Aj ty smieš milovať...! (19)

Hatake Immary 19 ...

Si ako droga...

Už dávno stratila pojem o čase.
Ubehli už päť, nie šesť dní čo Itachi po tom úteku odišiel a ona bola zavretá sama v izbe. A každý deň bola navlas rovnaký, zlievajúc sa jej dokopy. Dni preležala vo veľkej posteli sama a v delíriu. Pripadala si ako zviera v klietke a jedine koho mohla vidieť, bol Kisame, ktorý jej priniesol jedlo a znova odšiel. Nepýtal sa, nič nevravel vôbec si ju nevšímal, akoby tam ani nebola. Akoby bola iba vzduch.
Až po pár dňoch prehovoril, aj to sa jej iba výhrážal, že ak niečo konečne nezje sama, tak ju nakŕmi a páčiť sa jej to nebude.
Aj teraz sa iba prehrabovala v jedle. Bola neuveriteľne hladná, no pri predstave, že sa jedlo dotkne jej jazyka, je prišlo zle. Nedokázala sa donútiť zjesť ani kúsok. Aj tak nič necítila. Žiadnu chuť, všetko jej pripadalo rovnaké, odporné a bez chuti.
Hľadiac do steny, nič nevnímajúc...
Zahľadena na dvere, neprítomna duchom si ťukala paličkami o okraj plnej misky.
Keď sa dvere otvorili skoro si to ani nevšimla, tak hlboko bola ponorená do vlastných myšlienok. Dnu vošiel Kisame, keď videl, že ešte nedojedla chcel sa obrátiť a znovu odísť no v tom Immary zázračne precitla zastaviac ho výkrikom...
„Počkaj!"
Zastal, no neotočil sa tvárou k nej. Pre Immary už aj to bol pokrok.
„Kde je?“
Obaja veľmi dobre vedeli, na koho myslí.
„Preč!“
„A kedy? Kedy sa vráti?!“
Hoci ho nenávidela za to, čím bol, túžila ho vidieť. Hoci naposledy.
„To je iba na ňom.“
Chcela sa ho ešte opýtať na toľko otázok. Hlavne, či je v poriadku. No nemohla. Nechcela aby to vedel, aby vedel, ako veľmi jej na ňom záleži.
„Nemusíš sa báť, je...!“
Dvere sa hlasno zabuchly a kľúč zaštrkotal v zámku. Ešte hodnu chvíľu hľadela na zamknuté dvere. Jeho slová ju prekvapili.
Ale ako?!

Itachiy sa posadil na kraj postele. Vonku bola čierno čierna tma a Immary nerušene spala schúlena uprostred postele. Odkedy ju videl naposledy, dosť sa zmenila. Pripadal mi kosi chorľavo, hoci bola tma a dnu prenikalo iba mesačné svetlo, videl jej nezdravo bledú pleť, pripadala mu vychudnutá a krehká ako porcelán.
Bol preč vyše týždňa, mal nejakú prácu, no to nebol jediný dôvod, prečo sa zdržal tak dlho. Potreboval si utriediť myšlienky, no márne...
Prehádzala mu život naruby a už sám nevedel, kto vlastne je. Ukázala mu nevedomky sladkú chuť lásky a ona sa je už nedokázal vzdať. Bola preňho ako droga...
Neodolal a nežne jej prešiel končekmi prstov po tvári. Sladký úsmev, ktorý sa jej potom objavil na tvári, ho vyburcoval k niečomu odvážnejšiemu... Sklonil sa nad ňu, aby ju pobozkal. Našťastie sa nezobudila. Keď sa však chcel odtiahnuť, oblapila ho rukami okolo krku a pritiahla späť. Napoly hore a napoly ešte v spánku, ho začala bezhlavo bozkávať. Zachrípnuto zastonal opantaný vášňou. Zvádzal vnútorny boj, jeho myseľ kričala jedno a srdce zase niečo úplne iné... Nedokázal sa rozhodnuť, na ktorú stranu sa prikloní. Tichom sa ozvalo jeho meno... bolo rozhodnuté...

Immary sa ráno zobudila so zvláštnym pocitom. Prudko sa posadila rozhliadajúc sa okolo seba, všetko bolo, ako keď išla spať. V izbe bola sama. Pocítila sklamanie.
Bol to iba sen!
Napomínala samu seba.
Iba sen! Aj keď krásny, ale stále iba sen!
„Asi som sa už zbláznila!“
Neveriaco pokrútila hlavou a odhrnula prikrívku. Bosími nohami dotkla dlážky, po chrbte jej brebehli zimomriavky. Dlážka bola až neuveriteľne ľadová.
Znova a znova sa jej vybavovaly rôzne obrazy z toho sna. Boli až neskutočne živé. Akoby to ani nebol sen, ale skutočnosť, to však znamenola, že Itachi je späť a ona... Zradila celú svoju rodinu, dedinu i svoje predsavzatia!... Neprítomne sa zahľadela na posteľ, plachta bola pokrčená, no to nebolo nič zvláštne, keďže sa skoro každú noc budila na nočné mory.

Itachi nazlostene zareval, ohnivá guľa v jeho ruke sa zväčšovala, ako stúpal jeho hnev. Celou silou sa zahnal a ona si našla veľmi rýchlo sovj cieľ. Ozval sa ohlušujúci rachot a starý dub sa rozletiel na milión malých triesok, ktoré sa rozleteli všade naokolo.
„Nechápem, čo ťa teraz rozhnevalo.“
S úsmevom dobiedzal Kisame. Pohodlne sa opieral o strom blízko Itachiho... úsmev mu neschádzal z tváre.
„Spal som s ňou!“
Zreval Itachi.
„A?“
Pokrčil ramenami Kisame.
„Čo je na tom také zlé?“
Ďalší strom sa roztrieštil na kúsočky.
„Pretože som bol prvý!“
Kisame sa ešte večmi usmial.
„Aj tak na tom nevidím nič zlé.“
„Ale ja ÁNO! Nemal so na to právo. Ja nie...“
„Myslím si, že je už neskoro to ľutovať a okrem toho... Mám predsa oči... i uši. Poznám, keď sa niekto trápi kvôli láske. A ona sa trápi. Bola ako bez života, celé tie dni. Ale dnes ráno! Skoro som ju nespoznal, nech sa snaží, ako chce, aby to ukryla... Miluje ťa, či už to chce alebo nie.“
Itachi ho zamyslene počúval.
Je možné aby ma naozaj milovala aj po tom všetkom?... NIE!
O tom silno pochyboval.

Poznámka autora: Takže konečne ste sa dočkali po tak dllllllllllhej dobe, čo som prežívala strednu krízu autorov... je to fakt kruté... Dlho som nepísala, takže iba taký krátky. Nech sa trochu dostanem do cviku, konečne som už domyslela koniec takže už by som to tu mala nahadzovať častejšie... teda dúfam, ale musite ma do toho trochu aj dokopať... Dúfam, že sa páčilo a nebite ma pls... som hnusna ja viem. Už to bude iba lepšie a hlavne častejšie to budem sem dávať... dúfam, myslím... fajn fajn budem už dobrá...