Samota
Vložil Amia, Čt, 2011-07-28 15:03 | Ninja už: 5213 dní, Příspěvků: 641
I
ZEM
V osamení tu sedím,
radšej nič nevravím
a zrak svoj kloním.
Slzy potichu roním.
ZEM
V osamení tu sedím,
radšej nič nevravím
a zrak svoj kloním.
Slzy potichu roním.
Pomaly hore pozriem,
všetkých ľudí uzriem,
akou zúrivosťou hľadia
a nikdy ma už nepohladia,
ako to kedysi bývalo...
V ľúbosti mávalo
ma toto pokolenie,
no zrazu nastalo prelomenie:
Útok brata môjho zlého,
ký zbavil ma všetkého
aj úcty nášho rodu.
Na krv zmenil všetku vodu.
Krvou nasýtil aj pôdu.
Veľká hanba nášmu rodu...
všetkých ľudí uzriem,
akou zúrivosťou hľadia
a nikdy ma už nepohladia,
ako to kedysi bývalo...
V ľúbosti mávalo
ma toto pokolenie,
no zrazu nastalo prelomenie:
Útok brata môjho zlého,
ký zbavil ma všetkého
aj úcty nášho rodu.
Na krv zmenil všetku vodu.
Krvou nasýtil aj pôdu.
Veľká hanba nášmu rodu...
Ich pohľady zúrivosti
skrývajú plno zlosti,
blúdnej nenávisti
a hriešnej závisti,
ktorej dôvodom som JA
a každou chvíľou vo mne lomia
to, čo ešte ostalo mi.
No nakoniec aj to sa zlomí.
skrývajú plno zlosti,
blúdnej nenávisti
a hriešnej závisti,
ktorej dôvodom som JA
a každou chvíľou vo mne lomia
to, čo ešte ostalo mi.
No nakoniec aj to sa zlomí.
Pod náporom tých tvárí dutých,
pod práporom ich slov krutých.
Vždy sa zjavia
a k tomu vravia:
pod práporom ich slov krutých.
Vždy sa zjavia
a k tomu vravia:
„Čo čumíš, ty tvor bez duše?!
Čo za veľkej bitky si ušiel
a nikomu nič nepovedal?!
Čo čumíš, ty tvor bez tvári?!
Už ti došlo vari,
čo spraviť si mal?!
Čo za veľkej bitky si ušiel
a nikomu nič nepovedal?!
Čo čumíš, ty tvor bez tvári?!
Už ti došlo vari,
čo spraviť si mal?!
Určite si vedel,
aký mal údel
tvoj brat.
Nás hrozne zbil
a priateľov zabil
sťa kat!
aký mal údel
tvoj brat.
Nás hrozne zbil
a priateľov zabil
sťa kat!
Nevadilo ti prv,
že zrádzaš svoju krv?
Nevadí ti pravda moja,
že Uchihovia bola rodina tvoja?
že zrádzaš svoju krv?
Nevadí ti pravda moja,
že Uchihovia bola rodina tvoja?
Ty si všetkých zradil!
Nič si neprezrdil
o útoku, čo chystá sa.
Už nečaká na teba spása!
Nič si neprezrdil
o útoku, čo chystá sa.
Už nečaká na teba spása!
Ty prvý si skapať mal!
Za to, že´s Uchihov pochoval!“
Za to, že´s Uchihov pochoval!“
„Ale, ja...“ začal som slovami
so strachom pred nimi.
No oni veľmi krivdia mi
a stali sa hluchými,
lebo čo povedal som,
sťaby vôbec neriekol som.
so strachom pred nimi.
No oni veľmi krivdia mi
a stali sa hluchými,
lebo čo povedal som,
sťaby vôbec neriekol som.
Stávajú sa hriešnymi
tým, že krivdia mi.
No ja ne som medzi nimi,
ale medzi ohováranými.
tým, že krivdia mi.
No ja ne som medzi nimi,
ale medzi ohováranými.
Radšej už mlčím.
Do klbka sa skrčím.
Len dole pozriem ja.
Do toho... len nech si hania.
Do klbka sa skrčím.
Len dole pozriem ja.
Do toho... len nech si hania.
Prečo? zakričím do seba.
Prečo sú všetci takí?
Utiecť bych nedbal
za mraky, za oblaky.
Prečo sú všetci takí?
Utiecť bych nedbal
za mraky, za oblaky.
Nič...
nevidím nič.
Zrak už strácam
a pomaly tápam
v tej tme temnej.
Už stojím vprostred nej.
nevidím nič.
Zrak už strácam
a pomaly tápam
v tej tme temnej.
Už stojím vprostred nej.
No ešte stále počujem,
ako ma ohovárajú.
Ja sa neľutujem.
To, čo si povrávajú,
som prestal vnímať,
bo pravdu nemôžu mať.
ako ma ohovárajú.
Ja sa neľutujem.
To, čo si povrávajú,
som prestal vnímať,
bo pravdu nemôžu mať.
No človek zmyslami
so svetom spútaný
je,
keď žije.
so svetom spútaný
je,
keď žije.
Ja o taký svet nestojím.
Radšej sa podvolím,
miesto im prenechám,
nič tu nezanechám.
Bez stopy odídem.
Nebojte, už idem...
Radšej sa podvolím,
miesto im prenechám,
nič tu nezanechám.
Bez stopy odídem.
Nebojte, už idem...
Nič necítim.
Už so žitím
nič spoločné nechcem mať.
Už sa nesmiem nadýchať
vzduchu vábneho.
Rýchlo preč od neho.
Už so žitím
nič spoločné nechcem mať.
Už sa nesmiem nadýchať
vzduchu vábneho.
Rýchlo preč od neho.
Nie! Nesmiem sa nadýchnuť!
Nie! Nesmiem sa viac pohnúť!
Nie! Nesmiem sa viac pohnúť!
Spútanie so svetom slabne.
Odväzujem sa spod silných pút.
Telo mi pomaly chladne.
Nehne sa už žiadny úd.
Odväzujem sa spod silných pút.
Telo mi pomaly chladne.
Nehne sa už žiadny úd.
Okovy, prv pevné, sa rozpadli,
s buchotom na zem padli.
Na zem, ktorej bol som otrokom
veľa, veľa rokov.
s buchotom na zem padli.
Na zem, ktorej bol som otrokom
veľa, veľa rokov.
V temnote som ostal.
Nič necítim.
Veď zmyslov som sa vzdal
a so žitím
nič spoločné nemám.
Ale zase svetlo uzieram,
lúč žiarivý ma pohladil.
Ja oči znovu otvoril
a videl,
videl...
Nič necítim.
Veď zmyslov som sa vzdal
a so žitím
nič spoločné nemám.
Ale zase svetlo uzieram,
lúč žiarivý ma pohladil.
Ja oči znovu otvoril
a videl,
videl...
II
RAJ
Z lúča vystúpila biela pani.
Úsmev jej na tvári žiari.
Ruku mi podala,
cestu ukázala.
RAJ
Z lúča vystúpila biela pani.
Úsmev jej na tvári žiari.
Ruku mi podala,
cestu ukázala.
Ja dôveru v ňu vkladám,
ani trochu nezaváham.
Do svetla s ňou vstupujem.
Dlho, dlho putujem.
ani trochu nezaváham.
Do svetla s ňou vstupujem.
Dlho, dlho putujem.
Svetlo stále viac jasné
ospevujem ho krásne,
ako najviac viem.
Všetko belšie a belšie
a o toľko viac krajšie.
Nič viac na to nepoviem.
ospevujem ho krásne,
ako najviac viem.
Všetko belšie a belšie
a o toľko viac krajšie.
Nič viac na to nepoviem.
Ocitol som sa v raji,
aspoň myslel som´s to,
ale stále neviem, čo tají
toto rajské, čisté mesto.
aspoň myslel som´s to,
ale stále neviem, čo tají
toto rajské, čisté mesto.
Štíty dlhé sa k nebu čnejú.
Údery zvonov spoločne znejú.
Je to nebo – iste.
Všetko je bez hriechu
na moju potechu.
Ale biela pani, kde ste?
Údery zvonov spoločne znejú.
Je to nebo – iste.
Všetko je bez hriechu
na moju potechu.
Ale biela pani, kde ste?
Pozriem tam aj späť pozriem,
no nikoho neuzriem.
Je to sen či pravda, neviem.
Plačlivo skôr sebe poviem:
„Milá, krásna, biela pani,
nechápem, prečo tu neni
ani jedna živá duša,
ktorá hriech už neokúša...“
no nikoho neuzriem.
Je to sen či pravda, neviem.
Plačlivo skôr sebe poviem:
„Milá, krásna, biela pani,
nechápem, prečo tu neni
ani jedna živá duša,
ktorá hriech už neokúša...“
Nie je tu vôbec nikto.
Opäť samotár zo mňa je.
Ešte kričím: „Je tu niekto?“
No temnota ma zas pohlcuje.
Opäť samotár zo mňa je.
Ešte kričím: „Je tu niekto?“
No temnota ma zas pohlcuje.
Načo byť v raji,
keď sa cítim
ako v tom kraji,
kde so žitím
som skoncoval?
Nemá to zmysel.
Na kolená padnem.
Už žiadny úmysel
ma nenapadne...
Toť kliatba bratova!
keď sa cítim
ako v tom kraji,
kde so žitím
som skoncoval?
Nemá to zmysel.
Na kolená padnem.
Už žiadny úmysel
ma nenapadne...
Toť kliatba bratova!
„Prečo?“ pýtam sa opäť.
„Taký osud ma postihol
a nič spraviť som nemohol.“
Zaťal som ruku v päsť.
„Taký osud ma postihol
a nič spraviť som nemohol.“
Zaťal som ruku v päsť.
Všetci šťastní sú,
aj keď plnú misu
hriechu jedia.
Hriech – to priateľ ich.
Zakorenil hlboko v nich,
oni to dobre vedia.
aj keď plnú misu
hriechu jedia.
Hriech – to priateľ ich.
Zakorenil hlboko v nich,
oni to dobre vedia.
Hriech – ja som sa ho vzdal.
Diablovi sa nezapredal,
ale čo mám za to?
Žiadnu slávu ani zlato.
Len samotu, samotu...
Už nie je návratu
na otrockú zem tú.
Aspoň tam ľudia sú,
i keď zlí,
no lepšie, než tu byť zavretý.
Diablovi sa nezapredal,
ale čo mám za to?
Žiadnu slávu ani zlato.
Len samotu, samotu...
Už nie je návratu
na otrockú zem tú.
Aspoň tam ľudia sú,
i keď zlí,
no lepšie, než tu byť zavretý.
Bo či som v raji, a či pekle
rozdiela nebadám.
Môže tu byť strašne pekne.
Tú pani vyhľadám!
rozdiela nebadám.
Môže tu byť strašne pekne.
Tú pani vyhľadám!
Teraz viem,
že ak chcem
aspoň trocha šťastný byť,
samého seba zaprieť musím,
a ak s vlkmi chcem vyť,
hriech prijať musím, musím...
že ak chcem
aspoň trocha šťastný byť,
samého seba zaprieť musím,
a ak s vlkmi chcem vyť,
hriech prijať musím, musím...
Je to kolobeh hrozný.
Kto chce prežiť,
musí prebudiť
tú časť temnú.
Úplne sa zmeniť,
pošpiniť čistú niť,
do hriechu ju namočiť,
za dobrom nesmieť sa otočiť.
Kto chce prežiť,
musí prebudiť
tú časť temnú.
Úplne sa zmeniť,
pošpiniť čistú niť,
do hriechu ju namočiť,
za dobrom nesmieť sa otočiť.
Oni nie aby človeka podobného sebe hľadali
a do hriechu by neupadali.
Nie! Oni sa doň ponoria celý.
Pomaly sebe stavajú väznice, cely.
Zmenia sa na zločinca, na vraha!
Ale čo iné mi ostáva?
Nikoho takého som nenašiel,
tak čas môj už nadišiel.
Čas, v ktorom na príšeru sa zmením.
No toto rozhodnutie už nezmením...
a do hriechu by neupadali.
Nie! Oni sa doň ponoria celý.
Pomaly sebe stavajú väznice, cely.
Zmenia sa na zločinca, na vraha!
Ale čo iné mi ostáva?
Nikoho takého som nenašiel,
tak čas môj už nadišiel.
Čas, v ktorom na príšeru sa zmením.
No toto rozhodnutie už nezmením...
Premena už nastala.
Biela pani ma vyhľadala,
poriadne mi vynadala.
Z raja bez duše ma vyhnala
a ešte dodala,
že nádeje vo mňa vkladala.
A ja som ju sklamal,
hriechu sa tiež poddal.
Biela pani ma vyhľadala,
poriadne mi vynadala.
Z raja bez duše ma vyhnala
a ešte dodala,
že nádeje vo mňa vkladala.
A ja som ju sklamal,
hriechu sa tiež poddal.
III
HRIECH
Spred brán svetla som odišiel,
ku temnote som podišiel.
Ešte jeden pohľad venoval
klietke zlatej. Neďakoval.
HRIECH
Spred brán svetla som odišiel,
ku temnote som podišiel.
Ešte jeden pohľad venoval
klietke zlatej. Neďakoval.
Preč odtiaľ odišiel.
Hlboko do temna som vošiel.
Došiel som krokom
k zúrivým vlkom,
kí okusovali kosti mŕtvoly,
ktorú práve ulovili.
Hlboko do temna som vošiel.
Došiel som krokom
k zúrivým vlkom,
kí okusovali kosti mŕtvoly,
ktorú práve ulovili.
Pred nimi som zastal,
pozdravil neisto
a zázrak sa stal,
iste isto.
pozdravil neisto
a zázrak sa stal,
iste isto.
Toto zúrivé vlčie plemä
prijalo ma medzi sebe,
no hrozný čin som preto musel spraviť.
Ja som musel, ...musel zabiť!
prijalo ma medzi sebe,
no hrozný čin som preto musel spraviť.
Ja som musel, ...musel zabiť!
„Musíš zabiť!“ začal prvý
ústa zmáčané od krvi.
„Musíš zabiť! Tamtých ľudí,
nech zlosť sa v tebe prebudí.
Jedného z nich si vyber.
Rozhodni sa: ber či neber?“
ústa zmáčané od krvi.
„Musíš zabiť! Tamtých ľudí,
nech zlosť sa v tebe prebudí.
Jedného z nich si vyber.
Rozhodni sa: ber či neber?“
Pozriem na ľudí tých,
no ja hneď poznal som ich.
Ohovárači tam stáli
a hlasno sa zhovárali.
To pre nich som svet ľudí musel opustiť
a teraz sa im môžem pomstiť!
no ja hneď poznal som ich.
Ohovárači tam stáli
a hlasno sa zhovárali.
To pre nich som svet ľudí musel opustiť
a teraz sa im môžem pomstiť!
„No tak... vidím ti na očiach,
že ich úplne neznášaš.
Ukáž im, že pánom´s TY!
Naplň svoje pomsty!“
že ich úplne neznášaš.
Ukáž im, že pánom´s TY!
Naplň svoje pomsty!“
Ako oni na mňa pozerali,
pohľadmi premeriavali,
tak zazriem na nich očami zúrivosti,
ktorej vidím, ani teraz nemajú dosti.
pohľadmi premeriavali,
tak zazriem na nich očami zúrivosti,
ktorej vidím, ani teraz nemajú dosti.
Na nich som sa vrhol
sťa vlk dravý, ktorým som sa už stal.
Ku nim som vtrhol
a len zúrivo trhal, trhal.
sťa vlk dravý, ktorým som sa už stal.
Ku nim som vtrhol
a len zúrivo trhal, trhal.
V mysli sa mi pohlo,
čo všetko mohlo
spôsobiť toto pokolenie
aj ostatným ľuďom.
Smútok, samota, zronenie –
-to je ich darom.
čo všetko mohlo
spôsobiť toto pokolenie
aj ostatným ľuďom.
Smútok, samota, zronenie –
-to je ich darom.
Ešte silnejšie ich zdrapím,
zatnem pazúry
úplne zúrivý
a o zem ich hodím.
zatnem pazúry
úplne zúrivý
a o zem ich hodím.
Červené oči mi žiaria
na tvári nenávisti.
Už nič nevravia
tí hnusní satanisti.
na tvári nenávisti.
Už nič nevravia
tí hnusní satanisti.
Netvor sa zo mňa stal,
hnusný netvor,
proti ktorému som bojoval.
Už nie som viac ľudský tvor.
hnusný netvor,
proti ktorému som bojoval.
Už nie som viac ľudský tvor.
Posmešníkov trhať začnem.
Nenávidím ich,
aj keď už sú mŕtvy.
Život sa mi zhnusil len pre nich!
Nenávidím ich,
aj keď už sú mŕtvy.
Život sa mi zhnusil len pre nich!
Ľudia už dotrhaní
nehybne ležia na zemi.
Len život premrhaný
nakoniec ostal mi...
nehybne ležia na zemi.
Len život premrhaný
nakoniec ostal mi...
Teraz som sa pomstil,
ale za cenu veľkú.
Najprv víťazstvo pocítil,
no teraz sa za to hanbím.
Veď sa tak správam,
jak oni ku mne.
Je to naozaj múdre?
ale za cenu veľkú.
Najprv víťazstvo pocítil,
no teraz sa za to hanbím.
Veď sa tak správam,
jak oni ku mne.
Je to naozaj múdre?
Už sa na svetle nemôžem ukázať.
Len tu v temnote navždy musím tápať.
Navždy žiť s netvormi,
pozerať len otvormi
v dverách rozbitých
na ľudí tých,
ktorí po svetle môžu chodiť
a nemusia sa v tme brodiť.
Len tu v temnote navždy musím tápať.
Navždy žiť s netvormi,
pozerať len otvormi
v dverách rozbitých
na ľudí tých,
ktorí po svetle môžu chodiť
a nemusia sa v tme brodiť.
...ale aspoň niekde patrím.
Aspoň nie som sám.
Priateľov tu mám.
Časom sa s každým pomerím.
Aspoň nie som sám.
Priateľov tu mám.
Časom sa s každým pomerím.
Aj keď toľké veci zlé
som napáchal.
Život predošlí som zanechal.
Je to oveľa lepší pocit,
ako v klietke zavretý byť.
Až teraz sa cítim slobodne...
som napáchal.
Život predošlí som zanechal.
Je to oveľa lepší pocit,
ako v klietke zavretý byť.
Až teraz sa cítim slobodne...
Teraz, keď mi život inú šancu nedal.
Diablovi dušu som zapredal.
Pravé JA zaprel.
Zmenil sa na netvora.
Vôkol seba pozrel
a nevidel iného tvora,
než zástupy, húfy, milióny takých,
ako som ja – netvorov bezcitných...
Diablovi dušu som zapredal.
Pravé JA zaprel.
Zmenil sa na netvora.
Vôkol seba pozrel
a nevidel iného tvora,
než zástupy, húfy, milióny takých,
ako som ja – netvorov bezcitných...
Poznámky:
Pôvodne to bol príbeh o mne, ale keď som to čítala Raji, povedala, že to je ako o niekom z Naruta, tak som to prerobila, ako ste už zistili, na Sasukeho.
Začína to veľkým vyvražďovaním klanu Uchiha a tí, čo prežili (neboli z Uchihi, ale boli ich priateľmi. Chceli ich zachrániť pred smrťou, ale Itachi ich zastavil). Jediného, koho nechal žiť, bol Sasuke, preto ho všetci odsudzovali, lebo vedeli, že bol Itachiho komplicom a pomocníkom. Bol z neho samotár.
Preto im radšej ustúpil (aj tak by mu predsa nikto neveril) a zvolil si radšej odchod z tohto sveta, čiže zeme.
Potom sa dostáva do raja za jeho nevinnosť. No tam taktiež nikto nie je. Žiadna spriaznená duša ho tam taktiež nečaká.
Pochopil, že ak chce mať priateľov, musí vstúpiť do temna, lebo bez hriechu už nie je nik.
Aj keď nakoniec získa priateľov, nie je to on. Zaprel seba a žije život niekoho iného, no len to je jediná cesta.
...a čo to má spoločné so mnou? Proste mňa tiež všetci majú za slušňáčku bez hriechu, atď. A tak som sa musela zmeniť (áno, už sa to stalo), aby som mala aspoň zopár priateľov.
Veď dokonca aj toto, no pôvodnú verziu, som písala v škole, keď mi neprišla kamoška a nemala som sa s kým rozprávať.
(4 hlasů)
Nádherné.
Přátelé jsou jako brambory, když je sníte, tak zemřou...
Ne všichni, kdo bloudí, jsou ztraceni.
Hloupost a pýcha na jednom dřevě rostou..
Ďakujem... aspoň niekoho neodradila tá dĺžka
Už Einstein povedal: "Čas je relatívny..."
No hodinky a diár hovoria niečo iné.