Sasuke a Sakura...Láska?

Všade bola tma. V dedine nastalo ohlušujúce ticho, ktoré v momente vystriedal zvuk dopadajúcich kvapiek dažďa na okno. Sedela som v kúte izby a smutne pozerala na plačúcu oblohu. Hlavou mi neustále vírili rôzne myšlienky a spomienky. Po tvári mi voľne stekali slzy zanechávajúc za sebou lesklé cestičky.
Myslela som naňho. Na jediného chlapca, ktorého som v živote milovala a ktorý mnou vždy opovrhoval. Na toho, ktorý sa ma vždy stranil sa ma. Spomínala som na časy, kedy sme sa spolu smiali a vymýšľali bláznovstvá. V mysli som si premietala časy, keď sme boli ešte tie bezstarostné deti s veľkými snami...
Ale teraz je preč. Jeho srdce pohltila temnota a zaslepila ho túžba po pomste. K čomu je to vlastne dobré?! Čo si tým chce dokázať?! Dobre vie, že realitu nezmení..
Ešte pred tromi rokmi bol tu, stále som ho mala nablízku. Každý deň som mohla pozorovať jeho tvár. Nevynechala som ani kúsok, akoby som sa ho znovu a znovu snažila zapamätať, hoci som ho už poznala naspamäť.
Po čase sa však odo mňa začal odťahovať a ponárať sa hlbšie do temnoty. Šíril okolo seba nenávisť. Chcel, aby ľudia poznali jeho utrpenie. Postupom času láska v jeho srdci nemala miesto. Nechal ju umrieť. Temnota zaplnila aj ten posledný kúsoček predstavujúci nádej. Na jeho záchranu už bolo neskoro.
Nikdy nezabudnem na ten deň, keď odchádzal a ukázal svoju pravú tvár. Tú, ktorá prahla po moci a krvi. Snažila som sa ho zastaviť. Vyznala som sa mu zo svojich citov. Pevne som ho objala. On však nepočúval. Bez sebe menšieho zaváhania ma odstrčil a kráčal ďalej, až sa mi úplne stratil z dosahu.

Prešlo niekoľko dní. Opäť som sedela v tom istom kúte izby. Pomaly som prepadala zúfalstvu. Všade som pred sebou videla len jeho tvár. V ušiach sa mi ozýval jeho chladný a tajomný hlas. Nedokázala som myslieť na nič iné. Preplakala som celé dni. Chcela som niečo spraviť, zbaviť sa tých pocitov, ale nedalo sa. Len som dúfala, že ešte stále žije a myslí na mňa aj na tej druhej strane. To bola moja jediná nádej, ktorá ma držala pri živote. Jediná myšlienka, ktorá mi na perách občas vytvorila úsmev. Zobrala som do rúk jeho fotku a pritisla si ju k srdcu. Slzy na chvíľu ustali.

Po týždni stále rovnaký výsledok. Už ma to mučilo. Pomaly som strácala chuť do jedla. Uzatvárala som sa pred okolitým svetom a celé dni som pozerala na kvapky dažďa stekajúce po okne. Každým dňom som slabla. Strácala som zmysel života. V srdci sa mi ozývala bodavá bolesť. Na tvári sa mi úsmev už neobjavil. Ponárala som sa do hlbín snov a snívala o ňom. Túžila som sa prebudiť v jeho náruči. Cítiť na tele jeho dotyky.
Avšak, všetko to boli len ilúzie, sny, ktoré snami navždy zostanú. Niečo v srdci mi však šepkalo, že raz sa s princom mojich snov stretnem. Otázky boli Kedy?! A bude to v tomto živote? Chcela som zabudnúť, vymazať ho z mysle a zbaviť sa trápenia, no nešlo to. Mala som ho vrytého až príliš hlboko v srdci. Bolelo to. Zakryla som si tvár dlaňami a zmocnil sa ma smútok. Posledná iskierka nádeje vo mne vyhasla. Začala som opovrhovať svetom a všetkou jeho krásou, rovnako, ako on opovrhoval mnou. Láska sa pre mňa stala chorobou. Ničila ma. Zatemnila moju myseľ a spravila zo mňa blázna.
Keď už som nesnívala, ani nedúfala a všetko pokladala za stratené, oknom preletel list. Bol od neho. Stálo v ňom, aby som sa s ním stretla neďaleko Konohy. Pery mi ozdobil dlho nevidený úsmev šťastia. Opäť vo mne začala vrieť láska a srdce sa rozbúšilo dvojnásobnou rýchlosťou.

Bežala som na miesto, ktoré stálo v liste. Už tam stál opretý o strom a s chladným úsmevom na mňa pozeral. Podišiel ku mne. Do ucha mi šepkal krásne slová. Obchádzal okolo mňa a prezeral si ma. Na tvári sa mi objavil žiarivý úsmev. Zatvorila som oči a nechala sa unášať jeho slovami.
Avšak, náhle mi telom prebehla pálčivá bolesť. Pocítila som teplé pramienky krvi stekajúce po mojom bruchu. Vykašľala som krv a zrútila sa na zem. Okolo mňa sa vytvorila kaluž karmínovočervenej tekutiny.
Zaskočene som sa naňho pozerala. Všetka láska vo mne v tej chvíli umrela. Uvedomila som si, aká som bola naivná. Z posledných síl som z úst vypustila jeho meno.
Sklonil sa ku mne a so sharinganom v očiach na mňa pozeral. Nespoznávala som ho. Už to nebol ten chlapec, akého som poznala, do akého som sa zamilovala. Teraz bol krutý.
Dlho som pozerala do jeho čiernych očí. V sekunde keď som skrivila tvár od bolesti, z oka mu začali tiecť pramienky krvi. Okolo mňa sa rozšírili čierne plamene a posledné, čo som videla, bol jeho chladný úsmev.