Zmysel jeho života

A teraz tu len stojí... Veď na toto čakal celý život. Po tomto túžil, od malička si túto chvíľu prehrával v hlave, kvôli tomu zavrhol celý život, svojich priateľov, svoju nádej. Kvôli tomuto obetoval všetko, čo mu bolo drahé...

Avšak predsa neobetoval to najcennejšie. To, čo ho robilo šťastným, to, pre čo sa oplatí žiť už nejestvovalo. Zmizlo v jedinú noc. Všetka nádej, všetko šťastie, svetlo vďaka ktorému videl na cestu... Odišlo s ich poslednými výkrikmi. Ostala len prázdnota, ktorou prenikla otázka: Prečo? Nevedel si to vysvetliť. Jeho dni naplnila samota a hlasným tichom sa rozľahla len jediná otázka. A síce teraz už prázdna a zbytočná, na ktorú nepoznal odpoveď. Otázka, na ktorú mu on neodpovedal.

Nechcel? Alebo sa bál? Bol natoľko vystrašený, že ani sám nevedel odpovedať? Nie! Jeho pohľad hovoril niečo iné. Jeho ruky im vzali život. Jeho tvár bola neľútostná... A ten malý chlapec pocítil bolesť. Bodavú prenikavú bolesť, avšak hrozivo ukľudňujúcu a jednoduchú. Takú, akú ešte nikdy necítil. Spoznal nový cit, spoznal nenávisť!

Naplnila jeho srdce a myšlienky. Ale ako sa jej zbaviť? Bola natoľko zničujúca že s ňou nedokázal žiť... a vtedy našiel svoju odpoveď. Hľadal ju v sebe, našiel ju v nenávisti. Našiel túžbu po pomste. Bola taká spaľujúca, nedala mu spávať, myslel len na to ako sa v tú noc cítil. Ako sa pozeral do jeho neľútostných očí hľadiacich na svoje dielo skazy.
A vtedy si spomenul na slová. Posledné slová, ktoré si z tej noci pamätal: ,,Musíš ma nenávidieť!“ A tak tieto slová naplnil.
Chcel sa pomstiť, myslel si, že tým zabije všetku bolesť a prázdnotu, že vymaže zlé spomienky a nočné mory, ktoré ho prenasledujú. Že si už nespomenie na tvár v svojej mysli. Na vraždiacu tvár hľadiacu ponad mŕtvych rodičov priamo naňho. Myslel si, že dostane spravodlivé zadosťučinenie, po ktorom tak túžil. A preto zasvätil život pomste.

Tvrdo trénoval a nenávidel. Pot mu zmýval krv z dlaní. Ani jeden zásah neminul svoj cieľ. On sa však nikdy neradoval zo svojho úspechu. Veď prečo aj? Stále nebol dosť silný, aby sa mu mohol vyrovnať. Nejedol, nespal, stále trénoval. Túžba po krvi ho hnala dopredu. Prešli roky a chlapec sa postupne menil v muža. Prišiel čas, keď opustil rodné miesto. Ale čo vlastne opúšťal, keď tam preňho už nič neostalo? Opúšťal svoju samotu, svoju zlobu? Nie. Vzal ich so sebou a oni ho hnali stále vpred.

Až raz, prišiel deň, na ktorý celý život čakal. Posadnutý odplatou a nenávisťou, svojimi čiernymi myšlienkami a dokola opakujúcou sa spomienkou, ktorá sa práve stala realitou. Pocítil mocné déjà vu pri pohľade na jeho tvár, s ktorou sa viazali tie otrasné spomienky.

Prižmúril oči a prihovoril sa: ,,Je tvoja nenávisť dosť veľká na to, aby si ma porazil, Sasuke?“

Aká hlúpa otázka! Veď len pre túto nenávisť žil, len myšlienka na pomstu mu dávala zmysel života. Zhlboka sa nadýchol. Chcel mu povedať, ako ho nenávidí a že si želá len jeho smrť, ale nebolo to potrebné. Jeho oči hovorili za všetko.
Z úst sa mu vydrala jediná otázka: ,,Prečo?“ Azda si myslel, že dostane odpoveď? Aká naivnosť! Počul len hlasný tlkot svojho srdca. Díval sa na protivníkove pery..usmiali sa. Aký bolestivý smiech! Nepatrný, krátky, netrval ani zlomok sekundy, no Sasuke ho predsa postrehol. Už sa viac nemohol dívať. Tvár toho muža sa mu tak veľmi hnusila. Všetky pocity sa začali miešať.
Hlasy v jeho hlave mu nedali pokoj. Nevenovali mu chvíľku ticha ani v tomto momente. Rozbehol sa a akoby prestal vnímať. Všetko sa stalo tak náhle. Akoby všetko od tej osudnej noci až po túto chvíľu bol iba moment. Nepatrná časť minúty, možno sekundy. Odrazu stál nad ním a srdce mu bilo ako splašené. Nevidel, nepočul, nerozmýšľal... Len cítil. Urobil to! Cítil, ako čepeľ jeho meča preráža protivníkovi srdce a ten naposledy vydýchol. Aký sladký výdych!

Ovial Sasukeho tvár ako čerstvý závan nového dňa, nového začiatku. Ale nepocítil úľavu. Bol zmätený. Mal by sa tešiť! Zvíťazil! On však nepocítil víťazstvo, ani radosť. Nenávisť náhle opustila jeho srdce. Z očí zmizla clona, cez ktorú nemohol vidieť.
A zrazu sa díval. Pozeral sa novými očami na osobu pred sebou. Vyčerpaný a vysilený, celý od krvi nevie ako ďalej. Kde by mal ísť? Čo by mal robiť? Opustený a....prázdny. Nič viac ani menej, len znova tá istá prázdnota. Ale čím ju zaplniť tento raz? Bol to jeho brat a on ho zabil! Nedozvedel sa odpoveď na otázku, po ktorej tak túžil, nepocítil vysnívanú úľavu, nevrátilo mu to rodičov späť!
Práve naopak. Stratil posledného človeka, ktorého na tomto svete ešte mal. Hľadel do jeho očí, ale neodrážala sa v nich nenávisť. Videl v nich posledné zvyšky ľudskosti. A teraz tu len stojí...