Musím zabudnúť

Všade okolo mňa sa ozývali tlmené výkriky mojich priateľov. V tom momente som nevedel, či je to len sen- lepšie povedané nočná mora, alebo realita. Mojim telom lomcovala ukrutná bolesť, ale to mi nevadilo. Vadila mi moja bezmocnosť. Nemohol som pomôcť mojim kamarátom. V hrdle mi navrela glča a hlien sa zmiesil s lepkavou krvou
a po tvári mi stekal pot. Keď som si to všimol, do očí sa mi nahrnuli slzy. Viečka mi sťaželi a opadli. Všetko už beztak rozmazané mi úplne zmizlo a ja som už nebol tam, kde som chcel byť…. S nimi…

Tlmené hlasy boli čím ďalej tým hlasnejšie. Prebral som sa a ucítil som dotyk na mojich končatinách. Keď som si to uvedomil, zistil som, že to nie je dotyk, ale silné zovretie. Nechápal som to, ale keď som uvidel zničené tváre mojich kamarátov, spomenul som si na včerajší boj.
,,Kde to som?" spýtal som sa a zahmýril, aby ma pustili, ale zovretie nepovolilo.
,,Si v poriadku, ale…." Nechápavo som hľadel na šéfa.
,,Ale čo?"
,,On je… je mi to ľúto." Ukázal mi jeho čelenku. Pomaly, ale jasne som si začínal spomínať na podrobnosti.

Takže je to pravda. Naozaj je mŕtvy.

Preglgol som sa zavrel viečka, snažil som sa sústrediť, ale proste to nešlo. Po líci mi stiekla slza.
,,Mŕtvy…"
,,Prosím, neplač…"
,,Ako by som mohol neplakať?! Pustite ma!!!" začal som vrieskať a trhať sebou.
,,Nie, pustite ma!"
,,Prosím, upokoj sa!" Niečo mi silno vrazilo do žalúdka a zatočila sa mi hlava. Pred očami sa mi zase zahmlelo a stratil som rovnováhu; keby ma niekto nedržal, bol by som už na zemi.
Z hrdla sa mi ozýval sykot a telom sa mi prelievala strašná zlosť, ale zároveň smútok. Slzy sa hrnuli a liali. Na temene hlavy som ucítil ostrú bolesť. Hlava sa mi prudko zatočila a skácal som sa k zemi. Zaťal som dlane do pästí a nariekal. V tej chvíli pre mňa nič iné neexistovalo, len smútok, bolesť, utrpenie…..
Nemal som silu vstať…. Len som tam tak ležal a plakal… bolo to silnejšie ako ja…. V hlave som mal len jeho.. už nikdy sa nevráti, už nikdy nebudeme spolu….

Musím zabudnúť….

Pomaly mi padli viečka a ja som sa preniesol tam, kde neexistuje bolesť a smútok… ale len ON.

Lebo len ak zabudnete, váš život po tom má ešte cenu. Ak nezabudnete, všetko naokolo prestane existovať a vy už nemáte dôvod žiť… najjednoduchšou, no zároveň najťažšou cestou je zabudnúť… na život predtým na svoju minulosť a kúsok z vás…

Treba obetu.. ten kúsok sa už nikdy nevráti.