Linn Hyuuga - 26. časť

Kruci! Kam? Pozrela sa pred seba, za seba, na ľavo, na pravo... Nakoniec zavrela oči a sústredila sa. Mám to! Otvorila oči, v ktorých sa jej zablyslo a rozbehla sa rovno smerom do osamoteného kopca.

Cítila krv na kilometre a toto bol ostrý závan. Tora v nej vrčala a ani ona nebola vnútri nejako kľudná, hoci navonok na nej nebolo nič badať.
Skákala z konára na konár tak rýchlo, že ani vietor, ktorý vial povedľa nej, jej nestačil. Letela dopredu obávajúc sa, čo nájde.

Konečne sa dostala na vrchol hory, kde stál opustený chrám. Mnísi odtiaľ odišli už pred rokmi, kvôli neustálym nájazdom lúpežných ninjov. Presunuli sa na miesto, kde ich mohli lepšie chrániť.

Avšak teraz tu bol život. Aj keď cítila, že pomaly zhasína.
Opatrne vošla na dvor a kráčala za pachom. Obišla dom a vošla do zahrady. Priamo oproti nej, ležal cez skalu prehodený chlapec. Skoro muž, hoci v ňom stále bolo niečo detské.
Jedným skokom bola pri ňom a vzala ho do náručia.

Vediac, že nepriateľ môže byť blízko, nelenila a, opatrne ho nesúc, sa vydala rýchlo na cestu domov. Nemohla strácať ani sekundu, ale ani ho nemohla začať liečiť tam.

Ponáhľala sa ako vedela. Využívajúc Torinu chakru bola v sídle Hyuuga onedlho.
Nohou rozkopla dvere a niesla ho do izby na prízemí.

Kakashi s Peinom vybehli z kuchyne, keď začuli, že niekto je v dome. Videli Linn celú krvavú a v jej náručí nejaké telo.

„Pein, bež za Kogarim, nech sem teraz nechodí a daj na neho pozor! Kakashi, ty mi doned horúcu vodu a nejaké uteráky.“ Keď videla, že sa akosi nehýbu, skríkla: „Už aj!“ A obaja sa rýchlo rozbehli.

Jemne položila chlapca na posteľ a začala mu sťahovať oblečenie. Vedela, že hoci ešte dýcha, veľa času už nemá.
Keď o pár minút vošiel Kakashi, vo dverách stuhol. „T..to je...“ Nedopovedal, len jej podal uteráky, hrniec s vodou a postavil sa k nej. „Ako ti pomôžem?“ Spýtal sa jej tichým hlasom.
„Vezmi tie veci a spáľ ich, potom mi dones niečo čisté. Viac mi teraz nepomôžeš.“ S týmito slovami ho začala liečiť.
Kakashi mlčky prikývol a stratil sa aj so zakrvaveným oblečením vo dverách.

„No taak, nesmieš umrieť, počuješ? Nesmieš... Si moja rodina, aj keď nie pokrvná. A okrem toho, oni by mi to nedarovali, keby som ťa nezachránila.“ Upierala pohľad na pomaly sa hojacie rany a dúfala, že to všetko stihne včas. Najprv aj chcela zavolať Tsunade, ale nechcela zbytočne riskovať nejaký konflikt. Hoci, keď už povolila Peinovi ostať... Nechcela ho stratiť.
Vstala a vyšla von. Kúsok od dverí stál Kakashi opretý o stenu. Pozrela sa na neho a on ju bez slova objal.
„Kakashi, zbehol by si prosím ťa po Tsunade? Ale nič jej nevrav, o koho ide.“ Šepla mu do ucha.
On ju len silno stisol a hneď sa vyparil.
Vrátila sa do izby a pokračovala v liečení.

Za nejaký čas začula kroky. Dvere sa otvorili a v nich stála Hokage. Pozrela sa na Linn, na chlapca ležiaceho v posteli a silno si vzdychla. Pristúpila k nim s pohľadom „asi nemám na výber“ a začala ho tiež liečiť.

Vonku sedel Pein a pozoroval Kogariho, ako trénuje. Nepovedal mu, že je jeho mama späť, lebo by chcel ísť hneď za ňou.
Prisadol si k nemu Kakashi. „Ako mu je?“
Ten sa zadíval len do zeme. „Ani neviem. Nevyzeral dobre.“
Po tom už ani jeden nepovedal ani slovo.

Dve ženy stáli nehybne pri lôžku. „Tak čo myslíš, zvládne to?“
„Bude musieť, bude musieť...“ Šepla druhá. „Ďakujem, že ste prišli a pomohli mi. Neviem, či by som to sama zvládla načas.“
Hokage sa len usmiala, ale nič nevravela. Slová boli zbytočné.

Linn sa pozrela von, kde práve vychádzalo slnko a osvetlilo celú izbu. Akoby tým vlialo viac farby do tváre chlapca, ktorý už vyzeral viac živšie, než pred pár hodinami. Usmiala sa aj ona. „Nedáte si kávu?“
Tsunade prikývla a obe vyšli von.

V kuchyni bol práve aj Kakashi, ktorý už robil raňajky. Keď ich zbadal hodil pohľad na Linn, tá len prikývla a jeho doslova oblialo šťastie.
Veselo si popiskujúc prestrel a išiel po Kogariho a Peina.

Keď tí dvaja vošli, Kogari sa zasmial a rozbehol sa objiať mamu.

Vonku spievali vtáčiky, svietilo slnko a fúkal jemný vetrík. A v dome vládla veselá atmosféra. Ako keby z každého spadli všetky problémy a ostal len šťastný pocit.

Avšak, nikdy nič netrvá večne. Uprostred raňajok Linn náhle položila chlieb na stôl. A zmizla. O pár sekúnd začuli buchot. Traja dospelí sa pozreli na seba a stŕpli, lebo to vychádzalo z izby na prízemí.
Rozbehli sa tam. Len čo otvorili dvere, znehybneli. Celá miestnosť bola od krvi. Uprostred nej stála Linn, pri nohách mala kúsky tela a držala pod krkom nejakého ninju.

Otočila sa k nim. „Odneste ho do druhej izby a vyčistite to tu, ja si musím ísť niečo predebatovať s týmto odpadom.“ A s tými slovami vyšla von, ťahajúc za sebou nehybné telo.
Podišla k padacím dverám, zdvihla ich a stratila sa v podzemí.

Kakashi rýchlo zavrel dvere, aby zabránil jej synovi sa tam pozrieť. Tsunade zatiaľ preniesla chlapca vedľa a potom sa Pein s Hatakem vrhli na upratovanie.
Godaime musela odísť, lebo ju čakali povinnosti, ale pohrozila im, aby jej hneď dali vedieť, keď niečo zistia.

Linn sa neukázala pár hodín. Keď náhodou Pein alebo Kakashi prechádzali popri padacích dvierkach, sem tam sa im zazdalo, že počujú nejaké výkriky, ale neriešili to. Nemalo by to význam.

Keď sa už slnko chýlilo za obzor, Linn vyšla. Pohľad na ňu bol strašný. Vyzerala ako diabol vychádzajúci z mučiarne. Avšak Kakashiho nedesil ani tak jej krvavý výzor ako to, keď sa jej zahľadel do očí a zbadal tam zúfalstvo, hnev, smútok, temntou...

Podišla k nemu a on ju zovrel v náručí. „Kakashi, ten hajzel žije,“ šepla tíško... „On ich poslal na neho. Žije...“ Keby ju nedržal, asi by sa zosypala na zem.
Muž ju pevnejšie stisol a pozrel sa von z okna. Takže hrozba je stále tu. Už ho musíme raz a navždy zničiť. Uchiha Itachi, koľko máš tých životov?