Nikai 04

4.Kapitola: Konohagakure no Sato

Keď som vstal, bola ešte rosa. Samozrejme, ostatní ešte spali. Je neuveriteľné, ako dlho tí traja dokázali spať. Lepšie je vstať skôr, trošku si zatrénovať – o koľko toho človek viac stihne, keď skôr vstane. Kď som im to povedal, Milli–sensei ma vysmiala a Hideyoshi ma zmrazil pohľadom. No čo – ja ich nútiť nebudem.
Vychádzam na nízky vŕšok, za ktorým sme sa včera utáborili. Aby sme boli v závetrí.
Podľa mňa bola hlúposť včera táboriť. Konoha už je určite blízko. Môj orientačný zmysel je neomylný. Na rozdiel od Milli-sensei, vďaka ktorej sme sa cestou trikrát stratili. Ženské! Cesta, ktorá nám mala trvať tri dni, nám trvala štyri. A teraz začal deň piaty.
Vôbec sme nemuseli táboriť! Ale bola už tma a Milli-sensei hovorila, že sme od Konohy ešte ďaleko. A tak sme táborili.
Konečne som hore. Cetsa mi trvala dlho, pretože tráva je mokrá od rosy a šmýka sa. Nadýchnem sa čerstvého vzduchu a otvorím oči...
Skoro ma klepne pepka. Pod kopčekom za ktorým sme strávili dnešnú noc sa rozprestiera Konohagakure no Sato. Miesto na tvrdej zemi sme už celú jednu noc mohli spať v pohodlých posteliach!
Okamžite bežím dolu, posledných pár metrov doslova letím. To preto, že tá tráva je taká strašne mokrá. Príšerne sa mi šmýka a už neudržím rovnováhu. Zastaví ma až Hayurin spacák. Ležím tam pomerne bezmocene, ako veľký chrobák čo sa prevrátil na krovky.
Neuveriteľne by som bol rád, keby ma v tejto situácii nik nevidel. Samozrejme, také šťastie nemám. Prudký náraz Hayuri pochopiteľne zobudil. Nehovorím, že zozadu vyzerám nejak horšie, ale skutočnosť, že prvý pohľad po zobudení je opohľad na môj zadok, Hayuri zjavne vydesil. Usudzujem podľa toho, ako jačala.
Snažím sa vykorčuľovať z trápnej situácie. Rýchlo sa dvíham na nohy a smerom k Milli-sensei a Hideyoshimu prehodím:
,,Konoha je priamo za tým kopcom. Vravel som vám to! Vôbec sme nemuseli táboriť.“
Dosť podstatne to odignorovali.
Mlčky sme si začali skladať spacáky a mne neostáva nič iné, ako sa s tým zmieriť. Géniovia vždy bývajú nedocenení.
Rýchlo poskladám spacák. Najrýchlejšie. Samozrejme, aj tento fakt úspešne odignorujú. Už sa nemôžem dočkať, kedy tam budeme. Snáď tam budú ľudia, schopní oceniť moje klady.
Nechápem, prečo som odkázaný na spoluprácu s takýmito ignorantmi.

Kým obišli kopec začalo pražiť slnko, priamo im do očí. Ešte ich čakal prechod cez čosi, čo sa dalo popísať ako veľká, veľmi veľká lúka. Bolo to šíre priestranstvo zarastené vysokou trávou a keď naň vyšli z lesa, Milli sa cítil mimoriadne zraniteľná a ničím nechránená, ako mravec v miske ryže.
Konoha mala skutočne výhodnú polohu. Zľava i sprava ju obklopovali lesy a zozadu tá veľká skala, do ktorej vytesali tváre svojich Hokage. Prísť sa dalo teda iba spredu, cez túto veľkú lúku, na ktorú bolo dobre vidieť, Konohu tade ťažko mohla prekvapiť nejaká neočakávaná návšteva.
Prostriedkom cesty viedlo čosi ako cesta, vlastne len ušliapaná tráva a blato, celkom suché, keďže už niekoľko dní nepršalo. Za Konohou neboli nejaké obývané územia, ktoré by stáli za zmienku a ak sa chceli obyvatelia dediny niekam dostať, museli prejsť cez túto lúku. Dobre vyšliapaná cesta svedčila o častých príchodoch a odchodch dedinčanov. Najväčšiu skupinu podistým tvorili ninjovia. Konoha bola na tom s misiami veľmi dobre. Dokonca až tak dobre, že si mohla niektoré dovoliť odmietnuť. Bola to práve Konoha, od ktorej dostala Amegakure najviac misií. A teraz aj toto. Ponuka štúdia pre troch ich žiakov. Milli sa usmiala. V Konoha sa jej bude páčiť, tým si bola istá.
Chýlilo sa k obedu, keď prešli cez lúku a zastali pred bránou Konohagakure no Sato. Oproti nim bola skala, s tvárami Hokagov, vládcov Konohy. Tých mŕtvych i Tsunade, Gondaime Hokage, ktorá viedla Konohu teraz. Toro vyvrátil hlavu a hľadel na kamenné tváre s otvornými ústami. Hayuri sa pri pohľade na neho usmiala.
Aj ju ohromila ich veľkosť. Zdiaľky vyzerali byť omnoho menší.
Pozrela im do kamenných očí a zdalo sa jej, že ju vítajú a usmievajú sa na ňu. Akoby vededli, že sú spojenci a nie nepriatelia.
,,Konohagakure no Sato, priprav sa! Ikebana Toro prichádza!“ vykríkol Toro, až ju myklo.
,,Ty debil, vyrušil si moje myšlienky!!!“ Hayuri musela pozbierať posledné zvyšky svojho sebaovládania, ktoré už v posledných dňoch vďaka Torovi dosť utrpelo, aby mu jednu nevrazila. Toro liezol na nervy a to poriadne. Hayuri musela ľutovať ninjov z Konohy, ktorí ho dostanú do týmu.
Hideyoshim to ani nepohlo, ale Milli si teatrálne pritlačila dlane na uši.
,,Prestanete už vy dvaja s týmto večným šaškovaním? Päť dní s vami, to je trest.“
,,Tých päť dní je len a len vaša chyba, sensei. Keby ste ma nechali viesť vás, mohli sme to zvládnuť za tri,“ drzo odvrkol Toro.
Hideyoshi si pomyslel, že má pravdu, ale nepovedal ani slovo.
,,Halóó!“ ozvalo sa vtom spoza brány. Pozreli tým smerom a uvideli spoza nej vykúkať chlapíka, ktorému polku tváre zakrývala hnedá štica. Odkrytým okom sa na nich veselo pozeral.
,,Delegácie z Amegakure no Sato? Čakali sme vás už pred dvoma dňami, ale to nevadí. Len poďte ďalej,“ s úsmevom ich pozýval.
Milli sa usmiala a pokojne prešla popod bránu. Hayuri, Toro a Hideyoshi šli za ňou – Toro sa nadšene zubil na všetko, čo uvidel a Hayuri kráčala trošičku neisto a nervózne. Na Hideyoshim nebolo poznať nič, ako koniec-koncov vždy.
Tesne za bránou bola postavená malá drevená búdka a v nej na stoličkách sedeli dvaja muži.
,,Kamizuku Izumo,“ predstavil sa ten s pridlhou ofinou, ktorý im kýval spoza brány.
Druhý muž držal v ruke slúchadlo telefónu, no na chvíľu ho odtiahol od úst, aby sa im mohol predstaviť.
,,Hagane Kotetsu,“ usmial sa na nich, no potom už sa venoval svojmu slúchadlu.
,,Hokage-sama? Sú tu.“

Milli kráčala za mužom, oblečeným v uniforme chuunina, ktorého im pred necelými piatimi minútami predstavila Godaime Hokage. Blonďavá žena s veľkým poprsím sa dohrnula k bráne ako veľká voda, premerala si ich pohľadom, zatvárila sa vcelku spokojne a potom mávla rukou smerom k mužovi, ktorý stál po jej ľavom boku.
,,Umino Iruka. Zo začiatku bude vaším sprievodcom. Predstaví vám našich študentov, s ktorými sa dostanete do týmov a potom vás privedie ku mne. Preberieme tie sprostosti, ehm, chcela som povedať administratívne záležitosti, tie sú nesmierne zaujímavé, presne tak...“
Mrmlajúc si toto a ďalšie nezmysly sa Godaime Hokage odvalila zase späť.
Toro za ňou pozeral so zdvihnutým obočím, no Hideyoshi sa na neho veľmi neobvykle uškŕňal.
,,Senilnie,“ výstižne to okomentoval Kotetsu.
A tak kráčali za Irukom, ktorý sa hnal ulicami akoby sa nevedel dočkať, ako im predstaví svojich zverencov.
Pred vchodom do akadémie, nízkej budovy oveľa väčšej ako bola tá v Amegakure, na chvíľu zastali. Iruka sa k nim obrátil.
,,Ehm...Zabudol som, asi by ste sa ešte mali predstaviť vy mne,“ rozpačito sa na nich usmieval.
Milli vybuchla do smiechu. Podarená dedina! Všetci sa veselo predstavujú, ale Iruka bol zatiaľ prvý, kto sa spýtal na ich mená. Aj to oneskorene.
,,Iruno Hayuri, Arushanti Hideyoshi a Ikebana Toro. A ja som Milli. Matoba Milli,“ predstavila Milli seba a svojich zverencov, keď konečne chytila dych.
,,Ste len štyria,“ zamračila sa na nich Iruka.
,,Huh? Mali by sme byť viacerý? Prišli sme podľa rozkoazov Hokage-samy, traja geninovia a dozor,“ prekvapene na neho pozrela Milli.
,,Áno, ale pred pár dňami sme poslali list. Jeden z našich geninov náhle vypadol a my nemáme za neho náhradu. Preto sme žiadali o jedného genina naviac, na doplnenie toho týmu. Mysleli sme, že preto ste sa oneskorili, že ste vyberali ďalšieho človeka.“
,,Nie. Oneskorili sme sa preto, pretože Milli-sensei nemá žiaden orientačný zmysel a mňa nenechala viesť,“ vysvetlil to Toro.
Milli po ňom nahnevane fľochla.
,,Aha,“ zasmial sa Iruka. ,,Tak to sa budeme zatiaľ musieť obísť bez neho. To nevadí. Len poďte ďalej, predstavím vám teda mojich žiakov. Až po vás, Milli-san.“
Iruka zdvorilo ustúpil nabok a pustil ich pred seba.
Vošli do hučiacej triedy. Hluk neutíchol, aspoň nie okamžite, ako na to bola Milli zvyknutá z ich akadémie, ale keď sa Iruka postavil do stredu triedy a zatlieskal, deti stíchli a upriamili svoju pozornosť na neho. Milli si ich premerala a musela v duchu skonštatovať, že tu je určite mnoho rôznych detí z veľmi zaujímavými povahami. Bola zvedavá, ako sa jej žiaci zhodnú s týmito deťmi.
Iruka sa na svojich študentov zoširoka usmial a prehovoril k nim:
,,Takže decká, toto sú genini z Amegakure no Sato. Ešte nie sú všetci, posledný z nich by mal doraziť zanedlho. Do týmov vás pridelíme až zajtra, ale už dnes vás chcem predstaviť. Takže...“ Iruka zvraštil obočie, ako sa pokúšal spomenúť si na ich mená a potom ich správne odrecitoval.
,,Moji študenti sa predstavia sami. Sadai, začni.“
V úplne poslednom rade sa postavilo dievča, oblečené v tmavožltých krátkych šatách s rolákovým golierom a dlhými rukávmi. Vlastne, bola to skôr dlhá tunika, naspodu zastrihnutá šikmo a v páse previazaná hrubým obväzom. Malo tmavoplavé vlasy zopnuté do dvoch krátkych strapatých chvostov a čierne oči. Tvárilo sa vyslovene znudene, a keď prehovorilo, jej hlas znel ako hlas osoby, práve prebudenej z príjemného sna.
,,Volám sa Nara Sadai, mám 12 rokov... rada spím a hrám logické hry... Úplne nejradšej len tak premýšľam. A neznášam raby a tie morské potvorky a ešte...“ pohľad divčaťa lenivo zaletel na druhú stranu triedy k blonďavému chlapcovi a nepekne neňho zagánila, ale nekoniec povedala len: ,,Je dosť vecí čo ešte neznášam a nechce sa mi ich teraz vymenuvávať.“
Potom sa posadila a vstal jej sused.
Bol to vysoký chlapec z čiernymi okuliarmi a vlasmi hladko zčesanými dozadu. Oblečený mal bledohnedý kabát z kapucňou a čierne krátke nohavice.
,,Aburame. Aburame Tentou. Som z klanu Aburame, chováme chrobáky a používame ich pre svoje jutsu. Neznášam, keď sa niekto vysmieva slabším a menším. A ešte neznášam fazuľu. Rád som sám, najlepšie v lese.“
Naozaj vyzeral ako samotár a Hayuri z neho prebehol mráz po chrbte.
Ďalší chlapec sa postavil, tentokrát vyzeral energickejšie. Mal ohnivo červené vlasy, strapaté skoro tak veľmi ako boli tie Torove. Jeho oči boli čierne a divoké, oblečený mal krátky modrý kabát s kožušinkou a tmavomodré nohavice. Na hlave mu sedelo čosi malé a biele. Bol to psík, maličký psík ktorý vyzeral takmer ako plyšový. Okolo papuľky a očí mal modré fliačiky, modré mal aj ušká.
,,Ja som Inuzuka Garyuu a toto je Soramaru. Rád trénujem a tak. A mojím snom je stať sa najlepším ninjom v dedine!“ Garyuu posledné slová takmer vykríkol.
Aj s tohoto chlapca Hayuri prebehol po chrbte mráz. Z toho predtým išiel chlad a rešpekt, ale tento jej naháňal doslova strach. Vyzeral byť divoký a nespútaný ako horská rieka a iste sa našlo len málo ľudí, ktorí ho dokázali skrotiť. A vyzeral, že pre svoj sen je odhodlaný spraviť všetko.
Postavil sa posledný chlapec.
Bol to blonďák so svetlo modrými očami. Na pravej strane mal trochu dlhšiu ofinu, takže mu čiastočne zakrývala jedno oko. Oblečné mal zelené tielko s hrubými ramienkami a tmavomodré nohavice na koncoch vyhrnuté, takže mu siahali asi do pol lýtok. Ochrannú čelenku mal uviazanú z akéhosi zvláštneho dôvodu na ľavej ruke. Tváril sa dokonale otrávene, akoby ho to čo sa dialo pred ním absolútne nezujímalo, alebo skôr akoby to bolo niečo nehodné jeho záujmu. Zároveň to ale vyzeralo, že na svete existuje len málo vecí, ktoré by ho dokázali zaujať.
,,Som Yamanaka Shimaru. Je otravné vám rozprávať o tom, čo mám a nemám rád a je rovnako otravné rozprávať vám čokoľvek iné, preto sa budete musieť uspokojiť z menom,“ s týmito slovami si zase sadol.
Hayuri čakala, že teraz niečo povie Iruka, ale v tom sa celkom vzadu z tieňa vynoril ešte jeden chlapec.
,,Uchiha Shinari.“
To bolo všetko čo povedal a potom sa znovu vrátil do tieňa, kde ho bolo ledva vidno, preto ho aj Hayuri nezbadala skôr. Aj za tú chvíľu, čo na neho videla si stihla všimnúť, že má oblečené tmavomodré tričko a krátke voľné biele nohavice. Mal čierne vlasy a čierne oči. Zvláštne oči. Neboli to oči dvanásťročného chlapca, boli to oči aké Hayuri poznala z domova. Ich Amekage mala také oči. Oči, plné bolesti a samoty. Lenže Amekage sa v nich často objavili veselé iskierky, vlastne neobjavovali sa, svietili jej v nich neustále. To preto, lebo ona mala brata a dcéru a synovca, a celú svoju dedinu. Z očí toho chlapca Hayuri pochopila, že on nemá nikoho. Nemusela byť Hideyoshi a vedieť čítať myšlienky, aby si to všimla.
,,Tak, to by malo byť všetko. Decká, môžete ísť. S kým ste v týme sa dozviete zajtra.“
Po jeho slovách nastala menšia haravara, ako sa deti snažili čo najskôr dostať k východu.
,,Počkať, počkať! Najprv snáď necháte prejsť hostí!“ zakričal na nich Iruka.
,,Okej sensei, nemusíte hneď kričať!“ ozvalo sa z davu. Hayuri mala pocit, že to bol Garyuu.
,,Nekričal som,“ zamrmlal Iruka a obrátil sa na nich.
,,Tak, mali by sme ísť za Hokage-samou a vybaviť tie sprostosti, chcel som povedať tie nesmierne zaujímavé administratívne záležitosti...“
Iruka sa na nich smiešne uškrnul a Milli sa na plné hrdlo rozosmiala.