Aj ty smieš milovať...! (21)

Hatake Immary 21 ...

Pravda...

Odvtedy medzi nimi vzniklo akési prímerie. Aj keď... cez deň ho nevídala, prišiel vždy až po zotmení a ráno sa zobúdzala sama. Keď bol pri nej ledva sa spolu rozprávali, nemali sa o čom bez toho aby tým nezranili či nerozčúlili toho druhého. Immary to ničilo. Keď bola malá predstavovala si, že to bude iné, keď sa zamiluje. Túžila po normálnom nudnom vzťahu. Držanie za ruku, večerné prechádzky, chodenie do kina či na zmrzlinu, ani v tej najhoršej nočnej more by jej nenapadlo, že to môže dopadnúť aj takto.
Aj jej priateľstvo s Kisamem sa prehĺbilo. Častejšie ju začal brávať von na prechádzky. Immary zistila že sa nachádzali na dosť zvláštnom mieste. Okolie okolo nich bolo obohnané vysokou kamennou hradbou bez východu. Všade boli stromy, potoky, jazierka, kvety... vôbec jej to neprišlo ako hniezdo zloduchov ale ako kúsok vystrihnutý z raja.
Dnes bol nádherný slneční deň a Immary ho nechcela stráviť zavretá medzi 4-mi stenami. Uprosila Kisameho aby ju vzal von. Nenechal sa dlho presviedčať. Už hodnú chvíľu sa bez slova prechádzali keď odrazu Immary zastala pri jazierku hľadiac na svoj obraz na vodnej hladine. Kisame sa postavil za ňu hľadiac jej ponad plece čo vo vode vidí. Ich pohľady sa stretli na vodnej hladine.
„Prečo je také ťažké mu porozumieť? Prečo mi nedovolí aby som mu porozumela?“
„Je veľmi zložitá povaha. Mal ťažký život... Neviem či som ta pravá osoba ktorá by som ti to mala povedať. Ale ako už vieš dosť ho poznačila udalosť s jeho rodinou.“
„Áno! Ale prečo Kisame? Prečo to spravil ak ho to tak veľmi bolelo?“
„Rozkaz je rozkaz! Ako jednou zo shinobi to musíš chápať.“
„Rozkaz?! Aký rozkaz?!“ Kisame ustúpil a smeroval ku kamennej stene. Tam zastal chrbtom k nej.
„Kisame!“ Naliehala.
„Klan bol čoraz silnejší a nespokojnejší. A tak najvyšší z Konohy poverili práve Itachiho aby zabránil vzbure. On sám to nechcel, avšak miloval svoj kraj tak isto ako ty, preto to spravil. Ak by to neurobil Konoha akú ju poznáš by už dávno nebola. Zachránil tebe a ostatným životy za cenu svojej jedinej rodiny. “ Immary naňho zdesene hľadela.
„To je lož! To predsa nemôže byť pravda aby... nie!“
„Prečo by som ti ako klamal? Nemám na to žiaden dôvod. Nenútim ťa tomu uveriť len som ti povedal aká je skutočnosť.“ Chvíľu sa odmlčal.
„Keď tak nad tým premýšľam asi toto bol dôvod prečo ti to nechcel povedať. Neverila by si mu. Tak ako teraz neveríš mojím slovám. On ta miluje. V živote som nevidel toľkú lásku v očiach zamilovaného človeka. Je blázon ak ťa tu ešte stále drží. Ja byť na jeho mieste už dávno ťa odtiaľto unesiem niekam preč, kde by sme začali od znovu.“ Šibalsky sa usmial čo Immary trochu prekvapilo takého ho ešte nepoznala. Tvár jej zaliala červená farba. Sklopila zrak.
„Kiež by to spravil.“ Smutne si vzdychla. Kisame položil ruku na stenu a zatlačil mali kameň ktorý slabo vytŕčal. Skala sa zatriasla a odhalila tmavý tunel. Immary neveriaco naňho hľadela.
„Nie všetci sú taký ako sa na prvý pohľad zdajú to si zapamätaj. Za všetkými činmi niečo stojí. Toto je cesta von. Rozhodol som sa, že ho trochu postrčím aby konečne dostal rozum. A hlavne aby začal konečne počúvať srdce. Keď odídeš vyhľadá ťa, povec mu to o čom sme sa rozprávali. Aby ste zmizli niekam ďaleko. Každý ma právo na lásku a nesmiete dovoliť aby vám niečo v tom bránilo.“ Immary sa obozretne obzrela.
„ Nemusíš sa báť, že by nás niekto uvidel. Všetci sú našťastie preč.“ Hodnú chvíľu naňho nemo hľadela.
„Choď už!“ Náhlil ju. Immary sa usmiala, postavila sa na špičky a vtlačila mu bozk na líce.
„Ďakujem.“ Obrátila sa a odišla smerom k domu preč od neho. Kisame tam chvíľu stál zmetene. Potom sa smutne pousmial, zavrel východ a zmizol medzi stromami. Krútiac neveriaci hlavou. Bola veľmi odvážna a až priveľmi čestná. Odmietala pomoc aj keď vedela, že ak ostane čaká ju s najväčšou pravdepodobnosťou smrť.

Keď sa vrátil v izbe už bola dávno tma. Povyzliekal si veci a vliezol pod prikrývku. Ležala k nemu chrbtom stočená do klbka ako mačiatko. Jednou rukou si ju pritiahol k sebe.
Zachvela sa. Itachi sa pousmial.
„Prečo ešte nespíš.“ Pošepol jej do ucha. Prehodila sa na posteli tvárou k nemu.
„Čakala som na teba.“ Izbu naplnil jeho príjemný tlmený smiech. Viac sa vtlačila do jeho náruče a s pôžitkom vychutnávala teplo ktoré z neho sálalo.
„Kde si bol celí deň?“
„Vieš, že ti to nesmiem povedať.“
„Viem. Ale skúsiť som to mohla...“ Hoci v tej tme nevidel jej tvár vedel, že sa šibalsky vyškiera.
„To mohla... “ Vtlačil jej na pery bozk. Nevedel sa celý deň dočkať kedy ju bude mať konečne znova v náruči.
Nenechala sa dlho presviedčať a bozky mu skoro okamžite vracala s rovnakou nedočkavosťou.

„Chýbal si mi...“ Šepla.

„Viem...“