Večnosť

Jediná vec, ktorá rušila to ubíjajúce ticho bola voda. Voda nerytmicky kvapkajúca na povrch každej dýchajúcej bytosti.
Tmavé mraky znepokojujúco plávali po temnej oblohe.
Mladík ticho stál na pustej zemi. Ignoroval to, že je noc, a už úplne ignoroval kvapky drzo stekajúce po jeho mladej tvári. Ja ale nemyslím dážď. Nie… s týmto nemá dážď nič spoločné.
Voda sa mu vpila pod oblečenie, priam pod kožu, ale on to ignoroval. Nastal totiž dôležitý zlom v jeho živote. Uvedomil si totiž istú vec. Jediná chyba je, že si ju uvedomil príliš neskoro. Už nikdy nebude môcť povedať pravdu. Nikdy. Nikdy je ale veľmi dlhé a večné. On
nedokáže nikdy zniesť.

,,Ale veď to nemôže byť pravda." Bielovlasý sklonil hlavu a začal myslieť nad niečím, na čo by nikdy za jeho života nepomyslel.
,,Nie. To nie je pravda. Proste to tak byť nemôže," bezvýsledne presviedčal sám seba.
,,Nikdy… ale veď… ale veď to nie je možné. To je predsa.. predsa príliš dlhá doba! Večnosť! Nie! To nemôže byť tak! Samozrejme, že to tak nie je! Je to nezmysel!"
Vykročil vpred. Prešiel popri stromu a zastal pri jeho koreni. Uprel zrak na niečo, čo sa nepatrne lesklo v tráve.
,,On je…" Usmial sa presvedčený, že sa mu to iba zdá.
,,Nie, nie! Nie! Hahahaha, nie! Ty nie si mŕtvy! No ták! Ja viem, že nie! Hahahaha, ja viem, že ty žiješ!"

Je koniec len nový začiatok? Je vari smrť narodenie, či päťka z diktátu víťazstvo našej nepochopenej geniality?
Je hriech len obrazom niečoho nepoznaného, čoho sa hŕstka tých nechápavých ľudí bojí a nedokáže pripustiť existenciu toho ,,iného"?

Tvor s vlasmi bielymi ako sneh a očami čistejšími ako ruže zodvihol hlavu k nebi.
,,Ale prečo? Povedz mi jeden dobrý dôvod! Prečo? Sakra, prečo?!
Prečo?! Je to snáď trest za moju nevedomosť? Je to snáď trest za nepochopenie?
Nedokázal som to, no a? Aj keď nie som človek, mám snáď právo na chyby! Nedokázal som si uvedomiť, čo cítim! A teraz, keď som si to uvedomil…!!!
Teraz, keď som si to uvedomil, je už neskoro…" Späť sklonil hlavu k zemi a kľakol si.

Človek si uvedomí, čo všetko mal, až keď to stratí!

,,Ďakujem ti, že si mi otvoril oči… ďakujem, že si mi doprial pochopenie a poznanie tej skutočnej bolesti. Len fraška? Správne! Ďakujem, pochopil som! Ucítil som!
Aká je tá pravá bolesť. Tá skutočná, večná! Táto tak ľahko nevypŕcha z tela v extázii, ako tá, čo som doposiaľ pociťoval v nemých mukách.
Len jedno si želám! Nech nie je skutočná!"
Chlapec bezvládne padol k nohám onoho Boha. Jashina.

Slzy obmývali stuhnuté telo chlapca topiaceho sa v skaze.
,,Kakuzu, to plačeš ty? Ale prečo? Veď ty si nikdy neplakal. A chápeš, nie? Nikdy.. nikdy je taká dlhá doba. To slovo si mal rád. Veď to ty si bol tá dlhá večnosť. Ale teraz, teraz si porušil najdôležitejšie pravidlo zo všetkých: Večnosť nesmieš nikdy porušiť! A ty plačeš.. ale veď to nesmieš." Zamračil sa.
,,Ale tá otázka, ako? Ako si porušil prirodzenosť večnosti? Láska moja, ty si to dokázal. Tak prosím. Prosím! Pobozkaj za mňa Jashina.

Viečka mu začali padať do toho neznámeho. Nepoznaného. Do sna. Do večnosti.
,,Vieš… večnosť je krásna. Nemysli na problémy, povinnosti. Vo večnosti má navrch len jedna jediná vec. Kakuzu, vieš aká? Láska… Kakuzu, je to láska!"

Viečka mu padli a myseľ sa ponorila hlboko do toho nepoznaného. Do sveta snov, do sveta večnosti.

Láska, ďakujem ti. Naučila si ma milovať. Ha, lenže na čo, keď je neskoro? Neskoro. Naozaj, láska moja. Je neskoro. Večnosť je totiž… dlhá. Večná.

Začal som sa nepokojne mykať. Ťažko sa mi dýchalo a myseľ mi prekypovala bolesťou, ktorú som pociťoval každý deň, no zároveň nikdy skutočne nepoznal.
Otvoril som oči. Možno vám to príde divné, ale ja som sa usmial. A prečo? Lebo môj úsmev tešil človeka, ktorý to nikdy nedokázal dať najavo. Pozeral sa na mňa tak prenikavo, krásne.
Veď on žije!

Sny. Tie nás niekedy ničia a želáme si, aby skončili. No niekedy nám otvoria oči a ďakujete!

,,Kakuzu, ja ťa milujem!"