Asumov návrat

Boli sme dvaja. Ona a ja. Ľúbili sme sa nesmierne. Náhle však odísť som musel. Z jej teplého náručia ma vyrval akýsi zločinec besný, ktorého zastaviť mám. No on ma takmer zamordoval. V bezvedomí zotrval som strašne dlhú dobu. Prišiel som o nohu, ruku mám meravú a tvár zjazvenú.

No láska k nej mi údy rozhýbala. Vstal som a šiel domov. Krutá bolesť a mrazivé počasie ma hlodajú zvonka i zvnútra. Ale moje srdce láskou horí a poraziť sa nedá. Veď k palácu vždy vedie neschodná cesta...
Som tu. Som doma! Šťastný som, no čo to vidím? Pomník a moje meno na ňom. Veď ešte nie som mŕtvy, i keď žiť tak ako predtým už nebudem...
A čo moja milá? Kde jest môj dom? Jeden, dva, tri, tu sa týči. Vojdem dnu a uzriem ju - Kurenai. Slová som potratil, len usmial som sa na ňu a čakal, čo povie mi.

„Čo si prajete, pane?“ riekla začudovane.
Čo? Nepoznávaš ma snáď?
„Ó, prepáčte, posaďte sa. Iste máte za sebou dlhú cestu i hladný ste, však?“
Zdvihol som ruku, no ona ma už nevidí. Už nie som Asuma... Som žobrák.
Polievku položila predo mňa. Ó, žena moja, aj k neznámemu trhanovi sa chováš s láskou.
„No tak, nehanbite sa, jedzte.“
Začal som chlípať teplú polievku.

„Škoda, že tu nie je môj muž...“
Áno, nezabudla na mňa. Stále očakáva môj príchod. Hrdo som sa postavil a chcel sa predstaviť.
„...má doniesť chleba. Lepšie by vám chutilo. Mal by čochvíľa prísť a... deje sa niečo?“
Ona má muža?! Moja krásna, čistá Kurenai? Nie, to nie je pravda! Iste som zle počul.
„Ste vydatá?“ spýtal som sa nesmelo.
„No, áno.“

Tak teraz vyliala ľadovú vodu na môj plameň lásky v srdci, ktorý už nikdy tak horieť nebude.
„A smiem sa spýtať, kto je ten šťastný?“
„Isteže, Kakashi. To on ma dostal z najhoršieho a ja som mu nadosmrti vďačná. On je ten najlepší manžel, akého si len žena môže priať...“

Ďalej som už nepočúval. Čo mám teraz robiť? Priznať sa, že ja som Asuma a znemožniť ju pred celou dedinou, alebo nechať Asumu mŕtveho a ju šťastnú? Nie, nebudem taký zlý. Nezničím jej lásku, ktorou prekypuje stále. Nie... Nezazlievam jej to. Veď tej lásky mala toľko, že ju nezvládla sama, a tak sa s ňou musela s niekým podeliť. Taký starý vecheť ako ja ti už nebude špiniť dom. Veď čím by som ti pomohol? Ničím. To ty by si sa musela o žobráka starať...

„Ja už musím ísť.“ vstal som a šiel k dverám.
„Nie, počkajte, ešte ste ani nedojedli.“
Ja som však vrazil do prichádzajúceho.
„Pardon...“ riekol som a šiel preč, než by ma spoznal. Skryl som sa do lesa. Posledná cigaretka. Posledné chvíle na tomto svete. Však načo plniť svet otrhancami...

Ale nie... Kde mám zapaľovač? Ó, krutý svet! To mi ani jediné potešenie nedopraješ? Nuž čo, svet už iný nebude. Na večnosť pôjdem bez poslednej cigaretky...

„Kto to bol?“ spýtal sa Kakashi.
„Akýsi žobrák...“ riekla Kurenai a zohla sa po vec, ktorá mu vypadla. „Zapaľovač... Presne taký mal...“ srdce sa jej rozbúšilo a rýchlo vybehla von. Šla za stopami vo vlhkej zemi, až kým došla k mŕtvemu telu.

„Asuma. Ako to, že som ťa nespoznala?“ a jej slzy sa miešali s jeho krvou. „Nie. Ja bez teba nechcem žiť!“ zobrala jeho kunai a chcela sa ním bodnúť do srdca, no Kakashi jej zadržal ruku.
„Kakashi, čo to robíš?“
„Správnu vec...“

Náhle odpadla. Kakashi ju jemne uložil na zem a pozrel na Asumovo telo:
„Dúfam, že tentoraz nás už nepoctíš svojou návštevou. Sme šťastní aj bez teba!“

Po chvíli Kurenai vstala:
„Čo sa stalo?“
„Nič, miláčik. Len si odpadla.“
„A kto je to?“ ukázala na mŕtve telo.
„Akýsi žobrák... Poď, ideme domov.“