Nikai 03

3 kapitola: Radosť a sklamanie

Ak aj šťastie je ľudská schopnosť, tak potom nešťastie je neschopnosť osudu ponúknuť ľuďom dostatok kvalitných schopností.

Keď sa Odyn konečne vybrala domov, bola už úplná tma. Elektrické osvetlenie už zase nefungovalo. A ona sa mala o to postarať.
Vzdychla si.
Postará sa o to, ale nie dnes. Dnes je príliš unavená.
Vlastne, jej to takto celkom vyhovovalo. V tme sa cítila skrytá a bezpečná. Lenže ako Amekage musela zabudnúť na seba a svoje pocity a myslieť len na tých druhých. V takýchto chvíľach skoro ľutovala, že sa na niečo takéto vôbec dala.
Domov prišla síce neskoro, ale pochybovala, že Omini už bude spať. A mala pravdu. Len čo vošla do domu, nestihla sa ani vyzuť a už sa jej jej dcéra hodila okolo krku.
,,Mami, mami, to je úžasné! To je dokonalé! To je dokonale úžasné!! Ako si mi to mohla tak dlho tajiť?“
Odyn sa len usmievala. Na tieto výkriky nemala vhodnú odpoveď.
,,A kam sa vlastne pôjde?“
Ani na toto Odyn nemala odpoveď.
,,To sa dozvieš, ak zložíš skúšku,“ odvetila jej ľahostajne a začala sa vyzúvať.
,,Byť dcérou Amekage nemá vôbec nijaké výhody, to ti teda poviem,“ zamrmlala Omoni a vracala sa späť do kuchyne.
Odyn nakukla za ňou. Na stole ležali dva zvitky a Omini na ne tak trochu zúfalo hľadela.
,,Nie je toho trochu málo?“ opýtala sa zamyslene.
,,Vôbec nie, máš tam napísané všetko čo potrebuješ. Sama som to kontrolovala.“
A teraz už poď spať.“
Omini na ňu zdesene pozrela.
,,Spať? To nemyslíš vážne, hodlám trénovať celú noc!“
,,Ale potrebuješ si oddýchnuť...“ namietla Odyn.
,,Kdeže! Vydržím bez spánku celé dni!“ prehnane sebavedome jej odvetila Omini.
,,Ako myslíš, ale ja som unavená. Idem spať!“
,,Fajn, dobrú noc!“
,,Dobrý tréning!“ zasmiala sa Odyn a vyšla hore schodmi.
Odyn sa usadila na stoličku a rozmýšľala, ako veľmi by si dala hrnček horúceho kakaa. Bohužiaľ, nechcelo sa jej vstať, aby si ho urobila.
,,Som lenivec,“ zašepkala sama pre seba.
Nakoniec sa pribrala rozbaliť prvý zvitok.
A vzápätí by najradšej jednu vrazila človeku, ktorý ten zvitok písal. Alebo aspoň začala poriadne jačať.
Rozumela písmenám aj jednotlivým slovám, ale ako celok jej to nedávalo žiaden zmysel.
,,Pravdepodobne nečakali, že sa to bude pokúšať naučiť aj niekto tak nechápavý ako ja,“ pomyslela si, tupo zízajúc na zvitok.
Potom prudko potriasla hlavou.
,,Sústreď sa!“ prikázala si. ,,Dokážem im...dokážem im, že aj ja môžem byť ninja!“

Odyn zobudil nezbedný slnečný lúč, ktorý prenikol škárkou v shoji. Otvorila oči, ospanlivo sa prevalila na bok a pozorovala čiastočky prachu, tancujúce v tom lúči.
,,Prečo sú slnečné lúče vždy také špinavé?“ premýšľala trochu lenivo.
Potom vstala a obliekla sa. Roztiahla závesy na oknách a zo zadosťučinením pozorovala slnko, ktoré bolo už vysoko na oblohe. Zvyčajne vstávala na svitaní. Ale dnes, keď mali absolventi svoju maturitu, svoj veľký deň, dopriala si dovolenku.
Spokojne sa usmievajúc zišla dolu schodmi.
Nazrela do kuchyne a naskytol sa jej výjav, ktorý ju donútil zastať s otvorenými ústami a potom sa hlasno rozosmiať.
Omini spala s hlavou na stole, jeden z jej vzácnych zvitkov bol rozprestretý len pár metrov od jej hlavy a druhý ležal pokrčený v kúte, akoby ho tam v zúrivosti odhodila.
Na mamin smiech sa prudko posadila a zmetene sa obzrela okolo seba.
,,Moje zvitky!“ vyhŕkla, keď sa spamätala.
Ten, ktorý ležal pri nej na stole zbadala okamžite, no druhy bol mimo jej zorného poľa. Omini sa spustila na všetky štyri a nazrela pod stôl.
,,Kde je môj zvitok?“ Omini skoro fňukala.
,,Tam, v kúte,“ ukázala jej Odyn.
Znovu sa musela rozosmiať, keď sa jej dcéra zúfalo vrhla do kúta a udrela si pritom hlavu. To jej však vôbec nevadilo, mala plnú hlavu toho ako sa panicky snažila vystrieť pokrčený zvitok.
,,A kto vravel, že nemusí celú noc spať?“ doberala si ju Odyn, keď postavila vodu na čaj.
,,Ale keď...Kto tie zvitky písal?“ Omini sa znovu usadila za stôl.
,,Eiichi.“
,,To som si mohla myslieť! Bolo to aspoň také nudné ako jeho hodiny v akadémii!“
Čajník začal pískať. Odyn ho zdvihla a vriacou vodou zaliala čaj v modrých šálkach. Zbožňovala modrú farbu.
Pomaly si chlipla svojho čaju a pozorovala svoju dcéru. Omini mala bradu opretú o ruku a už znovu sa mračila na svoje zvitky.

Omini poctivo trénovala celé dopoludnie a o dvanástej ju mama musela doslova odtiahnuť aby sa šla naobedovať. Potom Omini trvala na tom, aby sa jej mama šla pozrieť na čom celý deň drela. Odyn spokojne pozorovala svoju dcéru. Omini jutsu zvládla bez jedinej chybičky.
,,Ak to takto urobíš aj na skúške ideš do...“ Odyn si včas položila ruku na ústa.
,,No tak mami! Povedz mi to! Kam sa pôjde?“
,,Aby si to zistila, musíš zložiť skúšku,“ smiala sa Odyn.
Omini odula líca, no nemala čas sa priveľmi urážať. Ak nechcela prísť neskoro, bolo načase vyraziť.
,,Ahoj mami! Drž mi palce!“ zakričala na mamu a vybehla na ulicu ako malé tornádo.
,,Veľa šťastia, Omi-chan!“ kričala Odyn za ňou, ale odpovede sa jej nedostalo.
Omini sa nesmierne tešila.
,,Už len päť ulíc...už len štyri...“ počítala na začiatku každej novej ulice ktorou bola bližšie k svojmu cieľu.
,,Už len dve...“ takto ďaleko bola zo svojím počítaním, keď ju prerušil akýsi hlas.
,,Rozprávaš sa sama so sebou, Omi?“
Omini zdvihla zrak. Do cesty sa jej postavili dvaja chlapci.
Mali oblečené rovnaké sivé kombinézy, rovnako ostrihané čierne vlasy, len ich oči sa líšili. Jden ich mal lesklé a jasno zelené a druhý mal malé, podlé, čierne očká.
Omini ich spoznala.
Boli to Mashin a Gohan, jediný dvaja, ktorí minulý rok nezvládli skúšku.
,,Ehm...prepáčte...potrebujem prejsť,“ neisto k nim prehovorila Omini.
Nepovedali ani slova, ale ich úsmevy sa nebezpečne rozšírili.
,,Bohužiaľ, nemôžeme ťa pustiť,“ zatváril sa Gohan prehnane ľútostivo. Omini ešte viac zneistela.
,,Ale...ehm...ja sa veľmi ponáhľam...“
Stále sa rovnako usmievali.. Nepovedali jediné slovo ale naraz, akoby na nejaký povel, skrížili ruky na prsiach. Omini nemala čo viac povedať. Sklopila zrak a bojazlivo k nim vykročila. Dúfala, že sa umúdria a nechajú ju prejsť.
Dúfať v niečo také bola veľká chyba.
Čoraz viac zrýchľovala tempo svojich krokov, posledné centimetre takmer bežala. Zavrela oči. Radšej nevedieť, čo príde.
Keď ich znova otvorila, sedela v prachu na zemi, takmer na tom istom mieste odkiaľ vykročila. V bruchu cítila tupú bolesť.
,,Či si ty len tvrdá,“ prehovoril k nej Gohan.
Omini zdvihla hlavu. Ešte stále tam boli, Gohan si otriasal ruku zovretú v päsť a Mashin stál bez akéhokoľvek náznaku pohybu.
,,Ale prečo?“ zašepkala Omini.
,,Prečo? Vieš, sledovali sme ťa pri tréningu...“ povedal Gohan.
,,...a bola si dobrá...“nadviazal Mashin.
,,...Do tej dediny by si sa náhodou mohla dostať aj ty...“
,,...a to by bolo veľmi zle...“
,,...urobila by si našej dedine iba hanbu! Preto ťa jednoducho na skúšku nepustíme,“ dokončil Mashin.
Omini na nich hľadela rozšírenými očami. Ulica okolo nej bola celkom prázdne. Nebol tu nik kto by jej pomohol.
,,Čo sa tváriš tak prekvapene?“ spýtal sa jej Mashin. ,,Ty predsa vieš, aká si...“
,,Slabá, hlúpa bez talentu...“
,,,...obyčajná, zbytočná, nepotrebná...“
,,....skrátka nanič!“
Každé z tých slov sa jej bolestivo vrývalo do srdca. Oči sa jej naplnili slzami a Omini rýchlo zažmurkala. Nemohla predsa pred nimi plakať. Horko-ťažko sa zdvihla zo zeme.
,,Nechajte ma prejsť!“ snažila sa hovoriť sebaisto, ale hlas sa jej triasol.
Len sa uškŕňali. Omini sa tentokrát rovno rozbehla. Pevne zažmúrila oči a čakala na bolesť. A tá aj prišla. Omini pocítila, ako letí dozadu a potom dopadla. Znovu vstala, rozbehla sa oproti nim a Gohan ju znovu odrazil ako dotieravú muchu. Skúšala to znova a znova. Nevzdávala sa. V ušiach jej znel ich smiech.
Ani nevedela ako a vytiahla z puzdra kunai.
,,Ale čo, maličká to myslí vážne!“ počula Mashinov posmech, ale ten hlas akoby k nej doliehal z veľkej diaľky. Tesne predtým ako narazila na Gohanovu päsť, počula akýsi cinkot.
A potom už znova ležala na zemi, no tentokrát ju aj líce bolestivo štípalo. Siahla si naň a pocítila nejakú teplú tekutinu.
Krv.
A nielen to. Boli tam aj slzy, ktoré už nevládala zadržať a v prúdoch jej stekali po lícach.
Znovu vstávala, znovu bežala, znovu cítila bolesť. Znovu a znovu počula ich smiech.
Už znova ležala na zemi. Nemohla otvoriť oči, nemohla vstať. Už viac nevládala. Ich smiech stíchol. A všade bola tma.
,,Zomrela som.“
To bola prvá vec, ktorá jej zišla na um.
Ibaže každučký kúsok tela ju tak nepredstaviteľne bolel, že nemohla byť mŕtva. Po smrti nemôžete cítiť takúto bolesť. Pomaličky otvorila oči.
Stále ležala v úzkej uličke, neďaleko nej doznievali niečie kroky. Mashin a Gohan boli preč.
,,Skúška!“ preblesklo jej hlavou.
Skúsila sa postaviť. Bezvýsledne. Nohy mala ako z rôsolu, podlomili sa jej a zviezla sa na zem. Po ďalších dvoch márnych pokusoch sa jej to podarilo. Odtackala sa k stene domu a oprela sa o ňu. Všetko ju bolelo. Nemohla sa ani pohnúť.
Skúška...
Urobila krok. A potom ďalší a ďalší a potom ešte jeden… Napriek tomu, že ju to bolelo, rozbehla sa. Možno to ešte stihne…
…nestihla to.

Odyn stála pod pražiacim slnkom na námestí. Mala sa rozlúčiť s tými, ktorí odchádzali do inej dediny. Jej pohľad však neustále zalietal k oknu na druhom poschodí zeleného domu. Za jeho sklom stála jej dcéra Omini. Aj na tú diaľku Odyn videla, jako sa v jej bledučkomodrých očiach lesknú slzy.Omini prišla neskoro a tak jako jediná nezvládla skúšku.
Odyn sa prinútila sústrediť a usmiala sa na tri deti stojace pred ňou.
Títo traja, tieto deti boli pýchou Amegakure no Sato. Odyn vlastne tipovala, že práve oni budú mať možnosť študovať v inej dedine.
Iruno Hayuri, jediné dievča, bola sebavedomá, veselá, bezstarostná osôbka, ktorá sa chcela stať lekárskym ninjom. Možno ju ešte čakala dlhá cesta, no keďže vedela mimoriadne dobre ovládať svoju chakru, mala na to ideálne predpoklady. Zatiaľ aspoň sústreďovala chakru do rúk a nôh a zosilňovala tak účinky svojich útokov v Taijutsu. Hayuri mala do pol chrbta dlhé vlasy ružovej farby, len vpredu mala dva krátke pramene. Oči mala tmavozelené. No akokoľvek krehko a nevinne vyzerala, bola veľmi výbušná a keď sa nahnevala, nebolo radno sa jej postaviť do cesty. Hayuri nosila biely plátenný kabátik s krátkymi voľnými rukávmi a úzke sivé trištvrťové nohavice. V tento horúci deň mala kabátik rozopnutý a bolo jej vidieť sieťované tielko nad pupok.
Ikebana Toro bol od tých dvoch o rok starší a bol na to náležite pyšný. Vlastne, Toro bol pyšný na všetko. Bol to chlapec prekypujúci nezdravým sebavedomím, niežeby nemal byť na čo hrdý. Jeho klan bol jedným z najlepších v Amegakure, Boli špecialisti na Taijutsu a uzly. Hlavne tie uzly im slúžili k dobru. Vyvinuli množstvo techník, ktoré im umožňovali zviazať protivníka, či už pomocou lán alebo chakry. Aj preto mal Toro namiesto opaska okolo voľných bledomodrých nohavíc uviazané dve laná. Toro mal skvelú pamäť a okrem toho sa tvrdohlavo odmietal dať niekým prekonať a preto sa neustále zlepšoval. Mal modré oči a strapaté blonďavé vlasy, ktoré si sám často ešte viac strapatil, keď bol nervózny alebo naopak veľmi sebaistý. Ochrannú čelenku Amegakure si uviazal ako jediný tam, kam patrila – na čelo.
A nakoniec, Arushanti Hideyoshi, Odynin synovec. Už vo svojich dvanástich rokoch mal plne rozvinutú celú svoju Kekkei genkai, bol cieľavedomý, sebaistý, samostatný, možno až priveľmi – presne ako jeho otec. A okrem toho pomerne dosť arogantný. Hoci ako človek bol úplná nula, nemal priateľov a snáď ani žiadne emócie, bol výborný ninja. Nosil čiernu bundu so striebornými podlhovastými gombíkmi, ľavý rukáv mal vyhrnutý a ruku obviazanú. Vlasy mal sivé, rovnako ako Omini a oči, veľké, tak trochu dievčenské oči hnedé.
,,Takže...asi by nebolo od veci vám povedať, kam pôjdete,“ prehovorila k nim Odyn.
,,Veru! Alebo môžeme chodiť s dediny do dediny a pýtať sa: Nečakáte na nás?“ uškrnula sa Milli a jej poznámka vyvolala salvu smiechu . Aj Odyn sa usmiala.
,,Bude to...Konohagakure no Sato!“
Konohagakure no Sato... Tie slová doľahli pootvoreným oknom aj k Omininým ušiam. Tak sa to nakoniec predsa len dozvedela. Ale bolo jej to jedno. Netýkalo sa jej to. Bolo to mimo nej. Ako vždy.