Narutova sestra 37 - Milostný trojuholník sa rozpadá

Nana pozbierala v sebe všetky sily, ktoré mohla. Potkýnala sa o vytŕčajúce korene stromov a bežalo sa jej ťažko, keď bola bosá, ale bolo jej to jedno, hlavne nech mu unikne.
„Si blázon!“ zakričala.
Sasori mal oproti nej dve výhody. Prvá bola, že bol obutý. A druhá: mal lepšiu fyzickú kondíciu ako ona. Pochopiteľne, veď je muž.
Vôbec netušila, kam beží, ani ktorým smerom je sídlo. V noci to tu bolo ako jedno veľké blúdisko. A ešte k tomu začala sadať hustá hmla. Bola zhoršená viditeľnosť.
Obzrela sa, kde je. Nevidela ho. Videla si akurát na nos. Ledva, že nenarazila do stromu. Kvôli hmle musela spomaliť. Počula, ako ju doháňa. Obzrela sa znova a ... Do niekoho prudko vrazila. Ruku jej dal na ústa, nech nekričí. Nana sa preľakla, že ju už dostal.
„Šššš,“ započula pri svojom uchu. „To som ja.“
Jednoducho povedané, prišla záchrana. Itachi. Vystrašene sa pozrela do jeho červených očí.
Zodvihol ruku a dotkol sa jej tváre. Nana sa zachvela a privrela oči. Itachi ju nežne pohladil po líci. Teplo jeho dlane zaháňalo krutý chlad noci. Odrazu ich vyrušil zvuk lístia. To už sa blížil Sasori. Itachi ju bleskurýchlo stiahol do úkrytu medzi dvoma stromami takmer úplne zrastenými dovedna. Zozadu ju objal a ukryl v záhyboch svojho plášťa. Nana sa oprela o jeho pevné, silné telo a on ju zvieral v náručí.
O pár sekúnd sa na miesto dostavil Sasori. Bol zadýchaný a niečo si mrmlal popod nos. Chvíľu sa obzeral, či ju niekde neuvidí.
„Zdrhla.“
Potom z neho vyšlo pár nadávok a niekam zmizol.
Nana už neudržala slzy. Boli to slzy strachu. Bála sa, čo bude ďalej. Nechcela ani len pomyslieť na to, že ju možno zabije. A nechcela do toho ťahať Itachiho. Nemá s tým nič spoločné, je to len medzi Nanou a Sasorim. Ani sama nevedela. Ale čo sa má stať, stane sa. V duchu sa preklínala, že vôbec dobrovoľne vstúpila do Akatsuki. Mohla ostať vo Vodopádovej a nič by sa nedialo. Ale možno aj bola rada, že tam neostala.
Vlastne bola rada, že je v Akatsuki. Kvôli mnohým veciam, ale hlavne kvôli Itachimu. Nechcela ho stratiť. On jej ukázal, čo je to láska. Naozajstná láska. A preto ho tak veľmi ľúbila. Lebo tak veľmi, ako ho ona milovala, miloval aj on ju. Možno aj viac.
Keď bolo po všetkom, otočila sa mu v náručí a znova sa na neho pozrela. Objala ho rukami okolo šije a stiahla k sebe.
Ich bozk bol nádherný, nežný, zúfalý, vášnivý... Bozkával ju so všetkým nečakaným citom, ktorého bol schopný. Tisol ju k sebe, cítil každú oblinku jej tela.
O malú chvíľku boli obaja rozvášnení až mali pocit, že zhoria. Keď sa od seba odtiahli, započúvali sa do ticha.
„Poďme.“ ozval sa Itachi. „Skôr ako nás nájde.“
„Nemôžme sa mu do nekonečna vyhýbať.“ zašepkala.
„Nevyhýbame sa mu. Ja si ho nájdem.“
„Skôr si nájde on teba. Nechcem, aby ste kvôli mne bojovali.“
Neodpovedal. Vyšli z úkrytu von. Itachi sa k nej otočil a chytil ju za plecia.
„Sídlo je smerom na východ. Choď a počkaj ma tam.“
„Čože?“
„Vyriešim si to s ním.“
Nana naprázdno prehltla. Vôbec nevedela, čo mu má povedať.
„Nemôžem. Ja ... porozprávam sa s ním.“
„To nejde. Videla si predsa, aký je. Priblížiš sa k nemu a on ťa bez milosti zabije. Nani, urob to, čo som ti povedal.“
„Ale-“
„Prosím.“
„Bojím sa.“
„Nemáš sa čoho. Sasori bude zaujatý mnou a ty sa zatiaľ skryješ do sídla. Tam na teba nezaútočí, keď je navôkol toľko ľudí. Budeš tam v bezpečí.“
Nana sa na neho vrhla a tuho ho objala. Chcela ho poslúchnuť.
„Milujem ťa...“ povedala a pobozkala ho.
Zrazu započuli šuchot lístia.
„Ale, ale. No nie sú to naše hrdličky?“ spýtal sa uštipačne Sasori a zoskočil zo stromu, na ktorom stál, kým ich pozoroval. „Naozaj vám to spolu pristane,“ povedal súcitne, akoby im to naozaj prial. „Škoda, že za chvíľu vám ten krásny vzťah rozbijem.“
Itachi sa zamračil, no nepovedal nič.
„Sasori, ukľudni sa.“
„Mám sa ukľudniť? Ja som úplne kľudný!“ skríkol.
Od zlosti sa triasol ako osika, vlasy sa mu zježili a na čele mu vyskočila jedna navretá žila.
„Nana,“ prehovoril už trochu pokojnejšie. „Spýtam sa ťa niečo. Možno sa dá náš vzťah ešte zachrániť.“
Itachi s Nanou o tom pochybovali, ale povedať Sasorimu, že je to nemožné a čakať, že to zoberie v pohode, je ako hodiť kosť psovi a čakať, že sa nepohne. Ironické.
„Nana,“ zopakoval a zapichol do nej svoj pohľad. „Spala si s ním?“
„Áno,“ ozval sa Itachi a trochu sa pousmial. „A nie raz. Po piatom raze som to prestal počítať.“
Nastalo ticho. Nana vytreštila oči a pozrela sa na Itachiho. Toto vôbec nečakala. Tobôž Sasori. Oboch ich to zarazilo.
„Zbláznil si sa?!“ povedala priškrtene.
„Nie, ale nebudem mu predsa klamať.“
Nanin pohľad znova padol na Sasoriho. Pozeral sa do zeme a nejavil žiadne známky pocitov. Proste tam len tak stál. Nana sa začala naozaj báť. Veľmi dobre poznala jeho stavy nepríčetnosti.

(pred štyrmi mesiacmi)

Bolo to dávno, ale Nana si na to pamätala, akoby to bolo včera. Keď spomínala na tú udalosť, vhnalo jej to slzy do očí. Ten krát to bolo prvý raz ... Prvý raz sa s ním chcela nadobro rozísť.
Stáli sami v jeho izbe. Sasori ju tam surovo dotiahol za vlasy a hodil ju na zem. Plakala.
„Už nikdy mi toto nepovieš, rozumela si?!“ zvrieskol. „Počuješ?!“
Nana, aj napriek mohutnému plaču, prikývla. Bola celá roztrasená.
„Vstávaj!“
Postavila sa. Podišiel k nej a dal jej facku. Keby sa nezachytila skrine, znova by spadla.
„Počúvaj ma,“ pozrel sa jej do zaslzených očí, plných strachu. „Niečo ti teraz poviem. Ak ma budeš poslúchať a nebudeš vymýšľať takéto kraviny, nič sa ti nestane. Ale ak v tom budeš naďalej pokračovať, budem nútený toto, čo som teraz urobil, zopakovať.“
Potom ju pobozkal.
„Tak a teraz sa so mnou vyspíš, dobre?“
Hodil ju na posteľ a začal ju bozkávať a dotýkať sa jej, kde to len šlo.
„Počkaj,“ znova sa rozplakala.
A keď jeho ruky začali skúmať, čo má pod jednotlivými kúskami oblečenia, odstrčila ho a ušla mu. Bežala do svojej izby, kde sa zamkla.
Potom už nešiel za ňou.

(súčasnosť)

Nechcela si pripustiť, že ju začal surovo mlátiť. Ale nepovedala to nikomu. Boli to noci a dni, čo preplakala. No nemohla s tým nič robiť. Niekedy, keď ju bil, v ten moment si pomyslela, že si to možno zaslúži.
Od onej udalosti sa mu už nikdy neodvážila povedať, že ho nechce, alebo že sa chce s ním rozísť. Chcela to, ale nemala na to odvahu. Začal ju biť za úplne maličkosti.
A potom prišla tá nešťastná noc s Itachim. Začal sa jej páčiť, neskôr sa začali spolu tajne stýkať a potom to už šlo samo. Zamilovali sa do seba.
Itachi bol iný. Úplne iný, než Sasori. Bol nežný, vášnivý a nikdy by jej neublížil. Nikdy. Miloval ju....

„Čo tam stojíš? Máš plné gate?“ provokoval Itachi.
„Toto si nemal povedať.“ zamrmlal Sasori a privolal bábku Kazekageho.
„Itachi,“ pozrela sa na neho s plačom.
„Prepáč, Nana.“ usmial sa na ňu. „Vybojujem si ťa sám. Milujem ťa.“
Hranou ruky ju udrel po záhlaví a omráčil ju. Zachytil Nanine padajúce telo a opatrne ho položil na zem. Potom sa jeho pohľad premiestnil sa nepriateľa.

Až teraz sa začína ozajstný boj ....

Pokračovanie nabudúce ...