Bachiatari

Buch, buch, buch..
Veľké päste ďalej dopadali na sklo. Jeden po druhom. Neustále..

Buch, buch..
Opäť. Dutý, nepríjemný zvuk, ktorý pretínal tíš. Odrážal sa od stien až priamo do mojej hlavy. Akoby niekto v úplnom tichu strieľal.. na mňa.

Buch, buch..
Neprestávali. Ich spotené dlane sa kĺzali po skle v sprievode vŕzgavého zvuku. Zanechávali za sebou vlhké stopy. Ďalej a ďalej.. stále viac. Znelo to ako zvláštny orchester. Alebo tlieskanie. Viete čo? Možno aj tlieskali.. chceli vidieť moje posledné vystúpenie. Zavrel som oči a v podrepe schúlil ruky bližšie k telu, pohupujúc sa dopredu a dozadu.
Bol som zosmiešnený. Neodvratne. Ako už len mohol človek uväznený v sklenenej kocke vyzerať? A ľudia sa dívali na moje utrpenie. S potešením. Na pár sekúnd mi zišli na um slová Hokageho..
„Človek, zradca ako ty si nič iné nezaslúži.“ Tieto myšlienky som však nepripúšťal.

Ticho. Nie úplné.. v zadnej časti sa to ešte stále ozývalo. Ale väčšina prestala. Otvoril som oči a na myseľ mi prišla ďalšia otázka či to, čo robili teraz nebolo ešte horšie.
Svoje tváre.. pritískali ich na sklo. Boli úplne blízko. Dokonca som poznával pár ľudí z dediny. Ich dych na stenách vykresľoval zahmlené miesta. A tie oči.. striaslo ma pri pohľade na nich. Všetci ich mali také isté. Zvedavé, dychtivé.. Nedočkavo hltali každý môj pohyb.
Nechcel som do nich hľadieť. Ale akási neviditeľná sila mi zabraňovala tie vlastné zavrieť. Len som zdesene prechádzal pohľadom po sklenených stenách. Stálo tam množstvo, desiatky ľudí.. nebolo vidieť voľného priestoru. V úžase ma pozorovali. Potriasol som hlavou. „Nie! Dosť.. prestaňte!“
Zúfalý krik mi nebol na nič. Docielil som len toho, aby prišli ešte bližšie.

Nenávidel som ich.
Nenávidel som seba.
Nenávidel som toto miesto.. najhorší druh mučenia. Tie ich oči.. hľadeli na mňa ako na zviera. Nový druh zvieraťa, ktorý treba preskúmať. Lenže.. ja som bol človek! Tak prečo mi to vzali.. Zúfalstvo a úzkosť, moje verné spoločníčky ma ovládli opäť. Bolo to neznesiteľné.. Nemohol som utiecť. Nemohol som nič.
Svoju budúcnosť som nevidel. Ale kedykoľvek som si to čo len predstavil.. Vždy v tej predstave o pár rokov mi robila spoločnosť tá diera v mojej hrudi. Diera plná poníženia a sebeľútosti.

Hlava mi išla explodovať. Vyskočil som na nohy a prechádzal sa ako lev v klietke. Tam a späť.. Myšlienky a minúty ubiehali.

Počul som nijaký neznámy zvuk. Otočil som sa.
Zreničky sa mi od ľaku rozšírili. Stál tam.. Itachi. Pár krokov odo mňa. A nebol za sklenenou stenou. Bol tu.. so mnou.
„Itachi..“ počul som ako mi slová prenikli spoza stisnutých pier.
„Nepýtaj sa na nič. Prišiel som ti pomôcť.“ Stál ako kamenná socha. Len jeho oči ma pozorovali. Oči natoľko iné od tých vonku.

Pomoc.. krásne slovo. Plné naivity, nádeje. Ale tej už som sa dávno vzdal. Mňa zachrániť nešlo. Bol som... zatratený. A on mi nemohol pomôcť.. to nemohol nikto. Nechcel som už okolo seba cítiť ďalšiu bolesť a sklamanie. Prečo mi to robil? Nútil ma rozhodovať sa?! Zatriasol som hlavou. Nie.. nebolo inej cesty. Ja som nemal dve možnosti. Len jednu, ktorá mi bola daná veľmi dávno. Už nikto nemohol mať so mnou nič spoločné.
Tie ruky.. cítil som ich okolo seba. Ani na chvíľočku neodišli. Len.. blúdili. Hľadali ďalšiu obeť, ktorú by stiahli do temnoty.
Neviditeľné ruky, ktoré pri mne stáli už od počiatku. Akoby zo mňa vyrastali.. A kedykoľvek, keď prišlo šťastie, nádej, zadusili to. Zlikvidovali. Preto som vždy svojim priateľom spôsoboval len utrpenie. Nemohol som za to.. ale nemal som ani silu to ovplyvniť.
Urobil som pár krokov dozadu a cítil ako sa ruky priblížili bližšie k Itachimu. Naradostene čakali ako sa rozhodnem.
„Musíš.. ísť. Nemôžeš mi pomôcť.“ Snažil som sa hovoriť pevným hlasom. Nešlo to.
Usmial sa. Len na zlomok sekundy... ale bolo to po veľmi dlhej dobe, čo som u neho niečo také videl.
„Poď. Pomôžem ti.“ Vystrel ku mne ruku.
Ostal som stáť ako primrznutý. Prečo.. daj mi pokoj! Už som tu mal svoj čierny svet. Nechcel som aby ma mučil svojou bezduchou nádejou, ktorú som si aj tak nemohol vziať. Čo viac.. nemohol som jej ani uveriť.
Ale akoby ste smädnému na púšti podávali pohár ľadovej vody. Bude mu jedno čo za to od neho chcete.. uverí mu už len pre ten jeden okamih šťastia.

Nie... nesmel som. Bolo by to také iste ako doposiaľ. Sebe by som nepomohol, jemu ublížil. Ale čo ak to teraz malo byť iné. Možno..
Bolo neskoro. Akokoľvek som sa snažil tomu zabrániť, nádej si na mňa už zosadla a odmietala sa pustiť.
Nechcel som už ubližovať.. viac nie. Ale polovička môjho vnútra mi to stále nahovárala. Možno to bude iné a.. vytiahne ma to z tejto nočnej mory. Zaťal som päsť aj keď som vedel, že som rozhodnutý. Pomaly akoby som si to ešte chcel rozmyslieť som k nemu natiahol ruku. A načiahol sa do... prázdna.
Nebol tam ani tie ďalšie minúty, hodiny som sa ho márne snažil nájsť. Nič. Nakoniec bol tiež len výplodom mojej fantázie..
Rozkričal som sa.

Neviem koľko to trvalo. Nepamätám sa ani na to, ako som odpadol a zaspal. Za to som dobre vedel to, prečo som bol teraz spať nemohol.

Buch, buch..
Začali zase. Asi chceli pokračovanie divadla, čo sa odohralo pred chvíľou.
A ja som začínal šalieť. Nebolo už načase? Všetky zvuky, farby, spomienky, emócie.. doliehali na mňa inak ako mali. Zmixovane. Cítil som to.. Zaplavil ma zvláštny pocit adrenalínu. Viete, keď nad niečím veľmi rozmýšľate.. dlho si preberáte v hlave čo všetko mohlo byť inak. Zrazu príde ručná brzda, ktorá povie stop. Zaženie všetky vaše myšlienky naspäť a vám sa to zdá zrazu strašne jednoduché. Ale tá moja už neprichádzala. Bolo príliš neskoro.. prekonal som ju. Svoju myseľ. Akoby som sa rútil voľným pádom dolu. Do tmy.. šialenou rýchlosťou. Moja posledná záchrana bola zničená. A myslím.. vlastne to bolo dobre.

Buch, buch..
Nevšímal som si ich. Cítil som ako sa mi zrýchlil dych. Tep mi pulzoval v ušiach.

Buch, buch..
Stále viac. Sila bola intenzívnejšia a znásobila sa. Ale na mňa už nemali. Nič mi nerobili.. bol som imúnny. Vtom som sa bláznivo rozosmial. Neviem prečo. Zrazu bolo všetko také.. zaujímavé. A inej cesty nebolo.
Buch, buch..
Neprestával som. Až kým môj smiech neprerušilo trieštenie sa rozbitého skla.