Hľadám..

Snažím sa niekde zapadnúť, nájsť vo svete miesto, ktorému by som mohla povedať ,sladký domov', za ktorým by som utekala hľadať útechu, kde by som vedela, že na mňa niekto čaká s otvorenou náručou.. S riešením, ktoré ma aspoň na chvíľu oslobodí od života, ukáže mi každú radosť, potešenie, to krásne v tomto prelhanom svete. Ale čím viac sily mrhám, tým viac si uvedomujem, ako nemožné to všetko je. Nadarmo sa o ne pripravujem, nadarmo zakaždým usilovne naťahujem ruky, snažím sa zachytiť každej príležitosti, v smútku hľadám radosť.. Prestávam rozumieť slovám, že nič nie je nemožné. Čím viac sa snažím, tým menej nádeje mi zostáva. Preto som sa rozhodla žiť z toho zbitku, čo mi zostalo, zabudnúť na svoj domov, a prežiť život tak, ako mi je ponúknuté..Čo mi vlastne dohromady ponúka?
Mám priateľov.. Či vlastne ľudí, ktorých pri sebe dennodenne vídam, považujem ich za blízkych, ale.. Berú ma aj oni rovnako? Hľadia na mňa rovnocene, či sa s mojimi pocitmi len prudko zahrávajú, berú to ako hru, ktorú si sami nazývajú priateľstvom..? Možno som naozaj len bábkou v ich bezchybnom živote a všetko, čo premňa robia, robia len preto, aby som im mala čo odplácať.. Kto sa v nich má vyznať? Raz majú uši kúsoček od môjho stále bijúceho srdca, inokedy mám pocit, že medzi nami je nekonečná priehlbina, ktorá nám zabraňuje v akomkoľvek bližšom vztyku. Niekedy ich mám pri sebe, cítim, ako sa ich ruky dotýkajú tých mojích, ako si ma blízko tisnú k svojím teplým telám. Inokedy sú tak ďaleko, hľadím na nich z druhého konca sveta, snažím sa k ním natiahnuť krátke ruky, avšak oni sú otočení chrbtom a nepočujú moje žiadostivé volanie o pomoc. Tak čo si mám teda vybrať? Realitu, či sen? Život, či ilúziu?
Mám rodinu.. Ľudí, ktorých poznám od narodenia, vždy mi boli najbližšie, avšak.. Ľudia, ktorým sa nedokážem zverovať ako nejakému priateľovi Možno je chyba vo mne, necítim k ním prílišnú dôveru, alebo proste len pred nimi utekám.. Možno je chyba v nich, že im takto neverím a snažím sa vyhýbať hlbším rozhovom s nimi. Stena je vysoká, avšak s väčšou námahou sa prekonať dá. Ale jedno padnutie by znamenalo koniec, jeden nepriamy krok by spôsobil zrútenie síl, ich zlyhanie.. Mám sa aj cez to pokúsiť zdolať tie pochybné otázky a postaviť sa k odporu pred nedôverou? Či sa mám tej sivej stene otočiť chrbtom a začať sa vzďalovať kilometre od nej?
Mám zdravie. Síce labilné ako tenučká nitka zachytená o pevnú oporu, neustále sa kmytajúca pod náporom.. Ale stále dokážem hľadieť na tie krásy predomnou, počujem ukľudňujúce zvuky prírody, hlasy mojich.. Ľudí okolo mňa. Neustále cítim každučkú vôňu z jarných kvietkov. Moje telo sa ustavične pohybuje a vyzýva ma k väčšej námahe... Avšak stačí len maličký náznak bolesti, len krátke trhnutie a nítka sa roztrhne.. Zdravie ochabne. Tak môžem aj naďalej behať nohami po zemi bez náznaku strachu, či sa mám niekde pevne uvelebiť a dávať pozor na všetky nástrahy, ktoré na mňa číhajú?
Mám peniaze, slávu. Som predsa jedna z najznámejších kunoichi, ľudia veria mojím silám, rovnako ako veria v to, že sa na druhý deň prebudia. S menšími pochybnosťami, ale aj tak veria. Avšak nikto nezostane večne mladý a rovnako silný. Sila, ktorá teraz popoháňa moje telo k lepším výkonom sa časom začne strácať, ja budem čoraz slabšia, ochabnutejšia.. A ľudia veriť napokon prestanú. Veď načo by im bola slabá babka v elitnej posile stráže? Len by zbytočne zaberala miesto pre ďalšiu odolnejšiu generáciu plnú hlúpych snívajúcich detí.
I keď sa snažím hľadieť na svet okolo seba optimisticky, vyťažiť z neopätovanej lásky najlepšie priateľstvo, z neúspešnej misie nové skúsenosti a znalosti, z každej uniknutej šancií väčšiu túžbu po dokonalosti.. Vždy sa nájde niečo, čo priveje do môjho srdca smútok, pochybnosti, úzkosť.. Prázdno a temnotu. A vtedy sa vynoruje séria otázok, na ktoré odpoveď nenájdem asi nikdy.
Hovorí sa, že si ľúdia vytvárajú život taký, ako ho chcú prežiť, ale je to pravda? V mojom prípade je to len stále snívanie, len krásne myšlienky, ktoré prebehnú mojou hlavou a v ďalšom okamžiku po nich nezostane nič. Je to obyčajná lož, pretože našu cestu životom si nevytvárame sami, ale poháňajú nás po nej ľudia, ktorých máme pri sebe. Sú zábradlím na labilnom moste, avšak sú kamene podhodené pod nohami. Sú svetlom, ktoré nám ukazuje chodník, avšak sú temnotou, ktorá spútavá naše srdce. Sú vzduchom, ktorý nám dáva látky k prežitiu, avšak aj silným vetrom, ktorý nám fúka do očí a zabraňuje v jednoduchom pohybe. Sú príjemným teplom hrejúce naše skrehnuté telo, ale poznáme ich aj ako kúsky ľadu obmotúvajúce vnútro našeho srdca.
Sú oporou pre život, ktorý sa v jednej sekunde dokáže zrútiť, ale niesú zároveň aj príčinou zrútenia?
Jeden človek mi kedysi povedal, aby som verila len sama sebe, nespoliehala sa na ostatných okolo seba a jednoducho na nich zabudla. Síce sa snažím, ale nejde to.. Akoby len išlo zabudnúť na niekoho, kto nám bol v jednom čase všetkým? Kto nám zakaždým pomáhal a dostával z toho najhoršieho?
Nachádzam sa v obrovskom bludisku, behám rôznymi uličkami, ale nehodlám sa vzdať. Možno neverím, že sa mi východ raz podarí nájsť, ale keby som sa vzdala už teraz, nikam by to neviedlo.
Preto hľadám ..