Posol 1-Starí známi

Pomaly vyšla z lesa a vstúpila na hranicu tejto zeme tvorenú pieskom. Ten, rozohriaty od slnka, ktoré práve zapadalo a osvetľovalo krajinu pred ňou, sa jej vtískal do otvorených sandál. Povzdychla si a pokračovala v tej dlho očakávanej ceste. Rozmýšľala nad tým, či si ju niekto po tej dlhej dobe bude vôbec pamätať.

U Kazekaga v kancelárii

,,Trápi ťa niečo Gaara?“ opýtala sa svojho mladšieho brata Temari starostlivo a prezrela si jeho utrápenú tvár.
,,Len to, že niekto vyvraždil takmer celú orochimarovu organizáciu, plus ešte Akatsuki, ktorých tiež zostalo len pár.“ oznámil jej a chytil sa zmätene za hlavu.
,,Neboj, skôr či neskôr sa ukáže, kto to vlastne je.“ podporila ho opatrne.
,,Len aby to nebol nepriateľ, pretože potom budeme mať veľký problém.“ odvetil jej a otočil sa v kresle smerom ku oknu, ktoré bolo špinavé od všadeprítomného piesku. Zamyslene cezeň hľadel von na Sunu, osvetľovanú zapadajúcim slnkom. Z jeho myšlienok ho vyrušil iba sestrin odchod a následné zaklopanie.
,,Ďalej!“ vyzval potichu bez toho aby sa bol nejako otočil.
,,Kazekage-sama! Niekto sa nachádza pri hraniciach našej zeme.“ povedal strážca, čím okamžite upútal Gaarovu pozornosť.

Zrazu sa pred ňou začal víriť piesok tak prudko, až jej takmer strhol dlhý cestovný plášť zahaľujúci jej telo. Oči si prikryla dlaňami, aby jej do nich nevnikli zrnká piesku. Zrazu ju ten piesok začal obklopovať, ale ju to nejako nerozrušilo.
,,Nemal by si na mňa útočiť, ak nie som skutočný nepriateľ. To si sa predsa učil už na Akadémii.“ ozvalo sa mu spoza chrbta milo až vystrašene odskočil.
,,Kto si a čo tu pohľadávaš?“ nedal sa vyviesť z miery súčasný Kazekage.
,,Neboj, nepriateľ nie som.“ odpovedala mu záhadne a spoznala v ňom osobu, ktorú veľmi dávno nevidela.
,,Tak kto potom si?“ vyzvedal znovu ale ona namiesto toho aby mu odpovedala len siahla rukami ku kapucni a dala si ju dole. Pod ňou sa ukrývala usmievavá tvár s očami žltkastej farby a vlasmi, ako protikladom, tmavo modrými presne ako nočná obloha. Všetko to smeroval k tomu, ako ju volali. Gaara sa na ňu len nemo pozeral.
,,Ty? Gomenasai, čakal by som kohokoľvek len nie teba.“ riekol udivene až mu takmer sánka spadla.
,,Takto sa vítajú starý priatelia?“ začala priateľsky a znovu sa usmiala.
,,Prepáč, znova, ale ja som naozaj vážne prekvapený. Nemala by si byť náhodou mŕtva? ´´ opýtal sa jej prekvapene zase a prehliadol si ju od hlavy až po päty. Zmenila sa, to musel uznať.
,,To je na dlhé rozprávanie.“ snažila sa ho odbiť mierne aj keď vedela že sa to aj tak raz dozvie.
,,Ale ja sa nikam neponáhľam. Mám veľa voľného času.“ nedal sa len tak.
,,Neprejdeme sa?“ navrhla potichu.
,,Až po tebe.“ povedal gavaliersky a obaja si to namierili do blízkeho lesa.

,,Tak konečne spusť.“ vyzval ju Kazekage.
,,Keď som dostala ako 12-ročná tú sólovú misiu, bola nebezpečnejšia ako sme si všetci mysleli, to už určite vieš. A naozaj som pri nej zomrela, ale nie na dlho. Na hranici života a smrti za mnou prišiel Pán Smrti a dal mi návrh, že ma znova oživí. Ale nie všetko je zadarmo. Háčik bol v tom že som mu mala posielať tých, čo mu určuje kolobeh. Jednoduchšie povedané mala som pre neho zabíjať tých, čo mali zomrieť. Ale ešte predtým som tam tri roky trénovala, s čím mi pomohli mŕtvi Kazekagovia ale aj iný kagovia z ostatných zemí. Keď bol môj tréning konečne pri konci tak som dostala nové oblečenie, ktoré mi pomohlo skryť svoju identitu, a zvitok so zoznamom tých „vyvolených“, ktorých som mala Pánovi Smrti posielať. Všetci z toho zoznamu sú už na onom svete a mne dovolili vrátiť sa sem s tým, že mám veci vracať do pravej miery. 10 rokov mi trvalo kým som sa k tomu dopracovala. Takto sa zo mňa stal posol.“ dokončila rozprávanie a pozrela sa na Gaaru, ktorý ju doteraz len zaujato počúval.
,,Tak to si všetko spravila ty? Rady Akatsuki aj Orochimara si preriedila ty?“ opýtal sa jej užasnuto.
,,Áno, ale niekoho som nažive musela nechať, pretože potom by som to bola ja, kto naruší to, čo je dané osudom.“ odpovedala mu pravdivo.
,,To je fakt taká silná? Veď len teraz predčí mňa i Naruta dokopy.“ myslel si v duchu.
,,Poď do mojej kancelárie, tam si o tom ešte pohovoríme.“ povedal a chytil ju za ruku, vďaka čomu sa na ich bledých tvárach objavil červený rumenec.

,,Keby sa ťa niekto niečo pýtal, čo aj určite budú, tak im povieš, že pri tej misii si stratila pamäť. Potom ťa našla nejaká starena, čo ťa vychovávala aj trénovala. Pred pár dňami, keď si mala blízko Suny misiu, tak sa ti pamäť aj spomienky vrátili.“ vysypal na ňu celkom slušnú výhovorku, u neho v kancelárii, kým si sadali.
,,Hai!“ odpovedala mu potichu a prijala ponúkane kreslo.
,,Gaara! Mám pre teba súrne sprá-...“ vtrhol do kancelárie Kankuro, ale sa zarazil, keď zbadal že so svojím bratom nie je v miestnosti sám.
,,Lunari?!“ vydal zo seba nakoniec prekvapene a menovaná sa na neho iba usmiala.
,,Nie, nie som mŕtva ak si sa ma chcel spýtať na to. Som rovnako živá ako ty, či Gaara.“ povedala kým sa nadychoval k otázkam, ktoré mal v pláne na ňu vysypať. Vstala, prišla k nemu a pozrela sa mu do očí. Tie jeho prekypovali šťastím až na toľko, že ju bratsky objal.
,,Ale Kankuro! Ja to telo budem ešte potrebovať!“ vydala zo seba trochu priškrtene, ale s nepopierajúcou radosťou v hlase. Kankuro sa iba zasmial a pustil ju.
,,Kde si bola celý ten čas?“ spýtal sa jej. Lunari kukla očkom po Gaarovi a ten prikývol.
,,Pri tej misii som nezomrela, iba stratila pamäť. Potom sa ma ujala starena, ktorá pomáhala s tréningom mladých ninjov. Prednedávnom sa mi pamäť akoby zázrakom vrátila a tak som tu.“ vysvetlila mu v skratke a zadívala sa do zeme. Bolelo ju že mu musí klamať, ale iná možnosť tu nebola, smel to vedieť iba Gaara. V mysli sa jej vybavili slová Pána Smrti:
,,Svoju identitu zraď len tomu, komu dokážeš do rúk položiť svoj posmrtný život a ku komu ťa viaže väzba večnej dôvery. Inak budeš zavrhnutá v zatratení!“ vrylo sa jej to do pamäti a asi to už nikdy nezabudne.
,,Tak prečo si sem tak vtrhol?“ vytrhol ich z myšlienok Kazekage a pozrel sa na Kankura. Ten sa na neho len nejako čudesne pozrel a hodil očkom po Lunari, ktorá bola s nimi v miestnosti tiež. Brat len prikývol na znamenie toho, že pred ňou to môže povedať.
,,Pri hraniciach sa objavili nejaký ninjovia v tmavo-zelených plášťoch. Výskumné jednotky, ktoré sme tam poslali sa nevrátili a nemáme o nich žiadne správy.“ vysvetlil im.
,,Musím odtiaľto rýchlo vypadnúť.“ pomyslela si Lunari, keď cítila ako jej náhrdelník, ktorým ju volával Pán Smrti, začal vibrovať.
,,Môžem už ísť? Nič odo mňa nepotrebujete?“ opýtala sa ho a zamierila k dverám. Keď prikývol, stisla kľučku a vyšla z miestnosti.
,,Už môžem!“ rozľahlo sa po tichej ľudoprázdnej chodbe jej tajomným hlasom. Chodba, ktorá ju obklopovala sa rozplynula a pred ňou sa objavila už známe kancelária, pracovňa Pána Smrti. Tmavé obloženie zo vzácneho dreva a kožené kreslá vytvárali zvláštnu atmosféru tejto miestnosti.
,,Vidím že vkus ste nezmenili, odvtedy ako som tu bola naposledy.“ Riekla ironicky a sadla si do jedného z kresiel oproti stolu. To otočné oproti zavŕzgalo a začalo sa otáčať smerom k nej.
,,Asi vieš prečo som ťa zavolal.“ začal dosť tajomne spod kapucne. Tvár mu nikdy nevidela, možno jej to len nie je súdené. Potichu prikývla a asi približne vedela o tom čo ju čaká.
,,V blízkosti Suny sa objavila nová zločinecká organizácia. Vyznačujú sa zelenými plášťami, ale mne sudičky prezradili o koho sa jedná. Nemáš ich zlikvidovať všetkých, iba pár, ktorých určil kolobeh. Chcem aby to prebehlo ako vždy.“ dokončil potichu.
,,Ticho a hladko.“ doplnila ho a vzala si podávaný zvitok. Vstala, prešla k dverám, ktorými sa vracala do normálneho sveta, stisla kľučku, ale niečo ju donútili sa otočiť.
,,Veľa šťastia a dávaj na seba pozor. Po druhý krát by som ťa už nemohol oživiť.“ povedal jej namiesto dovidenia. Iba sa usmiala a otvorila dvere...