Cesta za smrtí 02

„Ha ha ha, tomu sa vravia dobré správy,“ smial sa natešene.
„Čo sa stalo?“ Pristúpili k nemu ostatní.
„Konečne, po tom Deväťchvostom zasranovi, ktorí už dávno vonia fialky spod zeme, sa tam pobralo mnoho ďalších a ostalo ich len už jedenásť.“ Uškrnul sa spokojne. Všetkými od prekvapenie myklo.
„Nepovedal si správy?“ Opýtal sa ho Itachi.
„Áno, áno. Tých jedenásť, čo prežilo, sa vydali na cestu nájsť spôsob, ako to zastaviť. Čo znamená, že máme skvelú šancu využiť ich. Pôjdeme za nimi, možno im ešte zredukujeme ich počet, aby ich to viac postrčilo dopredu, v každom prípade,“ zlovestne sa zamračil, „počkáme si, kým to nájdu, vezmeme si to a potom ich zabijeme do posledného.“
„No nie nadarmo si šéf, však?“ Zasmial sa Kisame.
„Tak to aby sme vyrazili, že?“ Spýtal sa Hidan, „kosičku mám nabrúsenú, je celá nedočkavá z toľkej nečinnosti, chúďa moje.“ A pohladil ju so smiechom.
„Ešte moment.“ Itachi sa otočil na Peina. „Odkiaľ máš také presné informácie?“
„To ti zatiaľ nepoviem. Ale neboj sa, čoskoro sa to dozvieš.“ Pein sa otočil. „Pôjdeme. Majú už celkom slušný náskok.“
Postavy, v tmavých plášťoch s červenými obláčikmi, vyšli zo svojho sídla a vydali sa smerom na západ...
****

„Kam vlastne ideme?“ Opýtala sa Temari.
„Na západ. Zistil som, že tam by malo byť to, čo hľadáme, aj keď neviem prsne, čo je to, ale som si istý, že nám to pomôže.“ Vzdychol si Kiba. Pevne v to veril.
„Ja len dúfam, že to nájdeme skôr, než Akatsuki nájdu nás, lebo po nás určite pôjdu,“ zafrflal Tadashi nahlas.
„Tadashi! Netrep hlúposti, hádam sa ich nebojíš?“ Posmešne do neho rýpala Hiroki.
„Bojím. A ty vari nie? Sú to známi zabijaci, len hlupák by sa ich nebál.“ Odvrkol jej on. Pár ľudí sa uškrnulo.
„Je pravda, že sú silní, ale to my tiež, nie? A okrem toho, sú na tom teraz rovnako ako my.“ Povedala Shizune.
„Asi tak. Ja osobne by som privítal nejaký ten súboj s niekým z nich, potrebujem sa precvičiť.“ Zasmial sa Yuuto.
„Niekto sa nám tu až veľmi baví,“ uškrnula sa Hanabi.
Všetkým po tvárach prebehol úsmev. Potom však, akoby mávnutím čarovného prútika, zase zmizol. Na všetkých padol tieň ich poslania, ich minulosti. Každý zmĺkol a sústredil sa už len na seba.

Pozeral po ich smutných tvárach a uvažoval, čo ešte budú musieť obetovať, kým to nájdu. Ak to nájdu...

„Kiba? Hej, Kiba!“ Štuchla do neho Hanabi, keďže ju veľmi nevnímal.
„Eee? Čo je?“ Strhol sa.
„Prichádza noc. Mali by sme sa utáboriť. A odpočinúť si.“ Navrhla, keď videla na ostatných únavu.
„Mhm...“ Prikývol jej.
„Tak! Tu ostaneme!“ Zakričala dozadu.
„Konečne.“ Usmiali sa šťastne Nobu, Tadashi a Akemo.
Ostatní len mlčky zastali a začali si pripravovať stany. Potom všetci zaľahli. Zmohla ich únava.

Noc bola celkom pokojná, až na to, že Kibu chytali nervy, lebo Yuuto stále vykrikoval zo sna: „Ja ťa porazím, budeš sa mi plaziť pri nohách....“
Ráno nič nenaznačovalo tomu, že sa niečo stalo...

„Aaaaa!“ Zívla Shizune, keď vyšla zo stanu. „To je nádherné ráno.“ Pozerala sa na slnko, ktoré len nedávno vyšlo.
„Bré ránko,“ vyšli zo stanu Yuuto, Kiba a Udo.
„Ako komu,“ zazreli tí dvaja na neho. Načo sa Yuuto zatváril, ako dokonalý anjelik.
„Hm,“ ozval sa Tadashi, ktorý práve prišiel. „Nevideli ste Nobua?“
„Jeho? Nie, nie je v stane?“ Zamračil sa Kiba.
Pokrútil hlavou. „Pamätám sa, ako mi vravel, že si musí odskočiť, ale potom som zase zaspal.“ Poškrabal sa Tadashi na hlave.
„Musíme ho ísť nájsť.“ Ozvala sa Hanabi. „Pôjdeme po dvoch. Vysielačky máte?“
„Hai!“ Zvolali zborovo a dvojice sa rozpŕchli na všetky strany.
****