Narutova sestra 47 - Podivný sen

Nad hustým lesom sa rozprestrel čierny závoj noci. Táto noc bola temná. Mesiac bol ukrytý za mrakmi spolu s hviezdami.

„Nana,“ započula hlas vo svojej hlave.
Spala tvrdo po náročnom dni. Už boli blízko Konohy. Vždy, keď spala začula takéto šepotanie. Avšak nikdy sa nič iné nedialo. Tento krát to však všetko bolo inak. Ocitla sa v bielom priestore.
„No konečne!“ skríkol niekto a zasmial sa.
Začala sa obzerať, avšak nikde nevidela nič. Všade bolo iba bielo.
„Kto si?!“
„Prekvapuje ma, že nepoznáš môj hlas.“
Zjavil sa jej on – Houkou. Démon v jinchuurikim, ktorým bola ona sama.
„Ty?“ opýtala sa prekvapene. „Čo chceš?“
„Nie si rada, že ma vidíš?“
„Úprimne? Nie.“
„Nemôžem za to, že som tu. Bol som vyvolaný z tvojich spomienok.“
„Nechápem.“
„Povedz mi, Nana. Čo ťa trápi?“
To bolo divné. Že by sa päťchvostý vážne zaujímal o to, čo ju trápi? To je predsa veľká blbosť! On taký nie je. Niečo jej tu nesedelo.
„Nič ma netrápi.“
„Bože, ide to z teba, ako z chlpatej deky. Povedz mi to!“ skríkol.
„Akoby si to nevedel!“
„Ako to mám vedieť?“
„Si predsa vo mne zapečatený, Houkou. Vieš o všetkom.“
„Prekukla si ma. Chcem ti niečo povedať.“
„Čo?“
„O tvoje telo sa nemienim s nikým deliť!“ a zmizol.

Nana zalapala po dychu a prudko sa posadila. Hiro bola tiež hore. Sedela oproti nej a divne sa na ňu pozerala. Boli v stane. Po chvíli si uvedomila, že to bol len sen. Pretrela si oči a pár krát zažmurkala.
„Si v pohode?“ spýtala sa Hiro.
Jej pohľad bol vážne strašidelný, tvárila sa, akoby videla nejakého ducha.
Nana prikývla.
„Kričala si.“
„Kričala? Čo?“
„Neviem, bolo také ... zmätené a nebolo ti rozumieť. Prehadzovala si sa z boka na bok a to ma zobudilo.“
„Mala som iba zlý sen.“
„O čom?“
„Neviem, nepamätám sa.“
Pravdou však bolo, že si všetko pamätala až veľmi dobre.
„Začína svitať. Mali by sme ísť.“ navrhla Hiro.
„Tak skoro?“
„Áno, ráno je v Konohe vždy menej ANBU ako cez deň alebo v noci.“
„Máš to nejako podozrivo naštudované.“
„Nemôžem predsa za to, že som múdrejšia ako ty.“ povedala a zaškerila sa.

Cesta im ubehla rýchlo, pretože už za necelú hodinu boli v blízkosti Konohy. Pred bránou stáli dvaja ninjovia, ale podľa ich postoja bolo vidno, že sú unavení. Obe sa schovali do kríkov.
„Tak,“ prehovorila Hiro. „A čo teraz?“
„Nepôjdeme hlavou bránou.“
„Iný vchod tu predsa nie je.“
„To si myslíš iba ty. A vraj si múdrejšia!“
Hiro začala byť naštvaná. Nana tiež, aj keď ona na to v podstate nemala veľa dôvodov.
„Poď za mnou!“
Hiro prikývla. Obišli Konohu zhruba o polovici, čo znamená, že boli na druhej strane od hlavného vchodu. Pred nimi bol vysoký múr, ktorý pravdepodobne slúžil ako ochrana. Po stene sa ťahal brečtan (ťahavá rastlina). Jeho stonky boli od koreňa až po najmladšie výhonky veľmi tvrdé a pevné, čo mohli využiť.
„Vylezieme,“ povedala Nana a ukázala na ťahavé siete.
Prvá išla Nana. Keď už bola vo výške päť metrov, Hiro sa vybrala tiež. Netrvalo im to dlho, iba pár minút. V Konohe bolo oveľa teplejšie, ako v oblasti ich sídla, takže sa ani veľmi nešmýkalo. Raz-dva boli hore. Keď už bola Nana hore, najprv sa poobzerala, či ich niekto neuvidí. V ich blízkosti bola iba jedna budova z ktorej by ich mohli vidieť. Našťastie boli na oknách stiahnuté rolety. Nevidela nikoho. Posadila sa na múr, podala Hiro ruku a vytiahla ju hore.
„Čistý vzduch,“ vydýchla si Hiro.
Dole zišli po strechách domov. Nakoniec skončili pred Ichiraku Ramen. Bolo zatvorené. Pochopiteľne, Teuchi to predsa nemohol byť už o pol šiestej.
Na oblohe sa začali črtať prvé slnečné lúče.
„Musíme si pohnúť, za chvíľu tu bude príliš veľa ľudí.“
„Ako nájdeme budovu Hokage?“ spýtala sa Hiro.
„Bola som tu už pár krát. Je tam.“ ukázala prstom na najvyššiu budovu.
Nepozorovane sa prešmykli popri všetkých ninjoch, čo sa ráno flákali po Konohe. Keď už boli pred budovou Hokage, začali sa znova hádať.
„Choď tam ty!“ rozkázala Hiro.
„Prečo ja? Ty tam choď!“
Takto sa hašterili pár minút, ale keď Nana usúdila, že nemajú toľko času, aby sa stihli aj vadiť (a vedela, že Hiro by sa bola schopná vadiť večne), rozhodla sa, že tam pôjde ona. List mala pri sebe ona.
„Dobre, tak tam idem ja, ale dávaj aspoň pozor, nech nikto nevojde.“
„Spoľahni sa.“ povedala ironicky.
Nana jej aj tak väčšinou neverila, ale teraz jej trochu dôverovala. Aj tak nemala veľmi na výber.
Dnu bola tma ako v rohu. Potichu zatvorila dvere a rozhliadla sa. Veľa toho nevidela, no aj napriek tomu sa vedela celkom obratne orientovať.
Tsunade spala na hornom poschodí. Predpokladala, že ešte spí. A naozaj. Tsunade ešte stále nebola hore, ani Shizune.
Vydýchla si. Teraz už len nájsť tie správne dvere. Chvíľu blúdila a nahmatávala ceduľky s písmenami. Pripadalo jej to, akoby čítala Braillovo písmo. Keby mala čítať všetky tie ceduľky, zbláznila by sa. Ale našťastie keď čítala šiestu, natrafila na tie správne dvere. Najprv nakukla cez kľúčovú dierku, či sa dnu náhodou nesvieti. A nesvietilo sa.
Vošla dnu. Keď sa uistila, že je tam sama, rozsvietila svetlo. Pomaly podišla k stolu, ktorý pripomínal ten Peinov. Papierov habadéj a všade bodrel. Rozopla si plášť a z všitého vnútorného vrecka vytiahla list od Peina.
„Ak sa dozviem, že to niektorá z vás čítala, okamžite ju odtiaľto vykopnem!“ zazneli jej v hlave jeho slová.
Ale ona bola tak zvedavá! Dívala sa na ten list a v hlave jej vírilo množstvo myšlienok. Jedna však bola aj tá, že ten list otvorí.