Raz tá zmena príde určite...

Krv... Smrť... Tá vôňa ukončených životov, ktorá sa vznášala všade okolo... Doslova ma poháňala vpred, za mojím cieľom. Aj keď... Čo ma čaká na konci?

Trápi ma to vôbec? Uškrnula som sa pre seba. Absolútne nie. Už dávno pominuli tie časy, kedy som sa starala o ostatných, o ich city, potreby.. Kedy som tŕpla, čo si o mne pomyslia. Teraz som konečne len Ja.

Kunoichi z Konohy, alebo lepšie povedané bývala kunoichi z tej dediny. Áno, z tej, tak je lepšie na to myslieť. Načo mená, tie človeka len k niečomu zaväzujú. Bez mena je väčšia sloboda...

Voľnosť.. Roky som ju nemala. Bola som ako vtáčik uväznený v klietke, ktorá nebola ani zlatá, ako by si možno niekto myslel. Ani len pozlátená... Obyčajná drevená, s malilinkatými dvierkami, na ktorých visela obrovská kovová zámka.

Nikdy som ju nedokázala otvoriť a vyletieť von. Nikdy... Až do toho dňa.. Vtedy sa všetko zmenilo, rovnako ako aj ja... Ten zvláštny sled udalostí, ktoré nastali a ktoré som ja využila v svoj prospech.
Už som tam len tak nestála a neprijímala svoj osud odovzdane. Už nie... Chytila som ho pevne rukami a silno stisla.

Vtedy som zacítila, ako zámka praská. Pomaly, ale isto. Netrvalo to dlho a mohla som tie drobné dvierka otvoriť a vyjsť von. Na nové svetlo. Tá veľkosť sveta ma ohromila. Uvedomila som si, čo všetko mi doteraz unikalo, ako zbytočne som žila.

Kráčala som a vnímala som svet okolo mňa už inými očami. Novými, realistickejšími, slobodnými. Neviem, kto tú klietku pre mňa vystaval, či ľudia, alebo ja sama. Ale zničiť som to dokázala len ja, nikto iný. Trvalo mi roky, kým som si to uvedomila.

Vojna.. Jedno slovo, ale tá za to môže. Kým človek žije v mieri nevníma svet okolo seba. Pokiaľ nespozná utrpenie, smútok zo straty milovaných, bolesť rán, poníženie...
Áno, mnohé z tohto sa dajú zažiť aj bez vojny, ale tá na to vplýva akosi viac. Dokáže ľudí zmeniť tak, že ich už nespoznáte...

A to sa stalo aj so mnou. V deň, keď zaútočili na Konohu. Ako som videla všetkých mŕtvych, medzi ktorými bola aj celá moja rodina... Nikdy nepochopím, prečo som tak neskončila aj ja. Som posledná z nášho klanu...

Nie, nie úplne. Brat mal dieťa. Malého chlapca, ktorý žije s matkou hlboko v horách. Aspoň tak, náš klan nevymrie so mnou. Zasmiala som sa. To nebolo príliš veselé. Hoci, mňa šťastie vždy len obchádzalo.

Niekedy sa priblížilo, dalo mi falošnú nádej a potom zase uskočilo so zvonivým výsmešným smiechom. Šťastie je vrtkavé, vravievali mi rodičia. A mne sa nikdy nepodarilo dokázať opak, lebo na mne sa nikdy neusadilo.

Aj keď... Mohla by som považovať za šťastie únik z klietky.... Hm, ako považovať, to je šťastie, veď kto by chcel len tak umrieť a nepoznať, aký je svet krásny? Čo všetko skrýva, čo vlastní?
Taký človek je úbohý a jeho bytie na tomto svete sa ani nedá pokladať za život.

To som bola aj ja. Ale už nie som. Už nie... Neviem, či niečo zmení to, že sa zapojím do tej veľkej bitky, ale už nedokážem len tak sedieť. Musím to urobiť pre seba, pre toho malého, čo raz povedie náš klan.
Áno, náš rod bude veľkolepý a silný, cítim to, viem to. Rovnako ako viem, že ja sa toho nedožijem. Nie, ja dnes umriem tu.

Ale nevadí mi to. Som s tým zmierená. Tak, ako je so smrťou vyrovnaný odsúdenec idúci na popravu, tak je moja duša ľahká a teší sa na príchod niečoho ďalšieho. Lebo viem, že tu ma toho už viac nečaká. Ale za to, aby bola lepšia budúcnosť pre ostatných, za to sa umrieť oplatí, nie?

Asi ma nakazili idey ostatných, bývalých spoločníkov...priateľov, ktorí už dávno odišli. Roky som takto žila a bojovala a chránila, čo je mi drahé. Ale teraz nejako cítim únavu tohto života.
Avšak nemenila by som to ani za nič na svete. Nikdy by som nechcela žiť v tej klietke a nepoznať krásu slobody. Vôňu voľnosti...

Už som tu. Vidím, ako bojujú všetci proti sebe a príde mi to smiešne. Ale skôr takým smutným smiechom. Nikdy nepochopím, prečo si neuvedomia, ako doma trpia ich rodiny, ich dediny, ich všetko, čo majú. Ako ich vôbec netrápi to, že o to prichádzajú, že to ničia oni samotní.
Bojovníci...

Ako blesk sa vrhnem do stredu a zastavím. Bez slova sa na nich pozerám, je jedno, z ktorej dediny sú, pre mňa to nie je podstatné. Je tu príliš veľa shinoby z každej a ja viem, čo musím urobiť.

Oči mám zatvorené. Mami, ocko, prepáčte, ale my sa už neuvidíme. Tam, kam pôjdem ja, vy nie ste. Pre mier treba urobiť aj veľké obety, povedal mi raz jeden starý muž, ktorého som opatrovala do jeho smrti.

Vtedy som nevedela, čo presne tým myslel, ale ako roky plynuli, pochopila som...

„Smrť,“ vravím im, „smrť je len začiatok niečoho nového. Ibaže toto zabíjanie trvá už pridlho. Musí sa ukončiť. A to práve teraz.“ Pozerajú sa na mňa celkom prekvapene. Musím sa tomu zasmaiť. „Každý máte doma svojich potomkov, ktorých, dúfam, budú učiť, ako byť tým správnym shinobi a nie iba sa bezhlavo hnať za pomstou a bojom. Preto mi ani nevadí, urobiť to, čo musím. Viem, že sa to vráti, ale vždy sa nájde niekto, kto to bude chcieť ukončiť. Aj keď možno nie tak, ako ja...“

Spájam ruky do pečatí. Vidím, že ma nepochopili, ale neprekáža mi to. O pár sekúnd mňa a všetkých naokolo obklopí prenikavé svetlo a potom už nič...
****

„Vraj to bol obrovský výbuch, ktorý zničil všetko v okruhu dvadsiatich kilometrov. Aspoňže tam nebola žiadna dedina.“ Vzdychne si ženský hlas.
„Mami? A vedia, kto to bol? Tá záhadná osoba?“ Chlapcova hlavička sa natočila k svojej mame.
„Prežil len jeden jediný shinobi. Nikto nevie, ako je to možné. Povedal, že to bola žena s prenikavými čiernymi očami a vlasmi bielymi ako sneh. Na čele mala zvláštnu jazvu v tvare kríža. Vieš,“ odmlčala sa na chvíľu. „Poznala som niekoho takého. Kedysi dávno. Bola to sestra tvojho ocka. Spomínam si na ňu, ako keby som ju videla teraz pred sebou, hoci som ju stretla len raz v živote. Ešte teraz ma mrazí z jej pohľadu. Jej čierne oči boli plné smútku a osamelosti.“ Videla ju práve na pohrebe jej rodiny. Vtedy odišla z Konohy a už o nej nikdy nepočula. Avšak keď videla popis ženy, ktorá ukončila vojnu, vedela, že to bola ona.

„Vieš, synček, tvoja teta bola veľká bojovníčka, zachránila mnohé životy,“ usmiala sa na chlapca.
Ten sa zahľadel von. „Mami, ja chcem byť ako ona. Nechcem prežiť život ako obyčajný človek. Chcem, aby si na mňa bola ty, ocko, moja teta... Aby ste na mňa boli pyšní.“ Na tvári už nemal detský výraz. Ten už zmizol. Nahradil ho dospelý, pevný, lebo v tej chvíli detské sny odišli a prišla skutočnosť.

Ktorá neskôr veľa vecí zmenila...

Poznámky: 

Pár slovíčok na koniec...

Posledné dni ma chytila nálada na písanie.
Asi to bude tým, že mám až moc voľna teraz, možno až príliš, lebo človek, keď nemá o robiť veľa premýšľa... Uvažuje...
Na jednu stranu je do dobré, ale na druhú.. Priznajme si... Neštve nás to potom?
Nepýtajte sa, či sa s hlavnou, ak sa to tak dá povedať, hrdinkou tohto príbehu stotožňujem, lebo to ani sama neviem. Možno z časti, možno z väčšej, ani sama neviem.
Možno sa v nej nájde každý z nás.
Nedala som jej meno, v tom s "ňou" aj súhlasím, mená sú pre ľudí zbytočné...
Takže nakoniec som v nej viac akoby som chcela
No nič, dúfam, že sa vám táto poviedka páčila a že vás nenudila, prípadne moje dodatkové kecy ^_^