Vždy sám?

Mesiac vyšiel nad jasnou oblohou. Vietor jemne pofukoval, lístie na stromoch šušťalo. Niekde ďaleko bolo počuť húkanie sovy. Na streche sedel malý chlapec, hlavu mal položenú v dlaniach a plakal. Bol sám...Opustený. Nikto ho nepotreboval...nikto ho nečakal keď prišiel domov. Ako ten pocit nenávidel. Pocit ktorý ho stále sprevádzal. Sám...bez priateľov...bez lásky.
Slzy vyjadrovali zmätok v jeho duši. Zmes pocitov nenávisti, smútku, zrady...
Prečo?
Nenávidel tú otázku. Nikdy nepriniesla odpoveď...len mnoho ďalších otázok.
V čom som tak iný? Dokonca aj môj otec...ma chcel zabiť. Ale najviac ma sklamal on...myslel som že aspoň on ma mal rád. Ale bol to len nesplniteľný sen...ktorý sa rozplynul ako mydlová bublina. Yashamaru...prečo?!
„Vždy som k tebe cítil nenávisť Gaara...v hĺbke duše. To ty...zabil si moju sestru!“
Chytil sa za hruď. Rany na koži sa vždy zahoja...trvá to dni, týždne, mesiace... vždy sa stratia Ale rany v srdci sú celkom iné. Tá bolesť v jeho srdci ho privádzala do šialenstva. Nikomu nič neurobil...nemôže zato. Prečo ma to nenávidia?!
Pretože si monštrum....
Čože? Kto to bol? Vyskočil a obzeral okolo seba. Nikoho nevidel. Po chvíli to zistil...bol to hlas hlboko v jeho hlave...
Nenávidia ťa pretože si monštrum...bezcitné monštrum vraždiaca ľudí.
Nie! To nieje pravda!
Ale je...dobre to vieš Gaara. Nikto ťa nemá rád. Máš v sebe démona...Preto sa ťa tak boja.
„Nie! Nie...prestaň! Ja...chcem sa zmeniť! povedal a slzy kropili zem po ním.
Ale načo? Načo sa chceš meniť? Kvoli komu? Oni za to môžu... vsadili do teba démona. A povedali, že si ich zbraňou...a vieš ako sa narába zo zbraňami, Gaara? Vieš to?
Nechaj ma...prosím...zavzlykal a padol na kolená.
„Použijú sa...a keď stratia svoj účel...službu ktorú mali splniť...odhodia sa ako vrece odpadkov. Ako ty Gaara, pravil hlas tajomne.
Nemáš pravdu, nech si ktokoľvek. To nemôže byť pravda...proste nie je...
Ale čo tvoj otec? Chcel ťa zabi,ť nemám pravdu? A Yashamaru tiež...nikdy ťa nemal rád.
„Nepripomínaj mi to!“ vykríkol. „Prosím...nechaj ma. Nevolal som ťa!“
Hlas sa zasmial. Prenikavým, pichľavým hlasom.
Poď so mnou Gaara...zabijeme ich. Spolu.
Ja už nebudem zabíjať! Nechcem! Chcem sa zmeniť...mať priateľov...
Prečo?! To táto prekliata dedina s teba urobila monštrum...Nezaslúžia si tvoju ľútosť! Mali ju niekedy s tebou?! Považovali ťa za niečo iné ako len zbraň?
Zdvihol hlavu a uslzeným pohľadom sa pozrel na dedinu. Bola tma, videl iba žlté svetielka ktoré svietili ako svetlušky...a ani jedno svetielko nebolo osamote. Boli spoli...bok po boku. Tvorili skupenstvo. Len on bol sám...nemal nikoho, len doterný hlas v jeho hlave. Nemal pre koho žiť...Ale možno má pravdu...Nezaslúžia si moju ľútosť. To táto dedina zato môže...zato čo som.
Poď so mnou Gaara. Ja som jediný koho máš...
Áno...asi to bude tak. Nikto iný ma nechce...načo sa meniť keď ma aj tak nikdy nepríjmu.
Uzamkni svoje srdce, všetky pocity a emócie...Potom už nebude ani bolesť. Nebude nič...tak sa staneš silným. Len chudáci vedia, čo sú to city...Zabijeme každého kto sa nám postaví do cesty...Spolu.
Možno je to pravda...zabíjanie je zmyslom môjho života. Predsa len...sem zbraň nie? Možno...
Hlboko v srdci sa mu zrodila túžba po krvi...túžba vidieť každého trpieť tak ako on...Aby každý musel znášať tú bolesť.
Nenávisť...nenávisť ku každému kto má niekoho milovaného. Zlomyseľne sa usmial.
To bolo pre hlas dostatočnou odpoveďou.
Od teraz sme spolu Gaara...navždy spolu.

Strhol sa zo sna. Posadil sa na posteli a rýchlo dýchal. Zo sluchy mu stiekla kvapka potu...
Sen...bol to len sen, uľahčene si vydýchol.
To nebol sen...to bola minulosť, zaškeril sa znova ten hlas. Gaara sa zľakol...už dávno ho nepočul.
„Vypadni. Okamžite padaj odtiaľ odkiaľ si vyliezol...už o tebe nechcem nikdy počuť. Tak ako doteraz...“ povedal hrobovo kľudným hlasom.
Hlas poslúchol. Zmenil si sa Gaara...ale nezabudni-budem tu stále-povedal s úškrnom. Teda Gaara si myslel že to bol úškrn.
„Gaara?“ zašepkala prebudene žena vedľa neho. „Deje sa niečo? Zlý sen?“ pýtala sa ustarostene.
„Keby len sen...to minulosť.“ odpovedal unavene.
Culíkatá žena sa zasmiala zvonivým hlasom, ktorý mu vykúzlil úsmev na tvári.
„Gaara...netráp sa. Teraz si iný... Sám si to povedal- je to minulosť či nie?“ usmiala sa a dala mu bozk na líce.
„Asi máš pravdu. Teraz som Kazekage...ochranca tejto dediny.“
„No vidíš...teraz už možme pokojne spať!“ povedala naoko rozhorčene.
Chytil ju do objatia a zo smiechom sa zvalili na seba.
„Mal by som nápad na niečo lepšie...“ žmurkol na ňu šibalsky.
Len sa usmiala.
„Ľúbim ťa, Gaara.“
„Aj ja teba TenTen.“