Nikai 05

Kapitola 5: Tabuľa, ktorá spadla

Klop, klop, klop... Tresk!! Cup, cup...
Neobvyklé zvuky narušili pokojnú, tak trochu ospalú atmosféru Konoagakure no Sato. Vysokého muža s odstávajúcimi bielymi vlasmi ten hluk vyrušil z príjemnej činnosti. Vyskočil na strom, pod ktorým doteraz podriemkaval, jeho topánky zaklopkali o konár. Zahľadel sa na ulicu.
Vládol tam menší zmätok. Po celej ulici dláždenej mačacími hlavami boli rozsypané červené jabĺčka. Nad nimi sa skláňala mladá žena a vzdychala.
,,Budú celé dobité, počkaj! Aspoň mi to pomôž pozbierať!“ kričala na pôvodcu katastrofy.
Až teraz si ho vlastne všimol. Prekvapujúco, bolo to dievča a už bolo niekoľko krokov od miesta nešťastia.
,,Nemôžem, strašne sa ponáhľam! Prepáčte!“ zakričala a ani nespomalila beh. O chvíľu po nej ostal len oblak sivého prachu, ulica zasypaná jabĺčkami a niekoľko zmätených okoloidúcich. Po chvíli sa z viacerých strán ozval nesmelý smiech. Aj muž na strome sa uškŕňal.
Obrátil hlavu a pozoroval oblak prachu, ktorý sa od neho vzďaľoval neuveriteľnou rýchlosťou.
V pravidelnom intervale sa z neho striedavo vynáral a zase mizol blonďavý zapletený vrkoč, uháňajúci za svojou majiteľkou.
,,Skoro ako Naruto – v dievčenskej verzii,“ pomyslel si.
Už včera sa s bytosťou, ktorej blonďavý vrkoč patril, stretol. Vrazila do neho v plnej rýchlosti a ani sa nenamáhala ospravedlniť. Takého človeka si predsa musel zapamätať! Obzvlášť, keď toto dievča v ňom vyvolalo spomienky na jeho bývalého žiaka.
Muž venoval postavičke uháňajúcej po ceste ešte jeden úsmev a vrátil sa k svojej predchádzajúcej činnosti – pochrapkávaniu v príjemnom tieniku.
Medzitým blonďavý vrkoč a jeho vlastníčka mali pre svije urýchlené zmiznutie skutočne dobrý dôvod.
,,Asahi, Asahi, takto nestihneš ani vlastný pohreb,“ hovorieval jej otec a pridal postrapatenie vlasov. Akoby on nikdy nemeškal! Popravde, istú rezervu pre dochvíľnosť zdedila Asahi práve po ňom. Pre istotu ešte viac zrýchlila.
Znenazdania sa pred ňou vynorila nízka budova, presne taká akú jej včera opísala Gondaime Hokage. To bol jej cieľ: Akadémia pre ninjov.
Asahi vrazila dnu bez zaklopania, čo nebolo tak celkom jej zvykom.
A ocitla sa zoči-voči asi desiatim zmäteným tváram.
Žiaci sedeli v leviciach, ale aj na nich a prekvapene na ňu pozerali. Oproti nim za stolom sedel mladý muž s čiernymi vlasmi zviazanými do chvosta, zjavne ch učiteľ. Aj on na ňu upieral oči.
Asahi sa rozhodla výnimočne neriadiť vlastnými pravidlami a do bodky poslúchnuť, čo jej povedala Hokage. Vykročila k senseiovmu stolu.
,,Ehm...Dobrý deň...Prepáčte že idem neskoro...“ zašepkala opatrne.
,,Povedz to hlasnejšie, a aj ostatným,“ usmial sa na ňu Iruka. ,,Ty musíš byť to dievča, o ktorom hovorila Hokage-sama. Tak sa predstav.“
Asahi sa poslušne obrátila k triede. Blonďavý vrkoč sa jej pritom prehupol cez plece a Asahi si ho tuho stisla. Robila to vždy keď bola nervózna, teda veľmi často. Neznášala ten zvyk, no ten dlhý vrkoč mala od malička a občas to bola jej jediná istota.
,,Volám sa...ehm..Asahi...“ povedala ticho a sklopila zrak. Nech si radšej jej oči všimnú čo najneskôr.
,,Len Asahi? A ďalej?“ milo sa jej opýtal Iruka.
,,Nesmiem prezradiť svoje meno,“ zašepkala. ,,Všetko je to tu,“ podala Irukovi zapečatený list, do ktorého deň predtým niečo napísala Gondaime Hokage. Asahi nevedela čo.
Iruka si ho pozorne prečítal a potom sa na ňu usmial.
,,Takže tvoji rodičia sú potulní ninjovia?“
,,Uhm. Chceli, aby som mala poriadne vzdelanie,“ zašepkala Asahi.
,,Potulní ninjovia? Doteraz sa nikdy nestalo, že by potulní ninjovia chceli pre svoje deti poriadne vzdelanie,“ ozval sa spomedzi detí chlapčenský hlas.
,,Skôr im Hokage-sama bránila vstúpiť do dediny,“ odpovedal mu iný hlas, dievčenský.
,,No teraz je tu, takže dúfam že sa k nej budete správať ako sa patrí!“ prerušil ich Iruka a potom sa znovu obrátil k Asahi. ,,Choď si niekde sadnúť,“ pokynul jej a Asahi prikývla.
Poslušne vykročila smerom k ďeťom, oči stále sklopené. Jediné voľné miesto bolo pri bledom čiernovlasom chlapcovi. Asahi z neho nemala dobrý pocit, ale čo sa dalo robiť. Sadla si k nemu.
,,Ok, keď sme už konečne všetci...Dáme si pauzu.,“ vyhlásil Iruka.
,,Pauzu?! Len teraz sme začali! Rozdeľte náš už do týmov!“ červenovlasý chlapec sa rozhorčene postavil. Psík, ktorý mu sedel na hlave súhlasne zaštekal.
,,Ukľudni sa Ganryuu. Ešte čakáme na tým, ktorý si na doplnenie vezme jedného z vás. Veď som vám to včera hovoril.“
Aby predišiel ďalším protestom, Iruka sa rýchlo vyparil s triedy. Červenovlasý chlapec, oslovený Ganryuu sa zase zvalil na stoličku, až psík na jeho hlave nedoskočil.
,,No super!“ zamrmlal.
,,Aspoň sa zatiaľ môžeme zoznámiť s Asahi!“ vyhŕklo dievča s blonďavými copíkmi viac-menej nadšene.
,,No super“ pomyslela si Asahi. ,,budem určite musieť ukázať oči.“

Iruka už znovu sedel za svojím stolom a deti pred ním v laviciach, ich oči prezrádzali vrcholné vzrušenie. Asahi musela ostať sedieť pre Shinarim – tak sa volal bledý chlapec, to jej povedali ostatný. Konečne pustila svoj vrkoč, na svojich rukách teraz sedela a nohy mala vtiahnuté čo najviac pod stoličku.
Zoznamovanie prebehlo oveľa menej strašne, ako očakávala. Shinari sa hneď po Irukovom odchode zdvihol a tiež vyšiel z triedy, možno aj preto bola Asahi trošičku menej nervózna. Deti k nej boli milé, hoci sa jej nepodarilo celkom zapamätať ich mená. Najviac jej utkvela v pamäti Sadai, to ona jej porozprávala o Shinarim a jeho osude. Asahi ho musela ľutovať, zároveň to však pridalo na jej zlom pocite voči nemu. Donútila sa dokonca zdvihnúť svoj zrak a pohliadnuť deťom priamo do očí, očakávajúc strach či posmech. Preto ju prekvapilo, že nič také sa nestalo.
Asahi sa vždy bála chvíle, keď niekto uvidel jej oči. Nikdy jej nepriniesli nič dobrého, Asahi ich priam nenávidela. Mali zvláštnu sivomodrú farbu, dúhovky roztiahnuté takmer na celé oko, avšak žiadne zrenice. Deti a aj dospelí sa jej pre tie oči vždy vyhýbali, alebo sa jej posmievali, akoby bola nakazená nejakou vzácnou, chytľavou chorobou. Tieto deti však akoby jej oči ani nespozorovali. Prebehli zrakom po jej tvári, nemali ale žiadne posmešné ani urážlivé poznámky. Akoby jej oči boli modré či hnedé, úplne bežné a tuctové. Asahi to tešilo. Konečne snáď mala šancu nájsť si priateľov.
Jej myšlienky vyrušilo klopanie na dvere. Iruka sa k nim otočil.
,,Len poďte ďalej!“ zavolal smerom k dverám. Tie sa otvorili a dnu vošli tri osoby: muž, chlapec a dievča. Asahi mala čo robiť aby nevykríkla. Ten chlapec mal sivomodré oči bez zreníc, oči presne ako ona. Asi rorchu naskočila na stoličke, lebo chlapec pozrel jej smerom. Pokojne si prezeral jej tvár, no pohľad sa mu zastavil na jej očiach a trochu povytiahol obočie.
,,To je tým Gai!“ povedal im Iruka. Chlapec odtrhol zrak od Asahi a zadíval sa na neho. ,,Pred nedávnom stratili člena svojho týmu, preto jeden z vás bude priradený k nim,“ dodal Iruka a významne sa zadíval na Tora.
,,To je Hyuuga Hinode,“ predstavil chlapca s hnedými vlasmi, v bielej bunde a krátkych modrých nhaviciac. Na lakťoch mal belasé chrániče a čelo mu zakrývala čelenka. Spod nej ich bystro pozorovali tie zvláštne oči.
,,Rock May,“ ďalej im Iruka predstavil dievča s čiernymi vlasmi upevnenými v dvoch drdoloch na každej strane hlavy a ofinou, ktorá by jej padala do očí, keby ju nedržala jej ochranná čelenka so znakom Konohy. Mala hnedé guľaté oči, oblečené červenkastá trištvrťové nohavice a tričko, ktoré malo ľavú stranu červenej a pravú bordovej farby. Keď sa trochu otočila, Asahi si všimla že na chrbte sa jej farby spájajú v zložitom kvetinkovom vzore.
,,A nakoniec, to je veliteľ týmu, Maito Gai,“ dokončil Iruka predstavovanie. Muž s čiernymi vlasmi a očami s hrubým obočím oblečený v zelenom trikote e chuuninskej veste sa na nich oslňujúco usmial a vystrčil do vzduchu palec. Asahi prižmúrila oči. Usmieval sa až príliš oslňujúco.
Na dvere znova niekto zaklopal a hneď na to, tentokrát bez vyzvania aj vstúpil. Bol to vysoký čiernovlasý muž s tak trochu falošným úsmevom na tvári odetý v sivom a žena so strapatými hnedými vlasmi a očami ešte zvláštnejšími ako mala Asahi.
,,Tak, toto ja Sai a Yuuhi Kurenai. Budú veliteľmi nováčikovských týmov,“ Iruka sa ani nenadýchol a už pokračoval. ,,A kde je ten tretí?“
,,Choji-san? Trošku oslavoval v Ichiraku. Je v nemocnici, minimálne tri dni bude mimo,“ povedal Sai, muž v sivom oblečení s miernym úškrnom.
Zozadu sa ozvalo hlasné vyprsknuti a keď sa Asahi otočila, uvidela Sadai. Dlane mala pritisnuté na ústach a plecia sa jej triasli od smiechu. Asahi nechápala, čo je také smiešne na tom, že jeden zo senseiov nebude môcť včas nastúpiť, ale všetci okolo nej sa uškŕňali. Dokonca aj Shinarimu sa v očiach odrážal smiech, hoci jeho tvár ostávala nehybná.
Irukovi to zjavne také smiešne nepripadalo.
,,Nemáme kompletný tým a teraz navyše preň nemáme ani senseia,“ lamentoval.
,,No čo, zatiaľ budú trénovať sami, to zvládnu. Veď sú ešte mladí!“ s elánom ho povzbudzoval Gai a s nemenším elánom ho poťapkal po pleci, až Iruka takmer spadol zo stoličky.
,,Hmmm...Tak dobre, rozdelím vás do týmov, tak ako ste,“ vzdychol a s kopy na stola vyhrabal akýsi papier.
,,Ikebana Toro. Teba sme vybrali na doplnenie týmu Gai.“
Chlapec nadšne vyskočil pár centimetrov nad zam.
,,Znamená to, že som najlepší?“ opýtala sa veselo.
,,Tak nejak,“ vzdychol si Iruka a pokynul mu, nech príde dopredu k svojmu novému týmu.
,,Tým päť: Inuzuka Ganryuu, Aburame Tenou a Iruno Hayuri. Vaším senseiom bude Kurenai-san.“
Všetci traja sa pobrali dopredu, kde si ich Kurenai pozorne obzerala a po chvíli sa zatvárila spokojne.
Asahi nechápala, ako mohli dať také jemné dievča ako Hayuri do týmu s týmu dvoma už na pohľad nebezpečne vyzerajúcimi chalanmi.
,,Tým číslo šesť: Arushanti Hideyoshi, Nara Sadai a Yamanaka Shimaru. Vaším senseiom je Sai-san.“
Aj títo traja sa pobrali dopredu a tam sa dosť nepriateľsky na seba mračili. Obzvlášť Shimaru a Sadai po sebe vrhali pohľady ostré, ako čerstvo nabrúsený kunai.
Asahi vedela kto ostáva a radšej to nechcela vedieť. Zamerala sa na malú dierku v lavici pred sebou a snažila sa nepočúvať učiteľov hlas. Aj sa jej to podarilo. Vôbec nepočula svoje meno.
Zato Shinari ho počul.
,,Postavíš sa, alebo čo?“ zavrčal na ňu. Asahi obrátila hlavu a videla, že Shinari stojí pri nej a zjavne chce vyjsť von z lavice.
,,Uhm, prepáč,“ Asahi sa postavila tak rýchlo, až zhodila stoličku.
,,Prepáčte,“ zašepkala, keď si čupla aby ju zdvihla. Shinari na ňu zhora pozrel.
,,Proste sa mi nepleť do cesty a môže to fungovať,“ povedal jej ľadovo a obišiel ju.
Asahi sa vydala za ním.
Pred tabuľou teraz stáli všetky tými a Iruka-sensei ešte čosi hovoril, ale Asahi ho nevnímala. Ona a v týme so Shinarim? Priala by si byť s hocikým iným, len nie s ním. Behal jej z neho mráz po chrbte.
Cúvla dozadu a oprela sa o tabuľu, ktorá visela na stene, akoby to bol jediný pevný bod, ktorého sa mohla zachytiť.
,,Byť tebou, veľmi sa o tú tabuľu neopieram,“ zašepkal jej Ganryuu. ,,Pred pár dňami sme sa trošku...to...a akosi sme ju...zhodili. Zavesili sme ju tam, aby si Iruka –sensei nič nevšimol, ale mali sme málo času a nikto z nás nevie dobre narábať s kladivom, takže neviem ako dobre to dr...“
Zvyšok Ganryuuovho slova, ktorým malo byť nepochybne „drží“ zanikol v obrovskom rachote. Presne takom, aký narobí niekoľkokilová padajúca drevená tabuľa.
Keď sa prach ako-tak usadil, bolo vidieť Asahi, sediacu medzi trieskami ako kôpka nešťastia.
,,Prepáčte, prepáčte, prepáčte!“ vykríkla a cítila, ako jej celú tvár zahaľuje červeň.