Láska, viera, túžba a sny... 1

Úvod :)

Tak, prosím pekne, toto je FF, ktorá vznikla v noci z 23. 12 na 24.12 Túto poviedku píšem s mojím pred tým vzorom a teraz kolegyňou mestekovou. Romča...som veľmi šťastná, že sme sa spojili a začali písať túto poviedku Ďakujem.
Aby ste vedeli ľudia s mestekovou sme sadli za skype pred dvanástou a končili sme za úsvitu. Keď som išla spať bolo pol šiestej ráno... samozrejme na štedrý deň sme obe boli ako mátohy ...ale myslím,že to za to stálo . Každý týždeň sem pripádme diel pričom nepárne diely budem pridávať ja, Sabaku no Tanaris, a párne bude pridávať mestekova. Pohľad písaný mestekovou bude vždy červeným písmom.

...dúfam, že sa vám táto spoluautorská FF upravovaná ako RPG bude páčiť.
Príjemné čítanie Vám praje autorská dvojica Mestekova & Sabaku no Tanaris.

Samý piesok. Horúci vietor. Žiadna voda. Žiadna skala. Žiadna tráva. Kráčam vyprahlou krajinou Vetru. Mám pocit, že mi slnko za chvíľu uvarí krv v žilách a naokolo mňa bola piesočná búrka, ktorá bola neskutočne otravná. Odkryla som si kapucňu z tváre, aby som niečo videla. Bože, ja som naivná. Veď naokolo vanie vietor s pieskom a ja vidím totálne nič. Mám ostať na mieste alebo pokračovať? Asi bude lepšie, keď budem pokračovať. Nasadila som si naspäť kapucňu a dívala sa pod nohy...Hlavou mi vírilo tisíce myšlienok, no všetky mali jeden a ten istý cieľ. Dá sa povedať, že je to túžba, sen, ktorý už dlho mám. Celý môj život je o troch snoch...a ani jeden doteraz sa mi nesplnil.

,,Gaara, dnes by si si mal ísť odpočinúť." do kancelárie sa otvorili dvere a vyrušil ma Kankurou.
Zdvihol som hlavu a odložil papiere, ktoré som dopísal. Tak, dnes sú to posledné.
,,Áno, končím." odpovedal som mu a unavene si povzdychol. ,,Dobre. Nezabudni, zajtra musíš ísť za radou starších." pozrel som sa na neho, ale to sa už otáčal a odchádzal. Mal naponáhlo, ale mne to neprekážalo. Cítil som sa tak unavený, od kedy som nemal Shukaku, potreboval som spánok. Mal som pocit, akoby moje telo chcelo dobehnúť všetky tie roky. Spravil som pečate a rozsypal sa na zrnká piesku. Pieskové steny kancelárie vystriedali bledé farby v obývačke. Unavene som sa usadil na pohovku a civel som do steny. Nevládal som sa ani pohnúť, nechcelo sa mi vyjsť tých pár schodov na druhé poschodie do kúpeľne. Rozmýšľal som, že si ľahnem na pohovku a budem spať tu, oblečený. V sekunde, kedy mi hlava začínala padať a oči sa zatvárali, nejaký rachot ma vyrušil. Vyskočil som na nohy a kúsok odo mňa sa zapichol strieborný shuriken. V tom mi do miestnosti vletelo niečo guľaté. Až po chvíľke som si uvedomil, že to je osoba, zvinutá do klbka. Dopadla ladne na dlážku a vyrovnala sa do svojej plnej výšky. Bola odo mňa nižšia, mala dlhé vlnité čierne vlasy, zostrihanú ofinu do boku, ktorá jej padala do modrých očí, bledosťou pokožky by sa mohla vyrovnať mne. Čierne sandále mala až po kolená, kraťase tej istej farby trochu voľnejšie a na pravej nohe mala sieťku. Tričko mala dlhšie a na ňom bielu vestu do polky chrbta obnosenú a ufúľanú od krvi a špiny. Je to votrelec. Ako sa sem dostala? Ona nie je zo Suny, tým som si bol stopercentne istý. Okamžite som vyslal piesok z tykvy a obalil som ju. Bol som pripravený zabiť ju, ale najskôr mi musí povedať, ako sa dostala cez stráž. ,,Kto si?" prižmúril som oči a zahľadel sa na ňu.

„Som niekto, kto ti poskytne informácie,“ snažila som sa mu odpovedať, no piesok ma tak stláčal, že som sa ani nemohla nadýchnuť.
Cítila som tep v celom tele a z toho tepla v tvári som zrejme očervenela. Piesok sa mi dostával do rán od skla, ktoré som prerazila. Kazekage stál a ani okom nemihol, čo ma celkom iritovalo. Mal oblečenú tuniku kage a založené ruky pri hrudi. Nevidela som ho strašne dlho a moc sa nezmenil. Až na to, že vyrástol. Stále som bola ticho a on tiež. Zrejme čakal odpoveď, no ja budem neoblomná. Nakoniec videl, že to nemá budúcnosť: „Ešte raz sa pýtam, kto si.“
Opäť som sa snažila zo seba dostať: „Povedala som.“
Piesok ma zovrel ešte väčšmi a ja som sa už skutočne nedokázala nadýchnuť. Počula a čo horšie: cítila som ako mi v rebrách niečo puklo. Neskutočná bolesť. Zrejme mi nalomil rebro. Aspoň sa mi tak zdá. Gaara to počul tiež a piesok povolil úplne a zosypal sa so mňa. Začala som sa nadychovať ako som len mohla. Rumenec z tváre mi zmizol a aj bolesť rebra trocha ustala. Narovnala som sa a sledovala ho.

Počul som, že jej puklo v rebre a zrušil som piesok. Pohybom ruky som ho vrátil naspäť do nádoby a opäť som založil ruky na hruď. S prižmúrenými očami som k nej spravil krok, ale ešte vždy som si od nej držal vzdialenosť. Kedykoľvek môže na mňa zaútočiť, bol som v strehu a pozoroval som každý jej pohyb. ,,O aké informácie ide?" nevedel som si ani predstaviť, aké informácie mi len môže dať. A vôbec, to mi vyzabíjala elitné jednotky nasadené na stráženie? ,,Ako si sa sem dostala?" spravila krok ku mne, ale nepohol som sa. Hľadel som na ňu a čakal.

„Akatsuki.“
Stále len stál a bol ticho a to ma dosť rozčuľovalo. Opäť si ma premeral odhora nadol a zase späť. Bože...on je tak pomalý vo všetkom!
„Akatsuki? “
Je snáď hluchý, či čo?
„Áno o Akatsuki,“ drzo som odpovedala, neznášam rečnícke otázky.
„Hm...zaujímavé,“ dal ruky v bok.
Odstúpil odo mňa pár krokov, aby sa uistil, či mu nechcem niečo spraviť. Nemala som to v úmysle. Toho týpka potrebujem a navyše som zranená...To je prúser. Nemôžem ísť do nemocnice.
Videl, že nad niečím uvažujem a tak ma vyrušil: „Ako si sa sem dostala? Nebudem sa ťa to pýtať tisíc krát. Zabila si nejakých strážnych ninjov? “
„Nie, nikto nie je mŕtvy. Pokiaľ nemusím, nezabíjam,“ zažmúrila som oči, „som defenzívny typ.“
„Nepripadáš mi tak,“ povedal dosť arogantne.
Bože, mňa z neho asi šľahne. Netušila som, že bude taká otravná protiva. Stále na ňom bolo vidieť, že je zvedavý na moju totožnosť a v tom ma utvrdil vetou.

„Tvoje meno." usúdil som, že ak by sa naozaj o niečo snažila, tak by už dávno zaútočila. Vytrhol som shuriken zo steny a podal som jej ho. ,,Itami." hm... to meno mi prišlo povedomé, ale nevedel som si spomenúť odkiaľ. Videl som, že zaváhala, keď naťahovala ruku. Nastavila ju a tak som jej ho položil do dlane. ,,Celé meno." odstúpil som a sadol si opäť na pohovku. Ruky som si spojil a založil pred tvár. Lakte som si oprel o kolená a nahrbil sa. ,, Itami Kaede." stále stála pri okne. ,,Fajn. Ako si vedela, kde bývam? A vôbec, že som Kazekage? A presný dôvod, prečo si sem prišla okrem informácii?" pokynul som jej rukou, aby sa usadila oproti mne. Takéto veci je lepšie riešiť pohodlne. Mierne sa strhla, keď zbadala, že som prudšie pohol rukou. Nakoniec opatrným našľapovaním prešla až k pohovke a sadla si. Poobzerala sa a nahodila neprístupný výraz. Celkom ma to pobavilo.

Nemalo význam mu skrývať svoje meno dlhšie. Doplo mu, že nie som nepriateľ, ale to, že ma zavolal si sadnúť ma dosť prekvapilo. Sadla som si neisto. Jeho obývačka bola celkom pekne zriadená. Hlavne ma najviac upútali kaktusy, na muža nezvyklé. Pozrela som sa späť naňho a mal nejaký nový výraz v tvári. Niečo ako posmešný.
„Som zo Suny.“
Gaara prudko zažmúril oči a ja som opäť dostala tik. Myklo so mnou, no vzápätí som sa upokojila.

„Takže zo Suny? To by som ťa asi mal poznať, súdiac, že tvoj vek je približne rovnaký ako môj." sledoval som ju pozornejšie, jeden zlý pohyb by mi prezradil, že klame. Pozornejšie som si ju premeral. Nemala čelenku. ,,Nukeninka." sykol som pomedzi zuby.

„Áno, som nukenin. Už deväť rokov,“ odpovedala som mu s drzosťou.
Ách...je trápny. Správa sa ako keby som bola jediným nukeninom zo Suny na svete. A čo taký Sasori, to je nukenin s veľkým „N“.
„Musela si sa nukeninom stať už ako malá. Prečo si utiekla z dediny? “
Čo si do pekla, ten Kazekage myslí? Že ako povinnosť mu tu poviem celý svoj životný príbeh? Mňa z toho človeka urve!
„Itami,“ oslovil ma a mňa až zamrazilo, „musím dnes všetko opakovať dvakrát? “
Mal kamenný výraz a stále sa opieral o lakte. Sakra!!! Ten jeho výraz ma tak strašne nervuje.
„Tvoj otec mal krutú nadvládu nad touto dedinou! “ vyvreskla som na neho. Nahrnulo sa do mňa toľko pocitov. Najviac som precítila hnev a ľútosť. Spomenula som si na rodičov a do očí sa mi nahnali slzy.

,,O tom viem. Som jeho syn. A preto sa snažím odčiniť každú jednu krivdu, ktorú tu spáchal." bola vyhnaná, kvôli nemu. Videl som, ako sa jej slzy tlačia do očí. Len nech sa mi tu nerozplače. Čo budem robiť? Porozhliadol som sa. Môj otec jej spôsobil toľko bolesti. ,,Tak prejdime k informáciám. Povedala si, že sú ohľadom Akatsuki. Čo o nich vieš? A čo za ne chceš? " po celý čas, čo sme spolu hovorili sa snažila potlačiť slzy. Unavene som si zahrabol do vlasov. Je už večer a začína sa stmievať. Ale toto je naliehavejšie ako spánok. Vydržal som bez neho sedemnásť rokov. Jedna noc navyše ma nezabije.

Musím povedať, že keď som po ňom vyštekla zostal celkom z toho mimo, no potom sa zatváril inak. Žeby...empatia? Netuším. Jeho výrazy tváre sú ťažko čitateľné, ba až nečitateľné. Zase ma vyrušil z rozmýšľania. Ach...
„O Akatsuki viem tri veci a za to chcem od teba jednu jedinú vec,“ som zvedavá, čo na to povie. Dúfam, že som ono, veľkú výsosť, Kazekageho neurazila tým, že som ho neoslovila –sama a vôbec, že som mu zatykala.

Takmer som sa pousmial nad jej drzosťou. Trochu mi pripomínala mňa v mladom veku. ,,No len do toho." pobádal som ju k tomu, aby mi to povedala. Je nukenin, určite to nebude len nejaká banalita, vzhľadom k tomu, že sú to informácie o organizácii, ktorá mi vzala Shukaku. Ale pre tie informácie musím urobiť všetko. Oprel som sa na pohovke a ruky som si založil na prsiach. Popri rozhovore s ňou som sa nútil k tomu, aby som nezaspal.

Zjavne ostal pobavený mnou. Ach, to je... Nič. Kľud. Veď, som si povedala, že spravím preto čokoľvek.
„Dostaneš ma do Suny.“

,,Chceš sa vrátiť do Suny." rátal som s tým. ,,Tak dobre. Ale nebude to také ľahké. Budú vedieť, že si nukenin, si v našej Bingo knihe. Zajtra sa mám stretnúť s radou starších, takže im prednesiem ten návrh."Na jej tvári sa objavil úsmev. ,,Nepôjde to tak ľahko. Informácie dostaneš až potom, čo ma sem dostaneš." vyjednáva, ale má to premyslené. Musel som uznať, že nič iné som od nej ani nemohol čakať.

Nie som si istá, či moju požiadavku čakal alebo nie. Ale myslím, že je to celkom logické. Hm...rada starších. Sú to id*otský dedkovia. Vždy boli. Gaara si povzdychol.

,,Dobre. V tom prípade máme čo robiť zajtra. Predpokladám, že nikde nebývaš, alebo hej?" spýtal som sa jej a postavil som sa z pohovky.

Prudký pohyb. Vytiahla som kunai a vzápätí som si uvedomila, že sa len postavil.

,,Ukľudni sa." zasekol som sa a automaticky som sa pozrel na tykvu. Mala strach, bola opatrná. ,,Máš kde bývať?" zopakoval som svoju otázku a už som začínal mať pocit, že som robot. Nerád sa opakujem, ale pri nej je to asi nevyhnutné.

Veď ja som kľudná! Ách...toto bude...katastrofa s ním. Je to snáď zlé, keď je človek opatrný? Veď on ma skoro tu rozpučil a ja len vytiahnem kunai. Ach, to je nafúkanec. Ako každý Kazekage. Aký otec, taký syn.
„Nič proti, ale je to neskutočné priblbá otázka, že či mám kde bývať,“ odpovedala som mu jedovato, „nebola som tu deväť rokov a ty sa ma toto spýtaš? “

,,A ako som mal vedieť, či nebývaš niekde mimo Suny?" zavrčal som jej smerom a musel som sa zamračiť. ,,Ale ak budeš chcieť, môžeš zatiaľ zostať u mňa. Je to tu veľké a mám tu minimálne tri hosťovské. V Sune by ťa hneď moji ninjovia zajali, len čo by si vyšla na ulicu." vzal som si tykvu a pozrel som sa na ňu, očakávajúc normálnu odpoveď.

T-to ako fakt? Zostať u neho. Však ma zmorduje...Ale, no nemám kam ísť a on je jediná možnosť. Aj keď, musím uznať, že som to nečakala. Vôbec...a je to od neho milé.
„Ako by som mohla bývať na jednom mieste, keď som nukenin? “ bože on je totálne p*ko.
Toto, že je Kazekage?!
„Deväť rokov, žijem na krádežách a pri niektorých som v sebaobranne zabíjala. Takže, som hľadaná v zemi Ohňa, Dažďu, Kameňa, Vodopádu a v Kiri,“ snažila som si spomenúť na všetky miesta, kde som sa zdržovala.
„Takže v podstate všade,“ zamyslel sa.
No, tak všade, no a čo: „Čo si si myslel? Že som deväť rokov sedela na zadku na tom istom mieste a v tej istej krajine? “ prudko som reagovala.
Je veľmi nepríjemný. Keby som tak netúžila po domove, tak sa naňho vykašlem a spravím to, čo mi ide najlepšie: zdrhnúť.

,,Ja viem, kde všade si hľadaná, vzhľadom k tvojej hodnosti. Naposledy sa ťa pýtam, chceš tu zostať? Už sa viackrát opakovať nebudem. Nebaví ma to." začínala ma rozčuľovať. Bol som strašne unavený a podráždený. Tykvu som si prehodil cez plece a pozrel som sa na ňu.

Ó, Kazekageho to už nebaví...Takže aj on má hranicu „humoru.“ Musím u neho zostať. Musím.
„Áno, chcem,“ skoro mi urvalo hrdosť.
Neznášam, keď sa musím niekomu podriaďovať. Nie som na to zvyknutá a ani si nemienim na to zvykať. A neznášam ešte vyše, keď viem, že som od neho závislá. Som. Do pekla...neznášam pocit závislosti na niekom. Nesadli sme si. A bude to zlé, lebo tu budeme musieť žiť v symbióze. Napravil si tykvu a v tichosti odišiel preč. A ja som ostala sama stáť v obývačke. Nič mi nepovedal, len si tak odišiel. Kus arogantného vola. Vyšiel hore schodmi a ja som ostala stáť ako blbeček. Počula som len otvorenie dverí a hneď v zapätí kroky naspäť.

Vrátil som sa naspäť, pretože som počul, že sa ani nepohla. Sedela na pohovke. Skôr ako som stihol niečo povedať, počul som, ako jej hlasito zaškŕkalo v bruchu. V duchu som sa usmial, tiež je len človek a má svoje potreby. Prešiel som do kuchyne, vzal jedlo z chladničky, hodil ho do mikrovlny a vrátil sa do obývačky. Položil som ho pred ňu. Pozrela sa na mňa a úplne som videl, ako bojuje sama so sebou. Chcel mi poďakovať, ale mala svoju hrdosť. ,,Nemáš za čo. Potom prídi hore a vyber si jednu z izieb. Správaj sa tu ako doma." s týmito slovami som sa vrátil naspäť hore a zabuchol som za sebou dvere. Tykvu som oprel o stenu a spadol som na posteľ. V okamihu som zaspal, ale ešte pred tým som si pre istotu pieskom zabezpečil dvere.

Bože...toto je asi prvé jedlo po deviatich rokoch, ktoré som si neukradla. Príjemná, veľmi príjemná zmena. Pustila som do toho. Naložil mi značnú porciu, no mne to nevadilo. Vždy som mala jedla tak akurát na prežitie, nie na sýty žalúdok. A pravdu...teplú večeru v plnej porcii, to bývalo snom. Najedla som sa a vyšla potichu hore po schodoch. Neviem, či spal. Ale vyzeral, celkom unavene. Ocitla som sa na poschodí, hneď na pravom boku boli tmavohnedé dvere, do ktorých zamieril on. A keď som sa obzrela videla som dlhú chodbu a na bokoch samé dvere. Steny mali žltkastý nádych, myslím, že taký bol. Bolo tam prítmie. Medzi dverami mal vysoké papierové vázy. Divné...no, pre mňa dokonalý luxus.
Všetky dvere boli takmer na chlp rovnaké. Až na jedny. Na rozdiel od ostatných boli biele. Otvorila som ich a naskytol sa mi pohľad na veľmi pekne zriadenú veľkú kúpeľňu snehovej farby. Bola tam obrovská rohová vaňa a sprchový kút...Poobzerala som sa a zavrela som ich.
Hm...takže hosťovská. Ách...ani mi nepovie kde tie izby sú. Znova som sa pozrela naprieč chodbou. Jeden, dva, tri , štyri, päť dverí. Jedny z toho sú biele a tri hosťovské. A čo tie piate? Nechcem mu nabehnúť do nejakej tajnej miestnosti, kde si schováva nechty v skleničke od medu. No nič, risknem to. Otvorila som dvere oproti tým jeho. Zásah. Žiadna špajza ani nič. Hosťovská izba. Bola nádherná. Skutočne. Veľká posteľ, že by sa na nej aj traja vyspali. Pri nej malý stolík. Jednoduchá tmavá skriňa v rohu oproti dverám. Vedľa konferenčný stôl a na ňom uterák. Veľké okno s hnedými závesmi až po zem. Zatvorila som dvere za sebou a postavila sa do stredu miestnosti. Potom som vykročila ku skrini, či tam niečo je. Otvorila som ju. Boli tam dve hnedé tuniky, šatka na hlavu a jedno modré pyžamo. Zobrala som si ho a obliekla. Ľahla som si do postele s rôznymi myšlienkami. Smerovali na Kazekageho...Som veľmi zvedavá ako sa všetko vyvinie.

...zhíkla som. Ach, nie, už zasa som námesačná. Prebudila som sa stojac pred oknom. Svitalo, posledné nočné hviezdy sa začali strácať. Prehltla som a ucítila nechutný smäd. Potichu som vyšla z izby a zamierila dole z chodby do obývačky, v ktorej bolo stále rozsvietené. To svetlo mi skoro oči vypálilo. Kryla som si rukou tvár. Dole bola celkom zima, lebo som mu rozrazila okno. Noci v Sune sú neľútostne chladné. Striaslo ma.
Gaara mal spojenú kuchyňu s obývačkou, tak som ju nemusela ako blbá hľadať. Na stole mal položený pohár. Zobrala som ho a naliala som si z džbána vodu a doslova som ju naliala do seba. Voda bola veľmi studená, keď mi vbehla so hltanu ako keby sa mi ľadové nože zarezávali do krku. Asi začínam mať zapálené hrdlo z toho studeného potu. Odkašlala som si a pobrala sa naspäť spať. Dúfam, že som velecteného Kazekageho nezobudila. Prešla som okolo črepín. Zapozerala som sa na ne a prehrala si v hlave čo sa udialo túto noc. Sama neviem prečo, ale vrátila som sa naspäť do kuchyne a zobrala som nejakú starú krabicu pri Gaarovom koši, pozbierala som črepiny a dala ich do nej. Našťastie boli veľké takže sa mi podarilo všetko pozbierať celkom rýchlo. Vrátila som krabicu naspäť a zaľahla do postele.