Narutova sestra 52 - Starý priateľ

Bum. Bum. Bum. Tresk. Prásk. Tresk. Bum.
Nana pomaly otvorila oči. Videla hrozne rozmazane, v hlave jej pískalo a bolelo ju celé telo, aj keď sa vôbec nehýbala. Každý nádych bol pre ňu ako bodnutie, bolo to neznesiteľné. Vôbec nevedela, v akej je polohe. Hlavu mala prázdnu a vygumovanú, nespomenula si na nič. Až po dlhšej chvíli sa začala rozpamätávať. Postupne jej nabehli všetky zmysli. Bola v nejakej miestnosti. A nie sama.
„Na... Nana,“ započula slabý šepot vedľa seba.
Otočila ťažkú hlavu a s prižmúrenými očami sa pozrela na Hiro. Sedela na nejakej drevenej stoličke, presne ako ona. Chcela sa pohnúť, no ruky mala priviazané o stoličku a nohy mala zviazané tvrdým lanom, ktoré sa im obom zarezávalo do kože. Štípalo to ako fras! Už len kvôli tomu sa radšej snažila hýbať čo najmenej.
„Čo sa stalo?“ vypadlo z nej, aj keď to vedela. „Dopekla, ako sme sa... To je fuk.“
Nemala na sebe svoj plášť ani topánky. Bola bosá a bola jej hrozná zima. Svietilo jej do očí nejaké svetlo a tak nič nevidela. Niečo v tej miestnosti buchotalo a fučalo, a ona veľmi dobre vedela, čo to asi môže byť.
„Musíme sa odtiaľto nejako dostať.“ navrhla Nana.
„Fakt?“ poznamenala Hiro ironicky.
Nana neverila vlastným ušiam. Ešte aj v takejto situácii si pustila jazyk na špacír. Aká drzosť!
Teraz to však nechala tak. Začala sa znova obzerať. Nemala pri sebe žiadnu zbraň. Spod tenkého trička jej akurát trčal špagát, ktorý si obkrútila okolo pása, pretože sa jej už nezmestil do vaku. Mohol byť predsa užitočný. Teraz však nie. V topánkach mala malý vojenský nožík, no keďže bola bosá, aj túto možnosť hneď vyškrtla.
Stisla prsty na nohách od zimy. Striaslo ju. Bála sa.
„Pst! Hiro!“
„Čo?“
„Nemáš nejaký nožík, alebo niečo, čím by sme sa mohli rozviazať? Čokoľvek!“
„Nie. Čo tak použiť únikové jutsu?“
„To nepôjde.“
„Prečo?“
„Neviem tu použiť ani trochu chakry.“
„Čo?“ spýtala sa Hiro nechápavo.
„Je tu niečo, čo blokuje moju chakru. Netuším, čo to je. Akoby... Bože, kašli na to, proste to nepôjde.“
Hiro jej bohvieako neverila. No keď si to overila, uverila.
Zrazu Nana cítila, ako sa k nej niekto blíži, pretože to fučanie bolo čo raz bližšie. Rovno do očí jej pozrelo to monštrum. Vytreštila oči a skoro zabudla aj dýchať. Tie sekundy boli pre ňu ako večnosť. A keď vyceril zuby, roztriasla sa.
Zavrela oči a dúfala, že keď ich otvorí, nič tam nebude. Aj ona v kútiku duše, presne tak, ako Hiro, dúfala, že im pomôže nejaký zázrak.
Nana si všimla, ako to čudo vzalo veľký kuchynský nôž. Zamračila sa.
Zaplavila ju obrovská bolesť. Nôž jej vrazil priamo do ruky. Na zem sa pustil prameň jej krvi. Nôž jej preťal šľachu, prepichol dlaň a zapichol sa do operadla stoličky.
Od bolesti začala kričať.

Kakuzu spolu s Itachim boli takmer v polovici cesty. Začalo sa pomaly stmievať, no aj napriek tomu pokračovali ďalej. Vedeli, že ak majú Nana s Hiro nejaký problém, nemôžu stratiť ani sekundu.
Aj im sa postavil do cesty ten starý dom, avšak brali to na ľahkú váhu už len preto, lebo si mysleli, že je úplne prázdny a opustený. Venovali mu minimum pozornosti a o pár stotín naňho obaja zabudli.
Zo strechy domu vzlietol kŕdeľ vtákov.
Započuli krik. Nanin bezmocný rev. Itachi okamžite vedel, koľko bije. Ihneď sa otočil a uháňal k domu. Vyrazil dvere a vtrhol dnu ako namydlený blesk.
„Stráž východ!“ skríkol na Kakuza.
Volanie o pomoc išlo z prvého poschodila. Cestou hore videl Nanin batoh, baterku a ešte iné drobnosti.
„Nana!“ zvolal, keď vošiel dnu.
Oslepilo ho svetlo. Zastal a vytiahol kunai. To svetlo mu nerobilo problém. Vďaka svojim krvavočerveným očiam uvidel štyri osoby. Rozoznal, kto je nepriateľ. Dvaja muži (teda ak to boli vôbec ľudia) sa postavili proti nemu. Keď sa jeden usmial, vyceril zuby, cez ktoré sa mu začala valiť krv. Zreval a rozbehol sa za Itachim. Začal sa zaháňať nožom, no jemu to nespôsobilo ani škrabnutie. Sharingan mu pomáhal predvídať jeho pohyby.
Ten druhý sa priblížil k Nane a vystavil svoju ohyzdnú tvár pred jej. Nasilu jej otvoril ústa a vopchal do nich svoj odporne dlhý jazyk. Bol hrozne široký a to jej bránilo dýchať. Zaťala päsť, premohla sa a odhryzla mu ho. Potom ten zbytok proste vypľula. Odtrhol sa od nej a spískol. Trochu ho zatackalo. Nahneval sa, a poriadne. Vzal zo stola kovovú tyč a chcel Nanu prebodnúť. Skoro sa mu to podarilo, keď v tom sa z jeho brucha a úst začala liať krv. Itachi doňho vrazil presne takú istú kovovú tyč, akou chcel on prebodnúť jeho drahú. Padol na zem ako drevo. Bolo po ňom. Aj toho druhého už vyradil z hry.
„Nana,“ pribehol k nej a kľakol si.
Z očí sa jej valili slzy.
„Neboj sa, dostanem ťa odtiaľto.“ povedal medovým hlasom a prerezal laná, ktorým mala zviazané nohy.
Taktiež aj na rukách. Potom sa pozrel na jej ruku, v ktorej mala zabodnutý nôž. Dýchala hrozne rýchlo.
„Bude ťa to trochu bolieť,“ pozrel sa jej do očí.
„Urob to.“ zaťala zuby. „Teraz!“
Hneď na jej povel nôž vytiahol.
„Ááááááá!“
Bola to nenormálna bolesť, no každú minútu slabla. No stále jej to hrozne krvácalo.
„Počkaj.“ začal sa obzerať.
Nakoniec si odtrhol kus látky zo svojho plášťa a obviazal jej ruku tak, aby to mala stiahnuté.
„Von čaká Kakuzu,“ poznamenal, kým rozväzoval Hiro. „Má tam nejaké obväzy, aspoň ti to vydezinfikujeme. Ráno by sme mali byť v sídle, keď sa budeme ponáhľať, dorazíme tam ešte pred svitaním.“
„Počkať, ako si vedel, že sme tu?“ spýtala sa Hiro. „Sledovali ste nás?!“
„Nie, bolo mi až priveľmi podozrivé, že ste preč tak dlho.“ zaškeril sa na Hiro.
„Aj tak! Ako ste vedeli, že sme práve tu?!“
„Dori*i, nie si rada, že som ti zachránil krk?!“
Potom už bola ticho.
„Viem chodiť, som v poriadku.“ povedala Nana, keď ju chcel vziať na ruky.
„Dobre teda, poďme.“
Keď vychádzali z miestnosti, započuli za sebou nejaký zvuk. Bolo to nejaké chrčanie, alebo čo.
Všetci sa inštinktívne otočili. Jeden z tých, čo ležal na zemi, mal otvorené oči. Ruky sa mu pohybovali.
Šepkal: „Uma-ushi-i-tora-inu-ne-mi...“
„Kur*a!“ vykríkol Itachi.
Schytil Nanu za ruku a ťahal ju behom za tebou.
„Hiro, poď!“ skríkol aj na ňu.
„Itachi, čo sa deje?“ vyhabkala zo seba Nana počas behu.
Rýchlo zbehli zo schodov a namierili k otvoreným dverám, pri ktorých bol Kakuzu.
„Bééééééž!“ zreval Itachi.
Dostali sa von, prebehli pár metrov a dom vybuchol. Bol to hrozný tresk. Všetkých štyroch odhodilo, no dopadli na mäkkú vrstvu snehu.
„To čo malo byť?!“ ozval sa Kakuzu.
„Ten parchant!“ rozčuľoval sa Itachi.
Všade padali ohorené kusy dreva z domu. Väčšina z nich horela, iné vychladli, keď dopadli na sneh.
„Vypadnime z tadeto.“ povedal Kakuzu.
„Súhlasím.“ prikývla Hiro s Itachim.

„Ale, ale.“ začuli za sebou. „Naše myši utiekli z klietky.“
„Ty?!“ zvolal Itachi.
Pred nimi stál ten, ktorého v tejto situácii čakali najmenej – Orochimaru. A aby toho nebolo málo, spoza stromu vyšiel Sasori.
„Nečakali ste ma, čo?“ predniesol slizkým hlasom. „A jeho tiež.“ ukázal na Sasoriho.
„Takže tu si sa zašil! K Orochimarovi, čo?!“ kričal Kakuzu. „Zaplatil ti? Nasľuboval ti moc a všetko, čo chceš?“
„Nie.“ pokrútil hlavou Sasori.
„Chce pomstu.“ doplnil Orochimaru. „Kvôli nej.“ vystrel ukazovák smerom k Nane. „No tak, Sasori, vybav si to s ňou,“ vyzval ho. „A aby som ti ukázal, že som naozaj štedrý, niekto ti pomôže.“ dal ruky do pečate a vyvolal techniku Edo Tensei.
Zo zeme sa pomaly vysunula jedna rakva.
„Toto nie je dobré.“ pomyslela si Nana. „Vôbec sa mi to nepáči.“
Opadávala z nej hlina a sneh. Niečo zapukalo, zaprašťalo a vrch z rakva padol na zem.

„De....“ zakoktala sa Nana. „Deidara!“
______________________________________________________________________
Obrázok k dielu (od mojej lásky D.L.):

POZOR! Spoiler!