Konoha 2.Kapitola - Najhoršie spomienky a Kyuubiho úder

Napísal : Dalibor Mráz

Konoha

2. Kapitola : Najhoršie Spomienky a Kyuubiho Úder

Sasuke hľadel na ľudí, kvôli ktorým celé roky trénoval, aby pomstil ich smrť. Oni tu teraz stáli, úplne nehybne, sťa spomienky, živé. Miestnosť sa zmenila. Boli tu okná, dokonca aj dvere, no zmizla drevená skriňa, miesto ktorej tu teraz bola malá železná truhlička so znakom jeho klanu. Už vedel, že sa nachádza v Uchihovskom dome, kde kedysi trávil každý deň. Cez okno sem doliehal tenký pásik mesačného svetla. Jeho rodičia vyzerali tak veľmi šťastne, usmievali sa a držali sa za ruky.

,,Sasuke?”, znovu sa spýtala jeho mama. Dvere sa otvorili a niekto vstúpil do miestnosti. Temnota sa blížila.

,,To som ja”, povedala tajomná postava spoza Sasukeho chrbta. Ten hrubý, tichý hlas mu pripadal neuveriteľne známi, tušil kto to bol. Pomaly sa otočil, pri čom mu veľmi bylo srdce a stálo tam jeho prekliatie, jeho dlho nenávidený brat Uchiha Itachi. Tvár mal ako vždy hrozivú, umierajúcu, čierny plášť zapnutý po bradu a Sharingan s túžbou po moci.

Sasuke naňho pozeral s odporom, s nenávisťou. Pospájal si všetky časti tejto hádanky, alebo ako to mal nazvať a uvedomil si, že toto je noc, ktorá mu zmenila život, noc vyvraždenia Uchiha klanu. Letmo pozeral raz na rodičov, raz na brata a aj napriek tomu, že vedel čo sa bude diať iba to všetko bezducho sledoval.

,,Musím to urobiť, sú to rozkazy”, prehovoril po dlhšej odmlke Itachi.

Jeho rodičia sa zatvárili prekvapene, netušiac na čo naráža. Vonku sa rozfúkalo.

,,Čo tým myslíš, Itachi? Čo musíš urobiť, aké rozkazy?”

Itachi neodpovedal, iba tám stál vyrovnávajúci sa s nevyhnutnou skutočnosťou. Všetko sa to odohralo v zlomku sekundy, Itachi načiahol svoju ruku po kunai zavesenom na nohe, pár krát sa ním ohnal a bol koniec. Muž a žena klesli na zem ako bábky a posledný raz vydýchli.

Sasuke sa už nemohol pozerať, vedel, že sú to spomienky, no niečo tu nesedelo, on nebol pri tom, keď Itachi vraždil. Aké rozkazy? Bola to pravda? Táto skutočnosť mu nešla z hlavy.

Všetko okolo neho sa začalo meniť, miestnosť zahalilo oslepujúce svetlo. Spomienka sa premenila. Dúhy, skaly, vodopády, toto všetko obklopené jagavým slnkom. Sasuke spočiatku myslel, že je v nebi. No keď spoznal toto miesto, čo zapríčinili dve mohutné sochy, uvedomil si kde je. Údolie zániku. Smutný názov pre krásne miesto. Tu skončilo mnoho priateľstiev, Uchihi Madari s Shodaimom Hokage, dokonca aj Sasukeho priateľstvo s Narutom.

,,Prečo, Naruto? Prečo pre mňa zachádzaš až tak ďaleko?”, hlas Sasukeho – spomienky bol tichý, sotva počuteľný. Pravý Sasuke sa obzrel za hlasom, za svojim dvojníkom. Ten stál na malom pni, trčiacom z rozbúrenej vody, ktorá to tu všetko obklopovala.

,,Pretože puto medzi tebou a mnou bolo prvé, aké som kedy mal. To preto, Sasuke. Možno nechápem puto medzi bratmi, dokonca ani poriadne nerozumiem, čo je to rodina, no keď som s tebou, už viem, že nie som sám. Pre tieto dôvody, pre toto všetko ťa teraz zastavím. Nedovolím ti ísť za Orochimarom.” Toto bol Narutov hlas, ktorý stál taktiež na malom pníku, oproti Sasukemu - spomienke.

Toto bolo staré temer štyri roky. Deň, keď sa Sasuke a Naruto pobili na život a na smrť a to iba kvôli Sasukeho túžbe zabiť brata, túžbe po moci.

Nastalo dlhé odmlčanie, obaja pozerali do vodnatej zeme. Obloha bola modrá, no po chvíli sa na nej objavili malé šedé obláčiky s jedinou správou, bude pršať. Dve neznáme sochy bojovníkov s brnením sa na seba pozerali zamyslenými pohľadmi. Boli ako obrovské hory, tajomné.

Spadla prvá, malilinká dažďová kvapka, ktorá svojim dopadom trošku rozvírila vodu.

,,Ak je toto, čo hovoríš pravda”, začal Sasuke – spomienka akoby s hnevom, ,,tak potom to puto roztrhnem!”

Sasuke počúval, čo hovorí jeho minulosť a veľmi sa hanbil ako sa vtedy zachoval.

Spadla druhá kvapka.

Sasuke – spomienka si zaviazal čelenku so znakom Konohy okolo hlavy a zaujal bojovú pozíciu. Napätie stúpalo. Naruto zaťal päste a bol pripravený zastaviť kamaráta aj za cenu vlastného života.

Spadla tretia, štvrtá, piata kvapka, rozpršalo sa. Boja sa začal. Prvý úder venoval Sasuke – spomienka Narutovi, ktorý odletel o niekoľko metrov dozadu. Rýchlo sa spamätal, postavil sa na nohy a vrátil Sasukemu – spomienke úder aj s úrokmi.

,,Katon : Housenka No Jutsu!”, prúd ohňa zasiahol Naruta priamo do brucha a tím to skončilo. Spomienka sa rozplynula, zmenila sa na inú.

Sasuke bol v známej miestnosti, nie, v kamennej chodbe plnej miestností. Oranžovo múrované steny a tisíce dverí. Toto miesto poznal až priveľmi dobre, sídlo Orochimara. Nad každými dverami bola fakľa, takže tu bol dostatok svetla.

Nevedel kam má ísť. Napovedal mu až hlasitý rachot, výbuch, ktorý sa nedal prepočuť. Rozbehol sa za ním. Len bezhlavo utekal, pri čom mu obrovské kvapky potu stekali po celom tele. Ale ako to bolo možné? Bola to predsa len spomienka. Ibaže aká? U Orochimara strávil dva a pol roka, toto mohol byť ktorýkoľvek deň.

Opäť sa ozval výbuch, no tentoraz to bolo iné. Musel byť obrovský, všetko navôkol sa otriasalo. Sasuke naďalej bežal až sa takmer potkol. Utekal v pravo, v ľavo, znovu v pravo, až začal strácať nádej. Ale vtedy to uvidel. Okrem svetiel z faklí dnu prenikalo aj slnečné svetlo z vonka. Bola tam diera, ktorú zrejme spôsobil výbuch. Už nebežal, iba pomaly kráčal, akoby sa bál, čo vonku uvidí.

Keď došiel ku diere, oslepil ho prúd svetla. Veľká jama, následok výbuchu, bola najväčšia akú kedy videl. Rozprestierala sa pod modrým nebom a na jej vrchole sa nachádzal Sasuke – spomienka, starší ako ten predtým. Okolo bieleho plášťa mal obviazaný fialový pás, ktorý mu vzadu na chrbte držal meč Kusanagi – dlhý, tenký a predsa ostrý. Stratil ho iba nedávno, vo vojne.

No Sasuke spomienka nebol jediný, kto tam stál. Pod ním stáli štyri ďalšie postavy. Naruto, ešte živá Sakura, čiernovlasí chlapec bez citov, Sai a posledný bol elitný ninja so schopnosťou ovládať drevo – kapitán Yamato. Bola to skupinka, ktorá vtedy chcela Sasukeho priviesť späť do Konohy.

,,Nerozumiem, Sai. Nebola tvoja tajná misia zabiť Sasukeho?”, začala Sakura s neistým výrazom v tvári. Sai sa k nej otočil.

,,Áno, moja pôvodná misia bola zbaviť sa Sasukeho, ale ja už chcem rozhodovať sám za seba, už chcem spoznať city, putá, presne také, aké má Naruto so Sasukem a ochrániť ich. Vďaka Narutovi tomu už trochu rozumiem.”

Sasuke – spomienka pozrel z Naruta na Saia, ,,pochopil som, ďalší stratený prípad do skupiny sa pridal. Pre mňa sú tie putá zbytočné, iba bránia pred tými, na ktorých naozaj záleží. Ja som pomstiteľ. Pre toto všetko som tie putá roztrhal.”

Naruto sa zahľadel do zeme a v modrých očiach sa mu zablysli slzy.
Sasuke pozrel na svojho dvojníka. Naozaj bol až taký zaslepený? Už mal dosť týchto spomienok, chcel ísť preč. Spomienka sa rozplynula a on sa nachádzal v čiernej diere.

Naruto, ktorý bol len malí kúsok od Madary, nakláňajúcom sa nad Sasukeho telom sa snažil postaviť, no akoby ho všetky sily opustili. Spočiatku myslel, že Madara drží Sasukeho v Genjutsu, ale tú možnosť po chvíli vylúčil. Naokolo bola ešte vždy tma, rozvírený prach a zvyšky popolu, ktoré im lietali nad hlavami.

Madara sa otočil k bezvládnemu Narutovi ,,teda, nerozumiem tomu. Sasuke zabil svojho brata, no z toho, čo som videl tomu nemôžem uveriť, je slabý. A ty, čo máš v sebe silu Kyuubi a porazil si naraz troch členov Akatsuki. Teraz tu ležíš na zemi a nevládzeš ani pohnúť nohou. Nerozumiem.” Začal sa smiať.

Naruto mal toho dosť. Dôvod toho, že sú slabý je, že už tri noci nespali kvôli neustálim bojom. Naruto už zažil kadečo, no toto je jeho najťažšie obdobie v živote. No nemal v pláne nechať sa tu len tak urážať. Ešte dnes Madara umrie a boje sa skončia. Bolo na čase spojiť sily. ,,Ty prekliata líška, daj mi svoju silu!”, rozkázal Naruto desivým tónom.

V tom momente sa všetko zmenilo, Naruta zaplavila obrovská dávka energie a hneď bol na nohách. Praskali pod ním kamienky a iskry červenej Chakry boli viditeľné.

Objavil sa prvý chvost.

Naruto necítil hnev, skôr strach, bál sa, že sa neovládne a nechá démoniu silu ovládnuť ho. Koniec sa blížil a všetci to cítili, všetci.

,,Kyuubi? Hm, dlho sme sa nevideli,” kľudne povedal Madara a nastolil úsmev od ucha k uchu.

Naruto udrel. Praskala pôda, ozývali sa strašné zvuky a dokonca aj vietor od strachu ustál. Madara odletel zo desať metrov dozadu, pri čom si odrel spodky stehien. Nečakal to, teda nie tak veľmi silno.

Druhý chvost sa začal pomaly vytvárať a vedľa neho hneď aj tretí.

Madara sa postavil ,,takže, vidím, že si sa naučil používať Kyuubiho silu, hm? Toto bude naozaj zábavné.”

Naruto udrel po druhý krát, ale tentoraz Madaru nezasiahol, on útok očakával a stihol sa premiestniť. Úder spôsobil tlakové vlny, ktoré poničili niektoré budovy naokolo. Hnev v Narutovi veľmi stúpal, pretože sa začal objavovať ďalší chvost. Boli už štyri, zatiaľ Narutove strach naháňajúce maximum.

Tie štyri chvosty udierali okolo seba ako biče do otrokov a znivočili, čo sa dalo. Madara im neustále unikal a iba sa arogantne smial.

Naruto vyzeral čoraz horšie, démon nad ním pomaly nadoberal kontrolu, začínal ho ovládať. Nerozmýšľal nad tým, čo robí, chcel iba ničiť. A vtedy to prišlo. Piaty chvost narastal do výšky až bol rovnaký ako jeho bratia.

S plnou silou šľahali do Madari, no iba to všetko zhoršili. Ak sa Naruto neovládne, zomrie. Jeden chvost len ovlások minul Sasukeho, ktorý sa práve prebral. Otvoril oči.

POKRAČOVANIE NABUDÚCE.

3.Kapitola – Boj Tieňov