Narutova sestra 49 - Hrôza (časť prvá)

Stále rozmýšľala nad tou hroznou vraždou a tým, čo videla v Konohe. Mala z toho taký zvláštny pocit. Bola nervózna. Tiež stále rozmýšľala nad tým divným snom. Čo tým, dopekla, Houkou myslel, že sa nebude o jej telo deliť?! To je predsa veľká blbosť, vo vnútri jej tela je iba on! Alebo to myslel zo všeobecného hľadiska? Nevedela. Nevedela nič. V poslednej dobe sa akosi hromadili otázky rôznych typov, a nepoznala odpoveď ani na jednu z nich. Mohla robiť čokoľvek, stále sa nejaké veci nemala odkiaľ dozvedieť.
Začalo sa stmievať. Obe sa rozhodli, že prenocujú. Ale kde? Posledné dva dni dosť prituhlo, v stane by zamrzli.
„Tak,“ prehovorila Nana. „A čo teraz?“
„Čo?“
„No kde prespíme? Nemôžeme predsa spať na zemi, ako minulú noc, stan premokne, keď začne znova snežiť.“
A mala pravdu. Aj Hiro to vedela.
Akoby zázrakom sa im podarilo miesto na nocľah nájsť. Asi sto metrov od nich bol starý, opustený dom. Naši ho čistou náhodou.
Keď sa naňho Nana prvý krát pozrela, cítila niečo. Niečo zlé.
„Tu prespíme!“ vyhlásila Hiro.
Pravdupovediac, stále to bolo lepšie, ako keby mali spať von v tej mokrine.
Dom bol obrovský. Vážne, zmestila by sa tam kopa ľudí. Omietka bola už dávno opadaná. Múry boli staré a zničené, ale aj napriek tomu držali pri sebe. Holé múry boli na niektorých miestach zarastené. Okien tam nebolo veľa. Dva na prízemí, dva na prvom poschodí a dva na druhom. Boli na nich pribité drevené dosky. Vpredu bol malý gang s dvomi schodmi. Vŕzgali otrasne. Hiro vyšla hore bez ujmy, no keď Nana stúpila na prvý schod, prepadol sa, ale jej sa nestalo nič.
„Doprčic!“ zanadávala.
Dvere boli výrazne posunuté z pántov a tak sa nedali otvoriť. Najprv ich chceli vybiť, no potom zaťahali za kľučku silnejšie a tak ich otvorili. Nešli bohvieako ľahko.
Dnu bola tma ako v rohu. Nevideli nič.
Rozsvietili si fakľou, ktorú našli pri dverách. Svetlo zaplavilo predsieň. Všetko vo vnútri bolo z dreva. V strede boli veľké drevené schody, kde nebolo zábradlie. Neplánovali však ísť hore.
„Bože,“ povzdychla si Nana, keď zasvietila na stanu, kde bola pleseň. „Fuj.“
„Preboha, čo si z cukru?“ rýpla Hiro.
„Nie.“ odsekla. „Ja len ...“
„Čo?“
„Mám z tohto miesta taký divný pocit.“ priznala.
„Ts! Bojíš sa?“
„Nie!“
„Ježiš, čo ti naháňa taký pocit? Je to tu predsa normálne.“
„Viem, ale-“
„Proste tu prespíme a zajtra ráno vyrazíme.“ upokojila ju Hiro.
„Vieš čo? Ty prespi tu a ja si radšej rozložím vonku stan.“ rozhodla sa Nana a otočila sa, že odíde.
„Veď zamrzneš!“ skríkla Hiro. „Ostaň tu!“
Nana sa otočila späť a zamračila sa.
„Prečo tak naliehaš?“ spýtala sa.
Hiro sa zaskočila, no navonok to nedala poznať. V pretvárke bola dobrá. Nie, ona bola majster!
„Nenalieham. Len nechcem, aby si zamrzla.“
„Si nejako podozrivo starostlivá. Celé je to podozrivé.“
„To ... nie.“ preglgla. „Tak dobre, choď si von a zmrzni si tam!“
Nana nahodila úškrn. Zostala predsa len dnu. Rozložili si spacáky a zahasli fakle. Obklopila ich až hrôzostrašná tma.
„Dobrú noc.“
„Dobrú.“
Nana zavrela oči. Bola taká unavená, že hneď zaspala. No Hiro nie.
(O štyri hodiny neskôr)
Bum!
Bum!
Bum!
Zvuk buchotu zaplavil celý dom. Zem sa chvela a tenká vrstva prachu, ktorá bola na zemi sa trochu rozvírila.
Nana bola zababušená do spacáku tak, že jej bolo vidno iba vlasy. Bola hrozná zima. Dýchaním sa trochu zohriala. Aj napriek tomu, že bol spacká hrubý, započula ten zvuk. Spočiatku ju to vôbec neprebralo, no keď buchot stále silnel, otvorila oči. Vtedy buchot utíchol. Myslela si, že sa jej to len zdalo alebo snívalo.
Otočila sa na druhý bok, kde spala Hiro. Zdvihla hlavu, že sa na ňu pozrie. Zapálila oheň.
„Čo do pekla...“
Jej spacák bol prázdny. Hiro tam nebola, akoby sa prepadla pod zem.
„Hiro?“
Poobzerala sa dookola, no nikde nebola.
„Hiro!“ skríkla do tmy.
Napadlo ju, že možno vyšla von. Aj keď je to dosť nelogické. Načo by chodila von? Asi sa išla prejsť, lebo nevedela spať. Áno, to by dávalo zmysel. No niečo jej tu aj tak nesedelo. Niečo sa jej zdalo iné.
Bum!
Bum!
Znova ten zvuk! Takže sa jej to nesnívalo. Spali v uzatvorenej miestnosti, z tade ten zvuk nešiel. Za dverami bola pravdepodobne ešte jedna miestnosť, do ktorej sa nepozreli. Dvere dosť splývali so stenami, asi si ich nevšimli.
Bum!
Nana sa postavila na nohy. Nebála sa, bola si skoro na sto percent istá, že tam buchoce Hiro, alebo že obhliada dom.
Priblížila sa k dverám. Spod dverí videla slabé svetlo a nejaké mihotajúce sa tiene. Čím bola k dverám bližšie, tým sa buchot intenzívne zosilňoval. Bolo to také zvláštne, akoby tam boli dvaja ľudia. Raz bolo počuť zvuk železa, potom kroky a fučanie.
Kroky.
Dupotanie.
Fučanie.
Kroky.
Toto nebola Hiro. Počula, ako za dverami pod ťažkou váhou vŕzga podlaha. Keď buchotanie ustalo, natiahla ruku ku kľučke, aby dvere otvorila. Nemohla ani nakuknúť cez kľúčovú dierku, lebo tam žiadna nebola.
V tom sa jej zmocnil pocit, že za ňou niekto stojí. Okamžite sa otočila. Nič. Nebol tam nikto, iba tma. Možno sa jej to len zdalo.
Prešiel okolo nej ľahký vánok. Ale skade?! V uzavretej miestnosti? Určite nikde neprefukovalo, to by cítila skôr!
Keď sa otočila späť k dverám, za ktorými bolo počuť buchotanie, zarazila sa. Srdce jej začalo prudko biť. Dvere boli dokorán otvorené. Boli otvorené! Ale ako?! Nič nepočula, otočila sa iba na pár sekúnd!
Ruky sa jej začali triasť. Keď chcela vojsť dnu, niečo na ňu zhora kvaplo.
Ďalšia kvapka.
Kvap.
Kvap.
Kvap.
Trochu ustúpila. Zasvietila na podlahu fakľou, aby zistila, čo to je. Bola to krv. Zamračila sa. Hore v rohu niečo bolo. Pozrela sa hore a ... zvrieskla.