Túžba prežiť 1. - Strach

Už ďalej nevládala zadržiavať dych. V zúfalom pohľade na vodnú hladinu nad sebou, vypustila posledné bublinky vzduchu zo svojich pľúc, ktoré si hľadali cestičku skrz jej dlhé, biele vlasy. Prúd horskej rieky sa s ňou pohrával ako s handrovou bábikou. Prevracal ju, udieral, ohlušoval dunením neďalekého vodopádu, ale v žiadnom prípade ju nemienil pustiť. Je to tak. Zomrie tu, ďaleko od domova, kde jej nikto nepomôže. Tam, kde jej mŕtve telo len sťažka niekto nájde.
Prúd sa začala upokojovať, dunenie ostalo niekde vzadu. Rieka uštedrila dievčine posledné chvíle v pokoji, tichu a prázdnote samoty. Zrak jej červenkastých očí už strácal na kvalite. Prestávala vidieť kvôli nedostatku kyslíka. Po chvíli chrbtom narazila na piesočnaté dno. Úplne stratila nádej na to, že sa vyvlečie z náruče smrti. Koniec bol blízko.
V tom niečo prerazilo vodnú hladinu a uchopilo dievča za ruku. Jedno mocné zatiahnutie ju vytiahlo z rieky a poskytlo jej šancu opäť sa nadýchnuť. Celá mokrá a vysilená padla na kolená. Triasla sa zimou a vykašliavala vodu. Uvedomila si, že niekto tu musí byť. Zdvihla zrak na svojho záchrancu, ale keď ho uzrela, nebola si už taká istá. Osoba ktorá ju vytiahla z vody bola veľmi vysoká. Aby jej videla do tváre, musela zakloniť hlavu. Bol to muž, odetý v čiernom plášti s červenými mrakmi. I keď mu nebolo vidno celú tvár, oči hovorili za všetko. Boli temné a chladné, ako kus meravého kameňa – oči vraha.
Dievča sa už netriaslo od zimy. Nahradil to strach. Jeho uprený pohľad ju donútil nasucho prehltnúť, než sa odvážila prehovoriť.
„Ďakujem.“ Hlas sa jej triasol ako rozvibrované struny gitary. Chcela od jeho očí odvrátiť hlavu, ale nedokázala to. Nepustil ju. Dostala sa z blata do kaluže. Ak nezahynula v tej rieke, on ju teraz istotne umlčí...Ale prečo ju potom vytiahol?
„P-prosím,“ začala nesmelo, „necháte ma ísť?“ Neodpovedal, len zamyslene mlčal. Po čele jej stiekol pramienok studeného potu.
„Je čas platiť,“ prehovoril takmer nepočuteľne. To, čo sa udialo po tom, ju veľmi prekvapilo. Do vtedy nevedela, čoho všetkého je človek schopný pre to, aby prežil. Okolím sa rozniesol jej krik...

Srdce. Najcennejšia vec, akú človek má. Vec, ktorú nenahradí ani milión zlatých tehál.
Ten pulzujúci hlúčik svalov rozhoduje o živote a smrti svojho vlastníka.
Každý je povinný neurobiť len jednu, jedinú hlúposť:
Zveriť bezhlavo svoje srdce do rúk iných.
Zveriť život do zajatia...

Bielovláska opatrne otvorila dvere do kancelárie Hokage. Vnútri bolo ľudoprázdno, na stole kopa papierov a prázdna fľaštička od sake. Bola to jej šanca, rýchlo vkĺzla dnu. Každý krok si dopredu premyslela, nemohla strácať čas. Hokage sa čoskoro vráti. Zatiaľ čo sa hrabala v šuplíkoch, neustále hádzala pohľady na zavreté dvere.
Papiere...
Účty...
Účty...
Účty...
Kupón do herne...
Účty...
Až pod hromadou spisov s misiami našla to čo chcela.
Teraz ísť do nemocnice.
Vložila si zväzok zelených papierikov zviazaných k sebe do puzdra s kunajmi a odcupkala k dverám...lenže tie sa znenazdania otvorili.
„Čo to-“ Blondína s hnedými očami a bujným poprsím, známa tiež ako Godaime Hokage, mala čo robiť aby nepustila fľašky s ďalším sake na zem. Neznáma kunoichi nejavila žiadne známky prekvapenia. Hľadela na Piatu prázdnym, skleslým pohľadom, akoby čakala trest za to, že ju pristihli. Tsunade bola pripravená vychrliť na dievčinu, nie staršiu ako pätnásť rokov, rad otázok v zmysle: Čo tu robí, čo chce, kto je... Lenže to jej po chvíli vyfučalo z hlavy, keď si ju pozornejšie obzrela. Zistila totiž, že ju pozná.
„Shiori...“ šepla, zatiaľ čo jej fľašky z alkoholom vypadli z ruky. „Shiori!“ preniesla už trochu hlasnejšie, na čo ju pevne objala.
„Tsunade-san...“ Dievča menom Shiori sklopila pohľad do zeme. Prečo ju musela objaviť práve ona...?
„Nešťastnica, kde si sa stratila? Kde si bola celé dva roky? Oh, ty krvácaš!“ skonštatovala zdesená už len tým, že dieťa ktoré sa znenazdajky stratilo, teraz stojí oproti nej. Pozornosť Godaime upútali hlavne nepečlivo zaviazané, krvavé obväzy na hrudi bielovlásky, ktoré ako jediné tvorili vrchnú časť jej oblečenie.
„Nemám tu žiadne obväzy ani ostatné veci čo teraz potrebujem. Poť.“ Tsunade ju chytila za ruku a ťahala von z budovy do nemocnice. Tam, kde mala namierené...

„Nie!“ Shiori sa prudko odtiahla od rúk Sakuri, keď jej chcela odstrániť obväzy z hrude. Ruku v ruke si silne tisla na oblasť srdca, odkiaľ aj krvácala.
„Neboj sa, len ti vymeníme obväzy. Nemusíš sa hanbiť,“ nadvihla Hokage obočie.
„Tsunade–sama,“ šepla jej Sakura, „prečo ste tu? Nemali by ste byť v kancelárií? Ja sa o Shiori postarám.“
„Nemôžem. Shiori je moja príbuzná, mám za ňu zodpovednosť...“ povedala stručne tónom, ktorým ukončila debatu. Ružovovláska sa nepokojne pozrela na brániacu sa dievčinu. Jej pleť nemala ani zďaleka zdravú farbu. Čo sa jej mohlo stať? Na nevyslovenú otázku si odpovedala tým, že asi stratila veľa krvi. Skúsila jej teda opäť odviazať obväzy, ale výsledok bol ten istý. Nepustila si ju k telu.
„Shiori neblázni,“ zamračila sa Tsunade. Z jej červených očí vyčítala strach.
„Nie...Stratila som veľa času...Už som tu dávno nemala byť...Musím ísť...“ mumlala si pre seba, zatiaľ čo nebadane hľadala cestu k úniku. „Bude sa hnevať...“
„Kto?“ Tsunade si so Sakurou vymenili znepokojené pohľady.
„Shiori, odovedz!“ Godaime založila netrpezlivo ruky na hruď. Shiori jej robilo veľké starosti. Nevidela ju nejaký čas, ale takáto nikdy nebola...Čoho sa tak bojí?