Osud...

Vložil Amia, Po, 2011-03-28 18:46 | Ninja už: 5218 dní, Příspěvků: 641

Krásny deň dnes je.
Ruky lúky ma v objatí majú.
Plno kvetov rôznych tu je
a pritom v jeden celok splývajú.

Ležím si pokojne pod oblakmi.
Kľud duši mojej začal vládnuť
a radosť v srdci zavládla mi.

Pod ochranou Slnka
môžeme si pokojne ľahnúť,
nič sa nám stať nemôže...

Lúka, tá krásna, rodiť začína plody úžasné
zo Stromu jediného,
ktorý v jej strede je.
Je to zázrak,
až sa mi to nezdá skutočné...

No zrazu Temnota Slnko premohla
a všetkému zavládla...
Nohu na lúku moju položila.
Kam vkročila,
tam hneď odumrela.

Čierňava, Smútok, Beznádej...
to všetko sú pomocníci jej.

Už si aj zo Stromu plody trhá a v ruke mliaga.
Lúku tú nádhernú na pustatinu zmenila, tá hnusná pliaga.

Čo mám robiť?
Všetci ma rázom opustili.
Nemám už za čo viac bojovať...
Temnota aj mňa začína pohlcovať.

Slnko oblaky pochmúrne oklamali
a do šatu čierneho ho zahalili.
Lúka moja, rozkvitnutá si bývala,
teraz na púšť si sa obrátila.
A Strom
uprostred záhrady plný,
teraz stojíš tam ošklbaný.

...ale počkať!
Vidím dobre a či zrak ma klame?
Zopár listov rastie na Strome.
A nádej sa vrátila ku mne.

Vzopriem sa Temnote,
ktorá už takmer aj nado mnou zavládla.
Zmizni!
Ja sa ti nevzdám!

Mraky tmavé blesk rázom ožiaril.
Blesk ten všemocný.
Ja do dlane som ho chytil započal
a on mi odrazu slúžiť začal.
Ďakujem za túto pomoc nebeskú.
Ďakujem úprimne...

Temnotu, toho čierneho pána,
zúrivosť začať ovládala.
„To ja vládnem svetu! Len JA!
A žiadne blesky ma nezastavia!“

Zastrašiť ma chcel.
Áno, aj vyšlo mu to...
Oplýval takou silou,
že sa až zhmotnila
a na démona sa zmenila.

Zavriem oči, čo najviac sa sústredím
a z bleskov aj ja vytvorím
zviera nebeské.
No to jeho dvakrát väčšie je...

Pustia sa do boja toho strašného.
Zhryzený a dotrhaný...
Ja videl som, že to boj nevyrovnaný.
Musel som rýchlo zasiahnuť,
kým sa ešte môže pohnúť.

Jediné riešenie z toho vychádza mi,
že obetujem sa na záchranu Stromu,
toho posledného, čo ešte ostalo mi.

...ak to nespravím,
zomriem a Strom taktiež nezakvitne.
Nič stratiť nemôžem.
Smrť jediné riešenie je...

Už sily pomaly strácam
a naposledy hlásam:
„Volám ťa Smrť, pani moja.
Prosím, vyslyš prosbu moju.“
Hneď tá pani objavila sa.
Čierny plášť, v ruke kosa.

„Voči tebe, taký malý som ja,
len tebe bude patriť duša moja,
ale jeden háčik to má...
Prosím, zober túto silu
a vlož ju do Stromu
nech nič nezničí ho
...ani Temnota.

Dobrá pani sa usmiala:
„Len toto odo mňa žiadaš?
Dobre, s radosťou vyhoviem ti.“

Rukami mávla a kosou sekla.
Oblude temnoty hlavu sťala,
nad seba ju vyzdvihla
a energiu do Stromu posielala.

Ten hneď začal krásne kvitnúť,
veľké plody ho začali vynúť.
Na Strom veľký rozrástol sa,
na Strom z pralesa.

Temný pán len rukou mávol:
„Smrť si na mňa zavolal,
víťazstvo si si sľuboval.
Ale ona ma nikdy nedostane, chápeš?
Jediné, čo sa stane je, že skapeš!“

Úsmev mi na tvár sadol:
„Mojím cieľom nebolo prežiť,
ale poslednú vec ochrániť,
čo nádej mi navrátila...“

„Dosť rečí!
Teraz vytrhnem z koreňov
ten tvoj Strom veľkých nádejov!“

Smrť naňho uprela oči svoje:
„To nespraví nikto, dokonca ani ty nie.“

Chcel ho zapáliť, nič.
Chcel ho odrezať, nič.
Chcel ho vytrhnúť, stále nič...

Smrť ma za ruku pojala:
„Poď, už musíš so mnou ísť...“

„S radosťou ...a ďakujem.“

Ako som do hlbín Zeme schádzal,
Temný pán už všetko vzdával
a odišiel z lúky mojej krásnej,
aj keď na púšť zmenenej.
V strede vypínal sa strom veľký,
bohatý a krásny...

Ja na nebo svoj zrak uprel som
a mocné Slnko požiadal som:
„Prosím, ochraňuj ho, kým tu nebudem...“

Poznámky:

Toto som vytvorila na záhrade (podotýkam, musela som strážiť moju malú ségru a dávať pozor aj na psa, aby sa nedostal ku kurám do ohrady) , keď tak krááásne svietilo Slnko. Preto sa tak aj začiatok začína. Len tak ma to napadlo, ale zase ani to rýmovanie nie je nič moc (aj keď som ho potom trochu prerábala Smiling ).