„Spravodlivá pomsta?!“ 24 – Priateľstvo, sen a hrdina (THE END)

Tak ....no toto je niečo ako epilóg. Ako koniec môže byť považovaná aj predchádzajúca časť, ale ja nemám rada také konce, takže som musela napísať ešte tento diel... ako úplný koniec, taký, že pokračovanie už nebude.

24. kapitola : Priateľstvo, sen a hrdina (THE END)

Koľko dní už presedel v tej tme? Prečo ....čo sa stalo? Umrel?
Pred sebou uvidel možno už po tisíce postavu zahalenú do bieleho. Rýchlo vstal a rozbehol sa za ňou.
„Stoj!“ zakričal, keď videl, že sa obracia a odchádza preč.
Osoba zastavila. Pridal, ale po chvíľke si všimol, že sa k nej nepribližuje. Vystrel ruku .....zacítil lem plášťa ....zovrel prsty a držal sa ho ako kliešť.
„Nechoď!“ prosil.
Postava sa otočila a postavila čelom k nemu. V tej tme jej nevidel do očí .....videl iba ako otvára ústa. Nepočul však žiadny zvuk.
„Chcem ísť preč!“ zvolal rozhodne.
Postava zmĺkla. Keď znovu začala hovoriť, už počul.
„Nie....nechceš.“ protestovala mužským hlasom.
„To je blbosť .....jasné, že chcem .....musím odtiaľto vypadnúť. Nemôžem byť v neistote. Buď žijem alebo nie!“ vykrikoval ďalej.
„Nechceš žiť. Ty by si len rád žil. Neveríš, že žiješ ......len v to dúfaš. Zmieril si sa so smrťou, preto sa nedokážeš vrátiť späť. To ty sám si sa uzavrel v tomto svete. Kde je to odhodlanie? Kde je tá vôľa žiť kým sa nestaneš Hokage? No tak ....KDE?!“
Mal pocit, akoby mu dotyčný nadával. Vyčítal niečo...za čo nemohol. Ale niekde v hĺbke .....veľmi dobre vedel, že hovorí pravdu. Zmieril sa so smrťou. Šiel tam s tým, že už sa nevráti. Nelúčil sa len preto, aby to dokázal urobiť.
Lenže on nechcel zomrieť. Chcel žiť .....chcel chrániť.....chcel sa stať Hokage. Oni mu verili!
„Chcem žiť! Verím, že budem! Nie som mŕtvy, takže musím byť živý! Raz sa odtiaľto dostanem! Nevzdám sa! Nevzdávať sa .....to je moja cesta ninji!“ zreval do celého priestoru okolo seba.
Osoba pod kapucňou sa usmiala. Ten úsmev ....taký povedomý ....
Poriadne potiahol a strhol mu plášť. Pozrel mužovi do očí a omráčene spadol na zadok.
„Ale veď ty si.....ty si...“ koktal ukazujúc prstom naňho.
„Ja som ty. Teraz už môžeš ísť so mnou.“ vyčaroval muž vyzerajúci presne ako on vlastný úsmev a chytil ho za ruku.
Pomohol mu na nohy a vtedy ....vtedy už nevidel pred sebou tmu. Oslepilo ho biele svetlo a potom .....pocítil ako na jeho telo dopadajú lúče.
Naozaj uvidí slnko?
Uvedomil si čo sa deje. Rýchlo otvoril oči. Žiara, ktorá ho oslepila ho prinútila žmúriť.
To čierno, ktoré videl tak dlho nahradila beloba. Prekvapilo ho to.
Kde to je?
Bola to skôr rečnícka otázka. Prostredie jasne naznačovalo nemocnicu.
Prečo je tu?
Aha ..... už si spomína. Umieral kvôli tomu jedu. Niekto mu musel dať protijed.....včas. Vedel, že všetci sú v poriadku. Klon zmizol, keď ich Sakura a Hinata šli hľadať. Sasuke bol v poriadku a dúfal, že Neji je tiež.
Jediná vec, na ktorú si momentálne nevedel spomenúť, bolo či sa to vôbec podarilo.
Ten klon, ktorý mal ísť do tej dimenzie spolu s démonmi ...o ňom nič nevedel. Asi sa mu ešte nepodarilo zmiznúť .... alebo možno..... možno to ani nejde. Ale to teraz nevie.
Z myšlienok ho prebral pohľad na dievča sediace chrbtom k nemu. Pozerala von oknom ...určite nad niečím uvažovala.
„Hinata...“ skúsil povedať a sám sa čudoval, aký je mu jeho vlastný hlas cudzí.
Tmavovláska sa okamžite otočila a s prekvapením pozerala do jeho modrých očí.
„Naruto!“ zašepkala trochu trasúcim sa hlasom.
Usmial sa na ňu najviac ako sa mu v tej chvíli podarilo.
Po tak dlhej dobe .....konečne videl človeka. Nebol sám. A bol rád, že tou osobou je práve Hinata.
Bez varovania sa mu vrhla okolo krku. Neplakala ....len vzlykala.
Upokojujúco ju pohladil po tmavých vlasoch.
„Už som v poriadku.“ zašeptal jej s úsmevom.
Videl ako sa dvere potichu otvorili. V nich stáli ďalší dvaja jemu blízki ľudia s prekvapenými výrazmi.
„Sakura-chan, Sasuke ....“ usmial sa na oboch.
Hinata sa od neho odtiahla a uvoľnila miesto novým návštevníkom.
Sakura ju nahradila a padla Narutovi do náručia ako malé decko. Na rozdiel od Hinaty, plakala a vzlykala ako zmyslov zbavená.
Sasuke bol na tom psychicky o poznanie lepšie. Usmieval sa na svojho najlepšieho priateľa a v tom momente nemohol byť šťastnejší. Podišiel k nemu a rukou mu rozstrapatil vlasy, ktoré už aj tak mierili do všetkých strán.
„Konečne sa ti zachcelo poctiť nás svojou bdelosťou.“ zavtipkoval.
Naruto mu oplatil úsmev a Sakuru od seba jemne odstrčil. Posadil sa .... tvár sa mu skrivila v bolestnú grimasu.
„Počkaj! Nemal by si sa hýbať. Bol si dva mesiace mimo! Tvoje telo si musí zvyknúť!“ utrela si Sakura slzy a prísne ho zatlačila späť do postele.
„Dva mesiace?“ vydýchol prekvapene a skôr ako stihol niekto zareagovať, stál na nohách a obliekal si svoje oblečenie, ktoré našiel úhľadne poskladané pod nočným stolíkom.
Sakura protestovala, ale nakoniec to musela vzdať. Na tvári sa jej objavil úsmev aký už dlho nie.
„Musím ísť za babčou..... rýchlo mi musí všetko povedať.“ vysvetľoval zatiaľ čo si obúval sandále.
Každý sval ho bolel, ale nedal to na sebe poznať. Teraz vedel, že vlastnou chybou bol tak dlho v bezvedomí. Keby si uvedomil, že chce žiť skôr, nemusel tam niekde trčať tak dlho. Nemôže dať najavo svoju slabosť. Oni si oňho celú tú dobu robili starostí. Teraz už žiadne nebudú.
„Idem s tebou..... aj tak musíme niečo prebrať.“ vyrušil ho Sasuke.
Naruto tušil, že naňho chce len dávať pozor. Určite vedel, že na tom nie je až tak dobre ako sa tvári. S úsmevom mu podal ruku. Sasuke pochopil.
„Za pár minút sa vrátim.“ pobozkal Sakuru na čelo.
Trošku sčervenala, ale bolo vidno, že je na to zvyknutá. Naruto si ich chvíľu nechápavo prezeral, ale potom mu docvaklo. Prespal dva mesiace.
Usmial sa a spolu so Sasukem premiestnil do Tsunadinej kancelárie.

Miestnosť bola na prvý pohľad prázdna. Ale po pozornom prezretí našli koho hľadali.
Ležala na stole, nevšímajúc si nič a nikoho.
„Hokage-sama!“ zašepkal jej do ucha Naruto.
„Ja nespím....som hore!“ odlepila svoju tvár z pracovného stola a obrátila sa na toho, kto ju prebudil.
„Naruto! Nemáš čo robiť?!“ zavrčala.
Ten sa len naďalej pobavene usmieval.
„Sasuke? Čo sa deje? ......Naruto!“ došlo jej konečne.
Rýchlosťou akú nikto nečakal vstala a začala po ňom vrieskať.
„Prečo neležíš v nemocnici! Sasuke, čo to má znamenať?! Ty si s tým súhlasil? Vieš dobre, že .....“ nevládala ďalej kričať.
Zavrela oči a na tvári sa jej objavil úsmev.
„Som rada, že si v poriadku.“ vydýchla a tuho ho objala.
„Musíte mi povedať čo sa stalo. Či všetko vyšlo.....“ nevydržal, keď sa od Hokage odtiahol a zvedavo pozeral z nej na Sasukeho.
„Keď som vošiel do tej jaskyne, kde si ležal, v nádobách už nič nebolo.“ usmial sa Uchiha.
„Misia úspešnejšie skončiť asi ani nemohla.“ potvrdila Piata.
„Kabuto...?“ pokračoval s otázkami.
„Je pod prísnym dohľadom tvojej mamy. Musela som ho prijať. Vedel toho príliš veľa.“ hovorila znechutene, ale zároveň zahanbene.
„Moja mama? Ona dáva pozor na Kabuta? Kde sú?“ nedočkavo vyhŕkol.
„Včera odišli na misiu. Pozajtra sú späť.“ vysvetlila Hokage.
„A Sashirama?“ pozrel smutne na Sasukeho.
Uhol pohľadom a len slabo prikývol.
„Vezmeš ma tam, kde .........pochovali ste ju, však?“ opýtal sa s menšími obavami.
„Samozrejme. Leží pri Itachim.“ odpovedal trochu urazene Sasuke.
„Ale čo jej dcéra? Kde je?“ neprestával sa vypytovať.
„Stala sa právoplatným členom Konohy. Na želanie jej matky je zverená do Sasukeho opatery.“ ozvala sa Piata.
Naruto na ňu vyvalil oči.
„Ona zverila malú jemu? Veď ho chcela zabiť! Ako to?“ nechápal.
„Našli sme u nej dopis adresovaný Sasukemu, so žiadosťou o postaranie a presnou polohou, kde sa jej dcéra nachádza.“ vysvetľovala ďalej, kým Uchiha nebezpečne vŕzgal zubami.
„Chcel si ísť za ňou, nie?“ vyrušil ho.
Naruto mal tušenie, že sa len chce vyhnúť téme, ktorá mala nasledovať.
„Je to ďaleko?“
„Dva dni cesty.“ prevrátil očami Sasuke.
„Ukáž! Mne sa nechce ísť peši.“ posťažoval sa Uzumaki a uprel svoj zrak do priateľových očí.
Ten vedel čo od neho chce. Tak ako vždy, nemuseli toho veľa povedať a aj tak si rozumeli. Preto ho vtedy našiel?
V mysli si prehrával spomienky na miesto kde im urobil hrob.
„Tam ho nepochovali Akatsuki. To si bol ty.“ zase trafil do čierneho.
„A to ešte predtým ako si vedel pravdu. Prečo?“ nevzdal to Naruto ani po jeho pohľade.
Chvíľu váhal. Nevedel ako odpovedať .....lepšie povedané, nemal vopred pripravenú odpoveď.
„Bol ...bol to môj brat.“ vysypal nakoniec prvé čo ho napadlo.
Vážne ho pochoval preto?
Potom čo sa pridal k Akatsuki a zistil ako a hlavne kde pochovávajú mŕtvych členov organizácie, nemohol ho tam len tak nechať. Bol jeho rodina a možno že ho posledné desaťročie nenávidel, ale mal naňho aj pekné spomienky. Pomsta mu zatemnila myseľ, preto nevidel čo mal pred sebou.
„Ideme?“ prerušil tok jeho myšlienok blondiak.
„Môžeme vziať aj Sakuru? Chcela tam ísť tiež, ale ešte nebol čas.“ opýtal sa, aj keď odpoveď vedel vopred.
„Samozrejme.“
Naruto mal dosť chakry a po dvoch mesiacoch ležania mohol byť tak akurát hladný. Musel sa veľmi prekonávať, že nešiel hneď do Ichiraku. Bol mu za to vďačný.
„Tak zatiaľ Piata. Uvidíme sa neskôr. Porozprávate mi ako ste naložili s Danzouom.“ zamával jej Naruto a bez varovania premiestnil seba aj Sasukeho späť do nemocnice.
Sakura a Hinata sedeli na jeho posteli a nahlas sa o niečom bavili. Keď si všimli ako sa tam zjavili, okamžite stíchli.
„Naruto sa chce ísť pozrieť na ich hrob. Idem s ním a keby si chcela ísť aj ty, tak....“
„Samozrejme ...chcem ísť s vami.“ prerušila ho rozhodne ružovláska.
Prečo? Nemala na to dôvod. Ale vedela, že tá kunoichi a aj Itachi boli pre Sasukeho dôležití.
„Ideš aj ty Hinata? Nebude to dlho.“ žmurkla na oslovenú.
Hinata vyzerala, že bude protestovať, ale potom rozhodne urobila krok vpred.
„Idem.“
„Dobre ...tak sa ma niekde chyťte. Hneď sme tam.“ prikázal Uzumaki so svojim zvyčajným úsmevom.

Objavili sa na zelenej tráve, ktorá pokrývala celý kopec. A na najvyššom mieste rástol obrovský dub, ktorého tieň dopadal na veľkú časť lúky. Pod stromom bola len jedna skala a trochu narušená hlina.
Prišli bližšie, natoľko aby videli slová vyryté na kameni.
„Hrdina sa narodí len raz, žije len raz, bojuje mnohokrát, ale nezomiera nikdy. Jeho spomienka ostáva žiť naveky v nás.“ prečítal nahlas Sakura.
„Výstižné. O si vymyslel ty?“ opýtal sa Naruto kamaráta s veselým úškrnom.
Pod citátom boli trochu laicky vyryté dve mená.
„Itachi Uchiha.“ prečítal.
„A Sashirama Uchiha.“ doplnil Sasuke.
„Bola by rada. Vieš, vždy sa na teba hnevala, že si vzal jeho telo niekde inde. Ona sama by to urobila, ale bolo by to príliš podozrivé. Ty si bol predsa jeho malý braček a vedel o tom každý.“ spomínal Naruto na osobu, ktorú dlho nepoznal, ale vedel, že sa rozhodla správne.
Preniesla sa cez pomstu, pochopila čo jej celý čas chcel povedať. Zomrela s čistým svedomím. Inak by nenechala svoju jedinú dcéru u nepriateľa. Musela mu odpustiť.
„Ehm Naruto ....asi ti to ešte nikto nepovedal ....nominovali ťa na ďalšieho Hokage.“ ozvala sa za pár minút potichu Hinata, akoby ani nevedela, čo tam robí.
„Ja....ja bu-budem Hokage?“ vykoktal zo seba mladý Uzumaki.
„Ak s tým súhlasíš, tak ním môžeš byť už zajtra.“ doplnila s úsmevom Sakura.
„Fúha.....“ roztriasol sa a celý vykoľajený padol na zadok.
„Zo mňa bude Rokudaime.“ zopakoval si opäť tú informáciu.
„A čo si čakal? Zlikvidoval si Akatsuki. A stavím sa, že v pohode porazíš aj Godaime. Ona chce ísť do dôchodku, ale pár darčekov ti vopred pripravila....“ pokračovala Sakura nevšímajúc si jeho rozširujúci sa úsmev.
„Zrušila radu ... a na papierovanie si zohnala dvoch ľudí. Ani ty už tu otravnú prácu robiť nemusíš.“ usmiala sa pri pohľade na svoju životnú lásku Hinata.
Naruto si vzdychol a potom ešte raz.
„Vstávaj. Nebudeme tu dozajtra. Musíme začať s prípravami na vymenovanie.“ podal mu ruku Sasuke a pomohol mu na nohy.
„No tak! Naruto-kun! Nepozeraj ako vyoraná myš! Splnil sa ti sen, nie? Teraz si mal povedať, že to ideme osláviť do Ichiraku!“ nevydržala to už Hinata a poriadne si ho podala.
Naruto na ňu chvíľu neveriacky pozeral, kým mu nedošlo, čo práve povedala.
„A že kto tu komu číta myšlienky.“ usmial sa, chytil Hinatu za ruku a utekal na miesto, kde sa primiestnili.
„Stanem sa Hokage! Splní sa mi môj sen!“ hulákal na Hinatu, ktorá balansovala za ním.
Zastavili.
„Staneš ....a to najlepším.“ venovala mu úsmev a ponorila sa do jeho oceánovomodrých očí.
„Tak to je čas na ďalší sen, nie?“ vyrušil ich Sasuke, ktorý k ním pomaly kráčal ruka v ruke so Sakurou.
„Ďalší? Vieš vôbec koľko mi dal zabrať tento? Vyše sedemnásť rokov.“ vyhŕkol naoko urazene.
„Tak to ich stihneš ešte aspoň päť.“ skonštatovala so smiechom Sakura.
Naruto sa zamyslel a v duchu začal počítať. Všetci si ho prekvapene premerali. Taký výraz u neho nepoznali. Zase nepochopil?
„A to mám podľa vás dokedy žiť? Do stopäťdesiatky?“ vzdal Uzumaki počty a naďalej nechápal dôvod ich smiechu.
„Nie do stopäťdesiatky Naruto-kun. Navždy....“ usmiala sa ne neho veselo tmavovláska.
„Navždy.....“ zopakoval Naruto a všetkých, vrátane prehýbajúceho sa Sasukeho a Sakury držiacej sa za brucho, premiestnil späť do Konohy.
Do ich spoločného domova.

Smiech na lúke stíchol. Už bolo počuť len šumenie listov, ktoré pevne držali na konároch. Vietor preletel zelenou trávičkou, ktorá sa mierne triasla. Vydávala zvuk ...niečo ako šepot. Akoby tlmočila to, čo je vietor rozprával.

THE END

Poznámky: 

No tak toto je koniec.... Som na seba hrdá ....vážne ......na to, že som to dopísala, že som to nevzdala a na to, čo z toho vzniklo

ARIGATOU

Moje Arigatou patrí týmto ľuďom, za nejeden komentík a že túto poviedku tvorili so mnou od začiatku až do konca ..... niektorí to asi časom vzdali, ale snáď sa raz vrátia a dočítajú to. ĎAKUJEM
Aniqua, Amhery, Kaia-chan, Tomon, Silener, Vl k, Matsuura, DayLight, Kioshi Makoto, Mirec93, kejt, naruto - kun, DakuHonoo, Najte, Hadarak, likvidator .....vám všetkým.
Ďalej osobne ďakujem -Tayuya_15- za to, že si si poctivo čítala každý jeden diel od prvej časti SKLAD až po túto poslednú. Za to som Ti vážne vďačná.
A ďalšie osobné aj keď menšie Arigatou patrí môjmu bratovi -Simon520- za to, že si to celé prečítal. Aj keď ma v kuse buzeroval, verím, že sa mu to páčili. Vlastne ja to viem, aj keď on tvrdí opak
A samozrejme vám všetkým, ktorý ste si túto poviedku prečítali a aspoň trochu vám spríjemnila život, alebo ste si z nej dokonca niečo zobrali (nejaké ponaučenie? ) tak som len rada
A naposledy .... osobitné arigatou všetkým, ktorí majú zo slovenčinou menšie problémy. Som rada, že ste to preluskli :D

"Vyplakanie básknika "

No čo by som vám tak povedala..... neviem..... vlastne hej, no ja neviem veľmi rozprávať, to znamená, že ani písať. Mám problém pomenúvať veci slovami. Dať im meno. Preto, keď píšem, nie je to vždy to čo som chcela napísať. Možno vám to príde iné, ale niekto kto tých pár častí už prečítal, určite si aspoň vie domyslieť čo som tým myslela. Mám taký osobitý štýl (vraj ), že ...no zvláštny. A preto ak sa vám to nepáčilo ja sa nehnevám. Som rada Za celú poviedku mi nikto nenapísal jediný ...povedzme že fakt kritický ...komentár. Až tak ma to nemrzí, ale preto neviem, kde boli chyby a čo bolo zle. Ja si myslím, že od začiatku sa moje písmo po štylistickej stránke o dosť zlepšilo a aj myšlienky sa mi darilo vyjadrovať lahšie. Ak ste si to všimli aj vy, tak sa môžem pochváliť.
A teraz k poviedke..... čo povedať? Mne osobne sa páči veľmi. Aj tú na konohe sú také FF-ky, že moja im nesiaha ani po päty, ale to nevadí. Nie každý vie slovami vyjadriť všetko čo by chcel. Môžem vám len povedať, že ak sa ponoríte hlbšie a ak chcete pochopiť všetko, čo si autor pri písaní myslel (to akože ja ), tak sa pozorne do deja a skúste sa do toho vcítiť ....možno pochopíte čo som myslela.
A mám ešte jednu myšlienku, na ktorú by som chcela odpoveď. Neviem prečo, ale každý autor, vrátane mňa ďakujem. Vlastne už viem..... je to taký podvedomý pocit. Ale myslím, že my ( ako čitatelia ) by sme mali ďakovať autorovi. On si s tým dal prácu .... venoval tomu čas..... predsa len napísať knihu trvá dlhšie ako ju prečítať, či nie? No ale to je len myšlienka. Myslím, že niektorí autori, ktorí napísali obrovské série, diela (morituri, nettiex, hinata-sempai, Minata, Hanko, Kaia-chan atď...) si zaslúžia ďakujem. Viem, že tí autori si na tom nepotrpia, ale príde mi to slušné. Ak nepoďakujem, akoby som si od niekoho niečo zobrala a nezaplatila mu. Divné, však? Nevadí to bol len nápad. Ak si myslíte niečo podobné alebo iné, kľudne mi nepíšte správu alebo koment :D

No a nakoniec vás chcem poprosiť o jeden koment .... postačí obyčajný smajlík alebo :( , hneď budem vedieť či sa vám to páčilo. A ak máte viac času ako pár sekúnd, napíšte mi aj čo si myslíte o poviedke celkovo ....váš názor. Určite ma poteší. A ešte raz ďakujem VeľmiVeľmiVeľmiVeľmiVeľmiVeľmiVeľmiVeľmiVeľmiVeľmiVeľmiVeľmiVeľmi Ďakujem