký silný a sebavedomý človek... Ako može zvádzať maminu smrť na týcho pár slov? Akoby to ospravedľnovalo jeho chyby...
Keby prišiel vtedy skor, mama by možno ešte žila...
Keby...
Vtedy som k otcovi stratila doveru.

Dievča sa zamrvilo. Snežilo čoraz viac, teraz sa pridal aj vietor. Ale ona akoby už nič necítila. Žiadnu bolesť, žiadny chlad.
Dokonca by mohla povedať, že jej bolo celkom teplo. Zhlboka vydýchla a zavrela oči. Cítila sa taká kľudná... akoby ľahká. Už čakala kedy vzlietne...
Ale teraz pochopila. Vedela to.
Život je už raz taký. Akoby právev tej chvíli zistila význam tých slov.
Každý človek ich raz vysloví. Či už je slabý alebo nie...
Keď je jeho zúfalstvo také veľké, potrebuje si niekde uľaviť.
Zvaliť na niečo svoj neúspech. Inak by ho to zožralo zvnútra... Pohltilo.
A práve vtedy je tu táto veta... Ako záchranný hák, ktorého sa v poslednej chvíli chytíme.

Dievča sa usmialo. Teraz chápala...
Pomaly, s chladným výrazom na perách sa zviezla na zem. Zložila tvár na hrubú snehovú prikrývku. Vlastne to bolo smiešne... Naozaj sa cítila ako v perine. Ako v nebi... Všetko tá biela okolo nej...
Už to nebude dlho trvať, usmiala sa ustatým výrazom.
V hĺbke svojho srdca cítila zvláštny pokoj. Vedela, že prišla jej chvíľa...
Venovala pohľad na oblohu, kým zavrela oči. A posledné čo videla bola veľká vločka, ktorá práve pristála na strome.
Chcela byť ako ona, voľná. Poletovať si kam chce...
Možno sa jej to raz splní...
Ale nič netrvá večne. Tak ako sa tá vločka práve roztopila na konári stromu, dievča pod ním posledný krát zatvorilo oči.