Kaleidoskop

Už ste sa zamysleli nad tým, čo je v živote naozaj doležité? Nie najdoležitejšie. Na to sa nedá odpovedať, a pridávalo by to do otázky isté klišé..
Priatelia, rodina, láska... iste.
Ale skúste ešte raz. Jedna vec, pár živých drahokamov, ktoré každý nosíme a opatrujeme.
Spomienky.

Predstavte si, že by neexistovali. Možno by to nebolo také zlé..
Verte, bolo. Čo by potom existovalo? Mysleli by sme, ale nemohli prežívať.. znova. Znova, si hlave prehrávať nás jedinečný, originálny film. Bolo by len.. pravdepodobne bielo. Ako okno, cez ktoré sa nedá dívať. Len matne zahmlené, nepriehľadné sklo. Premýšľali by ste, čo dnes všetko spravíte. A potom večer, keď si ľahli do postele.. nevracali sa k tomu. Akoby ste to celé ani neprežili. A možno ani nie.. Nebol by žiadny dokaz.

Mne prídu spomienky ako črepy. Malé, plastové trojuholníčky v kaleidoskope. Každá inej farby. Niektoré väčšie a výraznejšie, iné menej. Ale spolu vždy vytvárajú krásne obrazce. Nech s nimi robíte čo chcete, prehadzujete a hrkáte.. vytvoria dokonalý súzvuk veľkostí a farieb, ktorý vám zoberie dych.
Len jedna vec.. jedna nástraha. Nesmiete stratiť. Ani jednu.. lebo súzvuk by sa narušil. Kaleidoskop by už nefungoval.
A väčšinou si ich najviac vážime, keď sa musíme posunúť dopredu. Za zatiaľ pre nás nepoznanú hranicu.
Prečo premýšľať o budúcnosti? „Nejako bolo, nejako bude,“ hovorí sa.
Ale raz bude budúcnosť spomienkami, ktoré ste si vybrali.

Nie je to vlastne trochu zázrak? Nie, zázrak je zlé slovo.. Jednoducho zvláštne. Tajomná trblietavá energia, ktorá dokáže priviesť k životu zašednuté fotky. A niekedy je to jediná vec, ktorá nás s istou osobou alebo vecou spája. Nesnažme sa zabudnúť. Pretože to je, akoby sme chceli zabudnúť sami na seba.

Viete, máme ju všetci. Tú hnedú, dreveno zlatú truhlicu. Pri ktorej stojíte, nech máte akúkoľvek náladu. Pomaly, rozvážne otvoríte veko a vidíte všetky tie obrazce . Ako sa jagajú a poletujú. Sú tam malé, vačšie, bolestné, inšpiratívne.. je to váš poklad. Len váš. A možete s ním nakladať, ako chcete. Stačí sa porozhliadnuť, pretriediť.. a možete si čokoľvek pozrieť znovu. Odo dňa vašeho narodenia až po súčasnosť. Viem, čo sa pýtate. Nemože tam byť všetko...
Ale ako som povedala, je to váš poklad. Ako s ním naložíte, tak bude. A na niektoré obrazce bude padať prach.. pomaly starnúť. Tie sú vačšinou zahrabané na dne truhlice. A po čase.. rozpadnú sa na prach. Ale niekedy stačí len malý impluz, vec len trochu pripomínajúcu.. a on sa znova rozžiari. A vtedy viete, že nikdy nezanikne.

Svetlo na skrinke zahalil tieň. Stará, zvráskavená ruka sa roztraseným pohybom načiahla po žiadanom predmete. Zobrala ho zo skrinky a unavenými očami si prezerala fotku. Fotku, na ktorej boli tri osoby, kedysi jej najbližšie. Vzdychla, pri pomyslení na to, ako to dopadlo, zatiaľ čo sa šuchtavým krokom pobrala naspäť k húpaciemu kreslu. Palicu si odložila pri stole a stonajúc, so sprievodom praskotu stareckých kostí si sadla do kresla. Potom znova pozrela na fotku. Na ich úsmevy, pózy a prostredieza nimi...

Zavrela oči. Jeden kútik úst sa jej zdvihol v až šibalskom úsmeve.
"Naruto, postav sa sem prosím ťa..." povedal otrávene Kakashi.
"Ja sa s tým nafúkancom fotiť nebudem!" hlesol.
"Ty baka!! Sasuke-kun nie je žiadny nafúkanec..!" agresívne vyštekla Sakura.
"Ak sa budete aj ďalej..."
....