Koniec týmu 7?

Utekala som pomedzi stromy.
-Musím ho nájsť, musím... - to jediné sa mi preháňalo hlavou, keď mi Tsunade oznámila, že vedia kde sa skrýva. Preskočila som potok a bežala ďalej. Musím ho nájsť. Vybehla som z lesa a ocitla som sa rovno pri útese. Predo mnou bolo jazero, ktoré sa skrývalo medzi útesom a uprostred tohto jazera bol ostrov pokrytý ďalšími stromami.
Vedela som, že uprostred toho lesa sa nachádza on. Sasuke. Nezostávalo mi nič iné ako skočiť dolu a preplávať tam. Zhlboka som sa nadýchla a zahľadela som sa na vodu. Útes bol celkom vysoko, ale bolo mi to jedno. Prisahala som si, že ho zabijem, že sa s ním ešte raz stretnem, aj keby ma to malo stáť život. Zovrela som päste a skočila. Počula som vzduch, ako mi piští okolo uší a potom moje telo vkĺzlo do studenej vody. Chvíľu som nebola schopná pohybu, ale o chvíľu na to som konečne donútila pohnúť svalmi. Začala som zúrivo kopať a snažila som sa dostať nad hladinu, nadýchnuť sa kyslíku, ktorý mi čím ďalej tým viac unikal.
Konečne som sa dostala nad hladinu. Vynorila som hlavu a lapala do vzduchu. Keď som konečne svoje pľúca naplnila kyslíkom, preplávala som k ostrovu. Jazero bolo samé o sebe veľmi veľké, takže mi dobrú chvíľu trvalo než som sa tam konečne dostala. Vyšplhala som von a chvíľu som tam zostala ležať. Potrebovala som si odpočinúť. Premýšľala som či tu zostanem nocovať, ale nemôžem si dovoliť plytvať časom. Tsunade určite poslala Anbu jednotky na jeho zneškodnenie, a ja ho chcem zabiť sama. Utiekla som hneď po tom čo mi to povedala. Musím ho zabiť, zabijem ho za to, že zabil Naruta. Ako to mohol spraviť. Veď Naruto bol jeho priateľ.
Chcel sa stať Hokage. Vyzerá to tak, že s týmu 7 zostanem len ja, alebo nikto. Ak to tak je, tak musím zabiť Sasukeho. Buď prežijem a zabijem ho, alebo sa zabijeme navzájom. Nedopustím, aby ma zabil a on ďalej žil. Ak zomriem ja, tak potom aj on. Vstala som a celá mokrá som sa vydala do lesa. Ostrov nebol až taký veľký, takže mi netrvalo dlho, dostať sa k veľkému drevenému domu, ktorý bol perfektne maskovaný. Zovrela som kunai v ruke až ma to zabolelo a potichu som vošla dnu. Bolo tam ticho.
Slnko zapadlo a v dome bolo málo okien, takže mesačné svetlo sa tam ťažko dostalo. Potichu som našľapovala a snažila sa zachytiť známky života. Otvorila som dvere jednej z izieb čo tam boli a nakukla som. Nič. Takto to pokračovalo, až kým som sa dostala do posledných dverí, ktoré sa nachádzali na konci dlhej chodby. Otvorila som ich a vošla som dnu. Slabé mesačné svetlo, ktoré sa dostalo dnu cez špinavé okno dopadalo na postel, ktorá sa nachádzala na konci izby.
Väčšina izby bola zahalená v tme. Prešla som viac do stredu a vydýchla. Chcela som sa otočiť, no v tom som ucítila pri krku chlad.
,,Sakura.“ ozval sa rovnako chladný hlas pri mojom uchu až ma striaslo.
,,Sasuke.“ zmohla som sa na šepkanie. Cítila som ako sa katana stále viac pritláča k môjmu hrdlu a jeho ruky mi drtia pás.
,,Kde sú ostatní?“
,,Už nie sú, ale to ťa nemusí zaujímať.“ odpovedal mi.
,,Prišla si sa pomstiť.“ prikývla som.
,,Zabijem ťa. Ako si to mohol spraviť. Bol to tvoj priateľ.“
,,Presne tak. Bol. Ale nie dovtedy kým som ho zabil, ale mojim priateľom bol pred rokmi. Pre mňa bol mŕtvy už pred piatimi rokmi.“ začala som sa triasť.
,,Ale, ale, Sakura. Trasieš sa od potláčaného smútku?“ ten posmešný tón, ktorý sa ozýval v jeho hlase ma ešte viac naštval. Nahromadila som chakru do ruky a udrela som. Sasukeho katana sa nepohla. Bolo mi jasné, že vie, čo chcem spraviť, ale nezabil ma a pri tom mohol tak rýchlo a ľahko. Ocitla som sa pred ním a hľadela som do tých jeho čiernych očí. Nezmenil sa. Stále vyzeral tak ako som si ho pamätala. Ani som si neuvedomila kedy, no zrazu som sa ocitla pritlačená pri stene. Ruku mal na mojom krku a hľadel mi do očí.
,,Zmenila si sa. Bol som zvyknutý na uplakanú Sakuru. Sakuru, ktorá sa vždy skrývala za niekoho... Sakuru, ktorú som musel vždy ochraňovať... na najivnú Sakuru..“ uškrnul sa a nahol sa ku mne.
,,Tú Sakuru som mal rád.“ zašepkal mi do ucha.
,,Tá Sakura už nie je.“ zavrčala som. Potichu sa zasmial.
,,Ale táto nová Sakura, nebojácna a drzá Sakura... tá sa mi páči viac.“ povedal a chytil mi hlavu. Zostala som na neho civieť. Svoju tvár priblížil k mojej a ja som sa snažila uhnúť. Cítil to a oprel sa čelom o to moje.
,,Vždy som ti hovoril, že si otravná.“ hovoril tak, aby sa jeho pery pohybovali na mojich. Roztriasla som sa ešte viac, ale nie od hnevu či žiaľu. Triasla som sa vzrušením.
,,Vždy si bola otravná a usmrkaná a ja som ťa aj tak mal rád. Ale teraz... drzá a silná Sakura. Neuplakaná a krásna. Si iná a tým viac ma privádzaš k šialenstvu...“ nemohla som uveriť tomu čo mi tu hovorí. Snaží sa zabaviť, oklamať ma? Čo chce?
,,Netrep blbosti.“ povedala som a tentokrát sa moje pery pohli na tých jeho, až ma striaslo. Znova sa usmial.
,,Nie... nie je dôvod klamať. Čím dlhšie som pri tebe, tým viac ťa chcem. Tým viac po tebe túžim.“ Snažila som sa pohnúť, ale nešlo to. Pritlačil sa na mňa až som nemohla dýchať. Cítila som jeho splašené srdce, ktoré bilo pri mojom.
,,Prestaň.“ vydýchla som. Nebola som schopná rozmýšľať. Príliš blízko. Je príliš blízko.
,,Nemá to cenu Sakura.“
,,Čo nemá cenu Sas-“ umlčal ma. Svoje pery pritlačil na tie moje a náruživo sa na nich prisával.
Snažila som sa brániť, ale bol príliš silný. Odtrhol sa odo mňa a pozrel mi do očí.
,,Nemá cenu sa mi vzpierať.“ povedal a skôr ako som stihla zareagovať znova bol pritisnutý na mojich perách. Chcela som sa brániť, ale zrazu ma to opustilo. Uvedomila som si, že ho stále milujem, po tom všetkom. Po tých dlhých rokoch, ktoré som bola bez neho. Po tom všetkom trápení, ktoré mi spôsobil, po tom čo spravil, stále ho milujem. Viac ako kedykoľvek pred tým, a teraz je tu, pri mne a bozkáva ma. Ale čo ak je to trik?
,,Prestaň...“ hovorila som pomedzi bozky a on sa odtiahol.
,,Keď sa chceš zabaviť, nájdi si niekoho iného a keď ma chceš zabiť, sprav to hneď teraz.“
,,Ale ja ťa nechcem zabiť. Nechcem sa s tebou hrať. Nie je na to dôvod. Chcem teba.“ usmial sa a ja som zostala omámene hľadieť na jeho pery. Pritlačil sa ku mne a bozkával mi krk.
,,Sasu... n-nie...“ z hrdla sa mi vydral hlasný vzdych a nemu bolo jasné, že sa mi to páči. Rukami mi prechádzal po tele až ku stehnám. Vydvihol ma a oprel o stenu. Zaborila som prsty do jeho vlasov a pritlačila som si ho k sebe. Vychutnávala som si každý jeden jeho dotyk. Jeho pery, jeho pokožku. Cítila som omamnú vôňu, ktorá ma opantávala. Hladila som ho po tvári a bozkávala. O chvíľu ma dal znovu dolu a venoval sa mojím perám.
Zrazu stuhol, akoby dostal elektrický šok. Zostal nehybne stáť s perami na mojich perách a otvorenými očami. Chytila som ho za plecia a trochu od seba odtiahla.
,,Sasuke, čo sa deje?“ spýtala som sa ho a pozrela som na jeho vytreštené oči. Pomaly sa pozrel dolu a ja som ho nasledovala. Cez jeho srdce prechádzala katana. Šokovane som sa obzrela okolo seba, ale nikoho som nevidela.
,,Saku-ra.“ pozrela som na neho a on mi spadol rovno do náruče. Spadla som s ním na zem a hľadela som mu do očí.
,,Sasu-ke, n-nie, pro-sím.“ vzlykala som a snažila som sa ho vyliečiť.
,,Nechaj t-to tak. T-to mi už nepo-m-môže.“ šepkal.
,,NIE!“ skríkla som a snažila sa ďalej, ale nič sa nedialo. Mohla som ho liečiť koľko som chcela, aj tak som ho nemohla vyliečiť.
,,J-ja som N-naruta nezabil.“ povedal a ja som sa na neho pozrela.
,,Bo-l to Juu-go... on sa nemo-hol ovlá-dnúť a ja s-som ho nedok-ázal zastaviť. H-hodil som to n-na seba.“ po tvári mi stekal stále silnejší a silnejší prúd sĺz. Keby som sem nešla, nikdy by sa to nestalo. Nemusel by zomrieť aj Sasuke. Miestnosť sa zrazu naplnila. Pri nás stáli ANBU a hľadeli na nás.
,,Sakura-san, prosím, ustúpte od neho.“ povedal jeden z nich.
,,Nie! Prečo ste to spravili?! On nezabil Naruta!“ všetci na nás zostali šokovane hľadieť.
,,Tak toto je mô-j koniec.“ zašepkal.
,,J-je mi z-zima.“ trochu sa zasmial. Rozplakala som sa ešte viac. Naruto a teraz aj Sasuke. Je to tak. Prežijem len ja.
,,VYPADNITE!“ skríkla som na Anbu. Stáli tam a pozerali na nás. Ani jeden sa nepohol. Nahromadila som chakru do ruky a udrela som jedného z nich.
,,Sakura-san!“ skríkol jeden z nich.
,,Hovorím, že máte VYPADNÚŤ!“ konečne ma poslúchli a ja som zostala so Sasukem sama.
,,Bude to dobré, Sasuke.“ zašepkala som mu do ucha a pobozkala ho.
,,N-nie. Nev-adí. Pred t-ým, ako zomriem...musím ti nie-čo poveda-ť.“
,,Hovor Sasuke, počúvam ťa.“
,,Vždy som... vž-žd-y s-so-m ťa...“ trochu sa zatriasol.
,,Čo Sauske?“
,,Vž-dy s-som ťa... mi-lo-val...“ jeho telo v mojom náručí ochablo a oči, v ktorých vždy pohrával plameň zostali slepo na mňa hľadieť.
,,NIE! SASUKE!!“ ozval sa hlasný krik z môjho hrdla.
Nechcem tu zostať sama. Bez Naruta, bez Sasukeho, ktorého toľko milujem. Cítila som sa zvláštne prázdna. Schytila som katanu, na ktorej bola Sasukeho krv, zovrela Sasukeho ruku a bez váhania som si ju vrazila do srdca.
Zrútila som sa vedľa Sasukeho a hľadela som na neho.
Takže toto je koniec týmu 7. Takto som si ho nepredstavovala.