Len misia? 001 - Odchod

Tma ako vždy.
Len zem sa inak triasla.
Minato, ja sa bojím... Čo sa to deje?
Prečo sa celá moja cela trasie? Minato, kde si?
Dvere sa otvoria. Chcem sa k nim vrhnúť v nádeji, že si to ty, no niečo ma zarazí. Železné dvere sa otvoria a niekto ide k mojej cele. Železné mreže roztiahne ako nič a postupuje ku mne.
Chcem ustúpiť, no nejde to. Za mnou je len stena.
Minato, kde si? Veď si mi tajne šepkal, keď sa stráže nedívali, že ma nedáš, že si svoju malú sestričku ochrániš...
Tak prečo tu nie si, keď sa tak bojím? Prečo ma neochrániš pred tou zlou postavou? Slamený klobúk s rolničkami sa pohne a ja v tej obrovskej tme vidím tie oči.
Tie diabolsky červené oči prepaľujúce ma pohľadom.
Tuhšie zovriem ruky v päsť. Bojím sa. Mamička, Minato, kde ste?

„Bojuj!“ začujem výkrik a vidím, ako na mňa letí kŕdeľ malých, ílových vtáčikov. Nevinné, malé biele vtáčiky. Ale len na pohľad. To som na vlastnej koži už zistila. Ale to bolo dávno, keď som sa proti nim nevedela brániť. Uškrniem sa.
„Mokuton: Moku Shouheki no Jutsu,“ vykríknem a predo mnou sa objaví drevená stena, ktorá ma pred vybuchujúcim ‚umením‘ ochráni. Odskočím na neďaleký strom. To nebolo zlé. Ale oproti minulému boju je to stále to isté. Stále tie isté ninjutsu, nič nové. A to by sa mal ninja stále zdokonaľovať.
Aj keď, uškrniem sa, Deidara je proste lenivý naučiť sa niečo nové.
V hlave mi beží mozog na plné obrátky a sledujem Deidaru. Vymýšľať takmer vždy nové a nové pasce, aby som ho dostala, ma dosť vyčerpáva. Takže asi urobím to isté, čo minule, len s obmenami.
,, Doton: Ganchuusou,“ nevinne zahlásim a urobím príslušnú pečať. Zo zeme začnú vyvierať kamenné ostne, no je jasné, že sa im Deidara vyhne. Uškrniem sa. Presne to som mala v pláne.
,,Viac nedokážeš?“ spýta sa ma Deidara pobavene. Zase ten istý hlúpy tón, ktorý na ňom nemám tak rada.
„Suiton: Mizu no Tatsumaki,“ poviem. Chudák Deidara, keď sme naposledy bojovali, použila som na neho tú istú techniku. A porazila som ho. A keď ho porazím tým istým znovu, ostatní ho asi ukameňujú. Niekedy mám pocit, že Deidara je ako študent Akadémie. Stále sa necháva nalákať na tie isté triky,
Deidarova tvár sa pretiahla. Chcel sa ešte vyhnúť môjmu vodnému tornádu, no nestihol to a ono doňho narazilo. Samozrejme, že ho to zrazilo z nôh. No skôr, než stihol spadnúť na zem, kde boli moje kamenné ostne, som ho zachytila.
Nie, žeby som bola nejaká dobrá duša, ktorá každému pomáha, tak ale vysvetľovať šéfovi, ako sa to stalo a neskôr to reprodukovať všetkým ostatným zvedavcom sa mi vážne nechcelo. Stiahla som ostne a pustila ho.
Prudko dopadol na zem, ale nevyzeralo to tak, že by mu to vadilo. Síce, v bezvedomí človek nevyzerá tak, že by mu niečo vadilo, ale tak sa mi s ním maznať veľmi nechce.
Z tieňa stromu vyjde tmavá postava. Najprv neviem rozoznať, ktorý to je, ale potom od tmy zažiaria červené oči môjho staršieho brášku.
Teda, takmer brata. Ale nie je to jedno? Itachi síce nie je môj pokrvný brat, ale je mojou rodinou viac, ako tí, čo ňou skutočne boli.
,,Gratulujem, zvládla si Doton: Ganchuusou,“ povedal temným hlasom.
,,No konečne, už by sa po tých dvoch týždňoch patrilo,“ usmiala som sa na neho a podišla k nemu. Itachi zdvihol hlavu a zahľadel sa na mňa temne čiernymi očami.
,,Volá nás šéf, máme mať nejakú dôležitú poradu, či čo,“ oznámil mi. ,,ale tak to vyzerá, že všetci sa nedostavíme...“ Posmešne sa uškrnul na omdletého Deidaru.
,,Tak poďme. Aj tak tam Deidara nič nerobí, len sa češe,“ povedala som tvrdo. Toto som vážne neznášala – ja každý deň makám ako otrok, aby som splnila všetky misie a on už dva roky nedostal žiadnu poriadnu!
Itachi to ďalej nerozoberal, lebo vedel, že to nemám rada. Proste ako brácha – vie, čo mi vadí.
Keď sme vošli do miestnosti, určenej na poradu, boli tam okrem nás (a Deidaru) všetci. Pein nás prepaľoval pohľadom – šéf vždy hovorí, že jednoducho neznáša akékoľvek veci, ktoré rušia priebeh stretnutí – pričom takmer vždy pozeral na mňa. Nechápem prečo... Teraz ma prepaľoval pohľadom.
,,Ideš neskoro, rušíš priebeh schôdzky,“ zasyčal. ,,meškáš dve minúty, narušila si môj harmonogram.“ Prevrátila som oči:
„Ja? Ja som len milá, nevinná kvetinka,“ hodila som na neho psí kukuč.
,,Milá? Ani náhodou. Nevinná s takým počtom obetí na krku asi tiež nie. A kvetinka? Nepresviedčala si ma minule, že žiadna kvetinka nie si?“ prižmúril oči.
,,Bóóže, tak som mohla byť milá, nevinná kvetinka,“ vzdychla som si a sadla som si na svoje miesto – vedľa Itachiho.
,,Nemáš prsteň. Načo som ti ho vyrábal?“ buzeroval ma ďalej. Povzdychla som si a nasadila si na malíček ľavej ruky prsteň so znakom Kuchin – dokonalú kópiu toho, ktorý nosil Orochimaru. No keďže ten si ho doma vystavil na nástenku, tak mi musel šéf vyrobiť nový.
,,Fajn, keď sme tu takmer všetci – Deidara sa asi nedostaví, pretože je skvelý nápad ho odriadiť pred schôdzou, že?“ sykol šéfik. A zase niečo kecal.
Vypla som, pohodlne sa usadila a zízala na Hidana, ktorý niečo hovoril. Teda, nehovoril, ale kričal. Zase.
Všetci mali pred šéfom aký – taký rešpekt, len on stále vyskakoval a nedal mu pokoj.
,,Šéf je celkom v pohode. Ale len dokým neuvidí Hidana,“ hovorieva často Kisame. A ja s ním súhlasím. Vždy, keď Hidan otvorí ústa, nech už povie čokoľvek, šéfa to naštve.
,,Prečo stále on? To ten hajzlík má vždy najlepšie misie! Kua, toto je nespravodlivé!“ hneval sa Hidan, pričom ukazoval na Itachiho.
,,Pretože to na rozdiel od teba vie vyriešiť rýchlo, na rozdiel od teba a tvojich hlúpych rituálov,“ vysvetlil mu Pein pokojným hlasom, z ktorého však bol cítiť hnev. Mrkla som na Konan, ktorá takéto hádky nemala rada. Vždy sa správala tak trochu ako idiot. Pri tom, ako sa k nej šéf správal a čo všetko musela robiť, sa z nej stala utláčaná a veľmi divná existencia...
Vyťahovala odvšadiaľ malé papieriky – asi z nich chcela niečo skladať.
,,Keď sa ti niečo nepáči, prosím, odíď a už sa nevracaj!“ Teraz už Pein vážne kričal.
,,Jeden, dva, tri..“ počula som ticho počítať Konan. Všimla som si, ž bleskovou rýchlosťou stavia origami – prekrásne labute. ,,... desať, jedenásť. Prvý kŕdeľ.“ Odsunula jedenásť labutí na stranu a stavala ďalšie. Medzitým na seba tí dvaja hučali a pridali sa do toho aj ďalší, takže každý jačal na každého.
Keď Konan dokončila štrnásty kŕdeľ, Peina prešla trpezlivosť a všetkých nás vyhnal s tým, že nás sem bude volať po jednom (pričom pri divej gestikulácií stihol zhodiť stôl). Aspoň to som pochopila z toho, čo mi Itachi šepkal, keď sme leteli von. Všetci rýchlo popredu a Konan, zbierajúca labute zo zeme sa šuchtala pozadu.
***
Keď som vošla dnu do šéfovej kancelárie, zarazil ma jeho divný pohľad. On je divný stále, ale takto divne na mňa nepozeral od doby, čo... Nechajme to tak. Možno má migrénu.
,,Sadni si,“ povedal a ja som sa zvalila na stoličku. ,,mám pre teba dlhodobú misiu.“
Zamračila som sa.
,,Akú?“
,,Tvojou úlohou bude získať tajné informácie z Konohy a odstrániť každého, kto by pre našu organizáciu predstavoval nebezpečenstvo. Nebude toho veľa, pretože ľudia sú slabí, toho sa neboj,“ ubezpečil ma.
,,V... Konohe?“ zopakovala som sa zťažka. O Konohe som toho veľa počula – vo všeobecnosti sa považovala za najsilnejšiu Skrytú. A počula som, že tam majú Jinchuurikiho deväťocasého. A čo by bolo najhoršie – vraj tam majú desne krásnych chalanov. Moja smrť.
,,Je s tým nejaký problém? Môžem to dať Konan, pretože tá je okrem teba jediná, ktorá nie je Skrytým dedinám známa a pritom je nenápadná.“
,,Tak prečo si požiadal mňa?“
,,Povedzme si to na rovinu – si silnejšia, než Konan.“
Konan, sediaca ta šéfom stuhla, ale následne nahodila tú istú chladnú tvár – vycvičenú pozíciu.
,, To bolo kruté,“ konštatovala som sucho.
,,Ale pravdivé. Ale naspäť – rozmýšľal som, ako by som to urobil, aby si hneď mala prístup ku všetkému, čo chceš. Budeš posol ANBU od Hmlovej.“
,,Ale to by som musela mať doklad od Mizukageho, a ten nesfalšuješ, keďže ani my nevieme, čo je vo vnútri. Ten môže napísať iba Mizukage a neviem, či by sme z neho niečo mučením dostali...“ skonštatovala som.
,,O to sa nestaraj. Pravý doklad dostaneš o pár dní, nechám ti čas na to, aby si sa pripravila. Predsa len, ty nie si typ na dlhé misie.“ Sykla som. Vedela som, na čo naráža. Na incident, keď som sa mala vplížiť do malej dedinky, zostať tam aspoň dva mesiace, získať dokumenty a pozabíjať ich. Vydržala som to týždeň. Potom som z nich dostala, čo som potrebovala a zabila ich.
,,Pôjde niekto so mnou?“
,,Nie. Nie si malé decko, aby s tebou niekto chodil. Už budeš plnoletá...,“ povedal chladne.
,,Keď niečo pokazím..?“ vyzvedala som sa ďalej.
,,Tak ťa osobne uškrtím,“ povedal chladne. ,,už choď. Spíšem ti všetky potrebné veci do listu, zajtra si ho prečítaš.
,,Nemôžeš mi to povedať?“ spýtala som sa ho.
,,Nie, odchádzam totiž na tajnú misiu. A ani sa nesnaž, vieš, čo znamená tajná. Keby ti niečo nebolo jasné, choď za Konan, tá ti to vysvetlí.“ Konan sa celá šťastná vystrela, že bude niečo robiť. ,,alebo nie. Povie ti to Itachi, ten je spoľahlivejší.“
Ani som sa radšej na Konan nepozrela. Vedela som, čo robí – stavia origami. Ako vždy, keď jej šéf podkopne nohy.
,,Fajn. Už idem.“
Zdvihla som sa a chcela som odísť, keď ma vtom šéf zarazil.
,,Dávaj si pozor. Ak by ťa odhalili, mohli by ťa zabiť. Tvoja smrť by bola pre Akatsuki veľkou škodou.“
,,Jasné, neboj sa.“ Povedala som a chcela som sa ísť prejsť von.
Chcela.
,,Počuj. Stávka päť tisíc ryou . Hidan to odmieta, kvôli kecom o náboženstve a Kisame odmietol. Zostávaš mi len ty,“ počula som dotieravý hlas. Ani som sa nemusela otáčať, stačili mi slová „stávka“ a „ryou“ a vedela som, že je to Kakuzu.
,,Teraz nie, Kakuzu. Zajtra odchádzam na misiu do Konohy.“ No to som nemala povedať. Zase som sa prekecla.
,,Do Konohy? Pchch... Neviem, či to zvládneš... Drž sa ďalej, kým ti šéf nepovie,“ radil mi. ,,V Konohe sú silní ninjovia. Neviem, či som ti hovoril, čo sa stalo, keď ma vyslali na misiu zabiť ich vtedajšieho Hokageho...“ A začal rýchlo trepať jedno cez druhé.
Áno, počula som to tisíckrát...
,,Ďakujem ti za radu. Ale teraz už musím,“ odpálkovala som ho hneď, ako sa nadýchol. To bolo moje jediné šťastie – že sa musí nadýchnuť. Inak by som tu stála do rána. A potom som sa otočila a šla si ľahnúť. Rýchlo som prebehla cez chodbu do mojej izby, pričom som narazila na Hidana („Jashinovi zdar!“ „Aj tebe.“). Keď som vošla do izby, rýchlo som na seba hodila nočnú košeľu.
Hneď, ako som zapadla do mäkkých vankúšov (prečo na nich boli blond vlasy? Ja toho Deidaru zabijem...) som zaspala.
***
Ráno som bola násilím zobudená. Zobudil ma istý nemenovaný Sharinganový blbec o tretej ráno! Vraj aby som mohla vyraziť pred východom slnka. Keby slnko vychádzalo o pol štvrtej, dobre, ale tak keď ono vychádza až o tri hodiny! Blb.
Odmietla som vstať a ešte hlbšie som sa zavŕtala do vankúša. Počula som, ako Itachi odhrnul závesy (ktoré som si vydupkala – pôvodne m každé ráno to blbé slnko budilo). Potom podišiel ku mojej posteli a, úplne ignorujúc to, že ho nepočúvam, začal hovoriť o misií.
,,Takže, šéf ti tu zanechal toto. Vidím tvoje zalepené oči, takže ti to vysvetlím sám. Tu,“ podal mi nejaký zdrap, ,,je nesmierne cenný dokument, podpísaný Mizukagem. To dáš Hokagemu. Hokage je, inak, Tsunade – hime taká stará žena čo sa premieňa na mladšiu. Je to jedna z legendárnych Sanninov.“
Preglgla som.
,,Zo Sanninov?“ prerušila som ho.
,,Snáď si sa nezľakla,“ povedal uštipačne. Odhadovala som, že prevrátil oči, no nevedela som to, keďže som mala hlavu zavŕtanú v perine. ,,neboj sa, tento dokument je pravý, nemajú dôvod na podozrievanie.“ No aj tak som vedela, že tí si ho nájdu vždy.
,,Žeby bol dôvod ten,“ zdvihla som konečne hlavu. Slnko by ma bolo oslepilo, no, našťastie, Itachi stál presne v mojom zornom poli, čiže ma oči pod náporom svetla nezaštípali. ,,že Hmlová je absolútne utajená a nikto o nej nič nevie? A zrazu posielajú posily? Takí naivní snáď nie sú.“
,,Nevŕtaj do toho, sú to šéfove rozkazy, keby sa niečo stalo, tak mu môžeš nakopať r*ť.“
,,A akú schopnosť akože mám?“ spýtala som sa. ,,alebo si mám vybrať?“
Predsa len, nemôžem len tak povedať: Ahoj, ja som Aiko a dokážem ovládnuť všetky jutsu. To by bolo dosť blbé.
,,To vyplynie podľa situácie. Ale keďže máš byť hlavná obrana proti Akatsuki, predpokladám, že môžeš ukázať všetky.“
,,Všetky?“ zasvietili mi oči.
,,Na to nemysli,“ schladil ma Itachi. ,,TÚ neukážeš aj keby som ťa mal osobne zastaviť.“
Následne mi na hlave pristálo niečo divné. Nejaký mäkký balíček.
,,Čo to je?“ spýtala som sa a roztrhala som obal. V tej chvíli som uvidela pár kúskov oblečenia. Celá šťastná som ich vytiahla (mám rada nové oblečenie), no vtom som sa zarazila. Ramienko okolo krku, holý chrbát, dĺžka nad kolená...
,,To sú presne také isté šaty, ako som mala,“ poznamenala som zarazene.
,,Nie sú. Nie je na nich znak Akatsuki. Keby si sa objavila v svojich pôvodných šatách niekde v Konohe, tak si mŕtva.“
Chcela som mu niečo odseknúť, no keď som uvidela jeho kyslú tvár, radšej som zmĺkla. Nechcela som ho provokovať – zrejme by vybuchol (Itachi mal vždy krátku zápalnú šnúru) Radšej som ho už neprovokovala. Vyhodila som ho za dvere, obliekla som, zobrala ten zdrap a vyšla som von z tajnej skrýše našej organizácie.
Nadýchla som sa čerstvého vzduchu, ktorého som si moc neužila – v poslednom čase som mala misie, kde boli časté výbuchy a tak som sa dusila každú sekundu. Obzrela som sa okolo – všade bola zeleň. No nemala som veľa času na to, aby som si túto krásu vychutnala. Musela som ísť.
,,Mám pre teba menšiu radu,“ ozval sa Itachi v momente, keď som sa chystala vykročiť.
,,Počúvam.“
,,Skús si tam nájsť priateľov,“ poradil mi. Vyvalila som oči. Najprv som si myslela, že som zle počula, no keď som si to prehrala v hlave znova a znova, pochopila som, že som počula dobre.
,,Priateľov?“ zopakovala som sťažka. Nikdy som nemala priateľov, preto som bola prekvapená, že po mne Itachi žiada niečo také. Asi jediná vec, ktorú nedokážem splniť.
,,Nie naozaj, samozrejme,“ opravil sa Itachi keď videl, že som to zrejme nepochopila. ,,myslím si, že by si vybočovala, keby si bola úplný outsider. Skús predstierať, že sa s niekým priatelíš, bude to pre teba ľahšie.“
Prikývla som a rozlúčila som sa s ním.
Následne som sa pobrala smerom, o ktorom som vedela, že je Konoha.
Pod nohami mi zašuchotalo lístie.
,,Dedina skrytá v lístí... Konoha... môj nový domov,“ zašepkala som.