Mamuto FAILfiction, 3. diel

       Mamutovou hlavou rezonoval neznámy hlas... Pred očami mal ešte stále úplnú tmu, no nakoľko sa mu hlavou práve preháňalo neuveriteľné množstvo rôznych myšlienok, nevenoval tejto skutočnosti príliš veľa pozornosti. Snažil sa podvedome si utriediť myšlienky a vydolovať z nich informácie, ktoré by mu mohli pomôcť zorientovať sa v tom, kde to vlastne je a čo tu robí, no práve kvôli neustále narastajúcemu hluku sa mu to darilo čoraz menej a menej...

Hluk. Zmes neznámych hlasov, naberajúcich na intenzite. Mamuto podvedome cítil, že túto postupnú dramatizáciu akosi priamo, či nepriamo zavinil práve on - hoci boli hlasy pomerne tiché, vo vzduchu visel ťaživý pocit očakávania. Čo od neho ale chcú?

„P-pán Uzubaka, deje sa niečo? Všetci napäto očakávajú vašu odpoveď...“

Odpoveď... Ale odpoveď na č--

„Ach bože,“
       skríkol Mamuto a náhle otvoril oči. Príval jasného, poludňajšieho svetla, odrážajúceho sa od takmer všadeprítomnej beloby ho však rýchlo prinútil ich opäť zavrieť. Nakoľko svojim vydeseným výkrikom spoľahlivo zaskočil všetkých prítomných, mohol si vychutnať krátku chvíľu upokojujúceho ticha a usporiadať si ten bezhraničný chaos v hlave...

Je na svadbe. Áno. A dokonca nie na hocijakej, ale na svojej vlastnej. Viac, než úvodná replika sobášiaceho ninju a atmosféra, ktorú celé toto miesto vyžarovalo, ho o tom presvedčila doslova až neznesiteľná záplava všemožných presladených kombinácii ružovej a bielej, ktorá sa mu pri precitnutí vovalila do očí. Áno, je to tak. Žení sa. A berie si za ženu svoju detskú lásku, Hahuno Sakundu...

Náhle ho od hlavy až po päty zaplavil hrejivý pocit zadosťučinenia naplneného sna. Pozbieral v sebe všetku svoju odvahu, a svoje „Áno, beriem!“ vyslovil tak rázne, až sa mu z prostredia vrátilo do uší s trojnásobnou ozvenou.

Behom okamihu sa všetko stratilo v zdanlivo nekonečnej špirále obrazov, ústiacej do bezodnej temnoty... Kam len oko dovidelo, nikde doslova ničové nič.... Až na jednu malú výnimku. Dvere...

Dvere.

„Sú tam. Vidím ich, sú tam dvere,“
       pomyslel si Mamuto a inštinktívne za nimi natiahol ruku, ktorú, ako za krátku chvíľu s úľakom zistil, vlastne ani nemal. Alebo možno skôr ktorú nevidel.
Fyzicky totiž cítil jej prítomnosť, cítil jej príslušnosť k jeho telu, aj keď tam podľa všetkého jednoducho nebola. Tak či onak, dvere sa priblížili na dosah. Plný zvláštneho pocitu nekonečnej zvedavosti siahol Mamuto svojou rukou-nerukou na lesklú, chrómovú kľučku. Zatlačil...

Temnota sa náhle rozostúpila a Mamuto si uvedomil, že sa nachádza vo vnútri akéhosi domu. Stál v chodbe, ovešanej obrazmi nespočetných tvarov a veľkostí, ktoré by za umelecké diela nepovažoval snáď ani na mol opitý, slepý a mastne podplatený výtvarný kritik. Dojem estetickej príšernosti završoval krikľavoružový, chlpatý behúň, na ktorom práve stál. Bol tak groteskne nevkusný, že Mamuta na malú chvíľu opantala neuveriteľná chuť odhryznúť si nohy, ktoré s ním už bohužiaľ neodvrátiteľne prišli do kontaktu, vypichnúť si obe oči, vystreliť si mozog a následne sa obesiť na vlastnom hrubom čreve.

Pre pokoj na duši čitateľa dodávame, že prítomnosť onoho hrôzostrašného objektu, ktorý si pomenovanie „koberec“ nezaslúži ani len vzdialene, v predsieni hniezdočka lásky nášho ninjovského páriku nebola výsledkom názorového konsenzu oboch jeho obyvateľov v rámci nákupnej horúčky - to ani zďaleka. Čo sa jeho pôvodu týka, išlo o „prekvapenie pre víťaza“ vo výročnej konožskej súťaži v pečení zákuskov (po odtajnení ktorého zvyšných 11 súťažiacich takmer okamžite rozmetalo svoje diela na všetky strany a na prach rozdupalo ich ostatky), ktoré si vďaka svojej (kontumačnej) výhre mohla domov odniesť práve Hahuno Sakunda, autorka skvelých, citujem: „K.O.-láčikov“ (hlavnou prednosťou ktorých bolo - ako neskôr porotcovia zistili - to, že do vášho tráviaceho traktu vstupovali v úplne rovnakej podobe, ako z neho neskôr vystupovali).

Keď však prekonal pocit vizuálneho znechutenia a odvrátil pohľad od zúfalo zariadenej chodby späť pred seba, uvidel ony jemu už tak dobre známe dvere. Na ich kľučke spočívala jeho, teraz už opäť dokonale hmotná, chlpatá ruka. Mamuto si spokojne vydýchol. Dvere však boli, na jeho zistenie, zamknuté.

„Je tam niekto?“
       povedal Mamuto hlasom, ktorý mu pripadal nejaký obzvlášť mužný a cudzí.

„Ježiši Kriste, to si fakt už úplný retard? Minimálne štyri krát som ti povedala že tu SE*IEM. Mohol by si mi aspoň v priebehu tejto činnosti nedvíhať adrenalín, prosím?“
       ozval sa podráždený, ženský hlas spoza zamknutých dverí.

„Sakunda? Si to ty?“

„Nie, to je ortodoxný ľavicový, na peľ alergický štvorhlavý kríženec rotvajlera a medveďa grizly, ktorý prechádza obdobím menopauzy a práve sa nejakým nedopatrením ocitol uprostred queer parade pod rozkvitnutými lipami... Preboha, Mamuto, ešte jedna debilná otázka a vyfasuješ kefu, s ktorou budeš po mne ten hajzel pucovať ty.“

„...“

„Ako si vôbec mohol dopustiť, aby som si na raňajky dala rybaciu pomazánku s kakaom? S kakaom, chápeš?! Viem, že som trvala na tom, že máš držať hubu a že sa mi nič nestane, no keby si ma skutočne miloval, jeden kopanec do brucha by ťa predsa len tak ľahko neumlčal! Ale niéé, človek ho odkopne sotva 10 metrov a už je celý 'Len si daj, Sakundička, len si daj.'“

Spomínaný „sotva desaťmetrový“ odkop mal, ako náš hlavný hrdina neskôr zistil, za následok značné porušenie nosnej statiky domu, v podobe nemalej diery v stene kuchyne, smerom na zadný dvor.

Mamuto v duchu rezignoval a namiesto ďalších otázok len ďalej zamyslene civel na záchodové dvere. Asi po minúte funenia a ďalších sprievodných zvukových efektov začul náš mladý ninja spásonosný zvuk splachovania toalety. Oči sa mu znova rozžiarili, pri pomyslení na to, že už čochvíľa z onej tajomnej komnaty vyjde jeho milovaná teraz-už-žena Hahuno Sakunda, s telesnou stavbou pozmenenou zubom času - ako si bol Mamuto istý - k lepšiemu. Pri tejto predstave sa mu okamžite pustila krv z nosa.

(neadekvátne vysvetlený, zúfalý pokus Mamutovho organizmu cielene vyvolať subdurálny hematóm a opustiť tento príšerne ružový dom hrôzy do sveta večnej tmy)

To, čo však spoza oných dverí skutočne vyšlo, nebola nijaká krásna princezná, väznená niekde na zámku zlým drakom Diarrheom, leč nefalšovaná a až príliš realisticky živá japonská Godzilla - prepadnuté oči, mäsité ruky, zadok veľkosti Austrálie a veleobjemné brucho. Keď celý tento zjav zhodnotíme tak akosi komplexne, pred Mamutovými očami stála o slabých pár desiatok kíl chudšia, ale inak úplne verná, kópia Hugeass Hinaty.

„No čo čumíš ako ninja na nový kunai?“

„Noo... ja len... Sakunda,“ vysúkal so seba Mamuto nesúvisle, „nepribrala si tak náhodou trošku?“

Sakunda nabrala zlovestne červenú farbu rýchlejšie, než britský turista na obede v mexickej reštaurácii.

„Mamuto,“ precedila ľadovým hlasom cez zuby Sakunda, „viem, že máš vo zvyku pýtať sa ľudí na tie najdebilnejšie otázky, ale musím uznať jedno - dnes sa prekonávaš. Mám pocit, že z tvojej dnešnej natvrdlosti snáď porodím.“

„Po-porodíš?“

„Áno, porodím. Pôrod. Vieš, čo to je, Mamutko? No môj milý hlúpučký, to je proces, počas ktorého v sprievode nemalých bolestí - čo si teda spolu ešte vybavíme - dostanem zo svojho objemného tela tvojho ‚úžasného‘ a dúfajme, že nie rovnako tupého potomka. Keby si sa trošku zaujímal o niečo iné, než je ninja fotbal, zistil by si, že tento obludný bachor, ktorý zo sebou všade nosím, nie je výsledkom prežierania sa ramenmi, ale nášho nechráneného sexuálneho kontaktu, ktorý som s tebou ešte pred pár týždňami na moje vlastné počudovanie stále prevádzkovala.“

„Nech- nech--“

„Nech-nechaj ma láskavo dohovoriť, idiot! Nič z tohoto by sme si my - a hlavne ja - nemuseli odtrpieť, nebyť tvojho úžasného hesla „Správny ninja nemá nič potlačovať“, ktorým si mimo ospravedlňovania tvojich nechutných grgov a prdov pri večerách a iných spoločenských udalostiach kontraargumentoval aj môj návrh uchrániť tento svet použitím prezervatívu pred poklesom globálneho inteligenčného priemeru, ktorý by po narodení tvojho syna, či dcéry nevyhnutne nastal. Uff, a je to vonku. To sa mi uľavilo.“

„Vo-voda... Voda!“

Sakunda už-už pripravovala nohu na ďalší zo svojich povestných „kopancov smrti“, no odrazu si uvedomila, čo vyvolalo Mamutovo zdesenie. Práve jej odtiekla plodová voda.

„Mamuto, tento týždeň mám termín. Musíme do nemocnice. Skús chvíľu nebyť absolútne nepoužiteľný, detinský idiot a zavolaj nám nejaký odvoz.“

Mamuto nasucho preglgol, zaklapol ústa a narýchlo si pretrel údivom vypleštené oči. Vydal sa naprieč nám už známou chodbou do predsiene, kde na konferenčnom stolíku so stoličkami, potiahnutými ružovým semišom, stál rovnako príšerne ružový, huňatý telefón, za ktorý by sa určite nemuseli hanbiť ani v miestnej Modrej Ustrici. O kúsok vedľa ležali Zlaté Listy - špeciálna dcérska edícia publikácie Zlaté Stránky (ktorá je držiteľom dvoch prestížnych medailí v celosvetovej súťaži alternatívneho využitia prachmizernej pseudoliteratúry - „Najlepší materiál na rozloženie táborového ohňa“ a „Keď dôjde toaleťák...“) pre Skrytú Listovú. Nalistoval písmenko T.

Samotný zoznam telefónnych čísel a ich majiteľov predchádzala predplatená reklama. V prvom okienku stálo:

*počas vysielania dokumentárnych
filmov na stanici Spice Platinum nie
je dostupnosť služby garantovaná

„Skvelé! Presne toto potrebujem,“
       pomyslel si Mamuto. Vytočil číslo a o päť minút na to stál pred domom obludný taxík kedysižltej farby, s priateľským nápisom na boku: Ak počas jazdy nevykríknete, máte to zdarma. Keď zo seba náš zmätený ninja konečne trhane vysúkal popis momentálnej situácie, Šukamaru sa prežehnal a obaja sa vydali do chodby, vyzdvihnúť Mamutovu čoskororodiacu manželku.

Po vynaložení nemalého úsilia sa im obom spoločnými silami napokon podarilo naložiť Sakundu do zubom času viditeľne poznačeného vozidla. Šukamaru pomedzi zuby precedil niečo o dobytčom vagóne, ako lepšej alternatíve prepravného vozidla a nasadol na miesto vodiča. Kývol rukou na ešte stále nechápavo sa tváriaceho Mamuta. Ten potriasol hlavou a do vozidla hrôzy nastúpil tiež.

Zmes hluku, stresu, totálneho vydesenia a opakovaných úderov hlavy o zadné sklo auta („Mamuto ty idiot - tresk! - idiot - tresk! - idiot!!“) spôsobila to, že sa v hlave nášho hlavného hrdinu rozhostilo absolútne prázdno - nezávislý pozorovateľ by istotne usúdil, že pacientom v tomto aute je práve on. Napohľad totiž Mamutovo bezduché telo dokonale pripomínalo stav vegetatívnej kómy. Jeho mozog nič nevnímal, z jeho tváre sa nedali vyčítať nijaké emócie a celé telo sa pohybovalo vyslovene inštinktívne. Zrazu však náš žltovlasý ninja precitol.

„Gratulujeme vám, pani mamička! Je to chlapček!“
       povedala pôrodná sestra s úprimným úsmevom na tvári a podávala malý uzlíček novopečenej mamičke.

Mamuto ako zhypnotizovaný vykročil vpred. Sakundine zmysly, otupené náhlym prívalom materinskej lásky, nezaregistrovali tento neohrabaný pohyb...

Jeden krok. Druhý. Tretí. Mamuto odrazu stál za svojou manželkou Hahuno Sakundou. A v tom ho uvidel. Uvidel svojho chlapca.

Bol nesmierne chudučký a mal uhľovočierne vlasy. A nádherné oči.

Tie oči.

Sharingan.

„Sh-Sh-Sha-Sha-Sharingan?!“
       vyhŕkol Mamuto, očervenel prívalom zlosti z náhleho uvedomenia si situácie a takmer vzápätí dostal infarkt.

Nutno poznamenať, že Mamuto pred svojím návratom do skutočného sveta, ktorý bude zanedlho nasledovať, zažil ešte jeden krátky „zvukový sen“, v ktorom ho Sakunda volala vypočuť si prvé slovo jeho malého potomka. Jeho podvedomím sa odrazu rozozvučal detský smiech, občasne striedaný pokrikovaním práve onoho slova: „EMO! EMO!“

O pár desiatok sekúnd snového času na to precitol v skutočnej realite. Jeho početné rany odrazu vôbec neboleli. Jediné, čo cítil, bol príval čistej zlosti a nekonečnej túžby po zadosťučinení. Z kríkov, do ktorých ešte prednedávnom letel vysokým oblúkom, vyskočil s hybnosťou voči onomu vstupu minimálne trojnásobnou. S neuveriteľnou hnacou energiou sa náš hrdina rozbehol do Údolia konca takpovediac po priamke...