Len odísť

Kráčala Konohou v mesačnom svetle ktoré osvetľovalo kachličky chodníka ako malú mozaiku ciest, ktoré prešli mnohí ninjovia. Najviac sa jej páčili malé mláčky v ktorých videla svoju uslzenú tvár kvôli nemu... ako vtedy... presne ako vtedy, ked ho videla naposledy, predtým ako z nej vyrástla táto osoba, osoba silná a osoba ktorá si zaslúžila byt najsilnejšou kunoichi v Konohe.
Vtedy pred štyrmi rokmi... ľúbila ho tak veľmi, že úplne zabudla na to, že má vlastný život, ktorý musí žiť bez neho, v tom svete, kde musela niečo dokázať, aby ju ostatný uznávali, niečo sa v nej zlomilo.Otázka ako a prečo od nej odišiel bola pri nej tabu... vlastne... akákoľvek otázka ohľadom Sasukeho bola pre ňu tabu. Prišla na to, že všetky otázky sú pre ňu zbytočné, bola neschopná odpovedí. Vedela len to, že spravil dobre, keď odišiel. Mohla ísť svojou vlastnou cestou, cestou ktorá ju sprevádzala odvtedy, čo odišiel.
"Nie, už na neho nebudem myslieť!" pomyslela si Sakura.
Už bola na križovatke... presne pri lavičke, na ktorú ju bez slova položil nepovedal vôbec nič, bolo to tak ponižujúce.... Vlastne, áno povedal niečo, na čo ona nikdy nezabudne, povedal jej:
"Ďakujem." A za čo vlastne?
"Ach bože, Sasuke, prečo si ma tu nechal?" pošepkala sama pre seba, "nenávidím ťa." povedala hlasnejšie.
"Nenávidím ťa, Sasuke Uchiha!" teraz zakričala a zosunula sa na lávku¦ plakala... plakala dovtedy, kým od únavy nezaspala.
Zobudila sa nad ránom a utekala do nemocnice, kde teraz pracovala. Domou sa nestihla ísť ani len prezliecť a v čakárni už čakalo minimálne osem ľudí, ale nevadilo jej to. Bola velmi rada, že nebude musieť stráviť vela času sama zo sebou a so samotou. Bola rada, že sa porozpráva z pacientmi a pomôže.

Bolo okolo šiestej a pacientov už len odbúdalo. Pracovala rýchlo a precízne; odrazu prišli zdravotníci z iného oddelenia a doviezli muža s ťažkými zraneniami vo veľmi zlom stave, počas cesty sem mu museli dávať dvakrát masáž srdca a bol v kóme. Keď ho našli pred bránami Konohy, skoro ani nedýchal a prejavoval len slabé známky života.

"Pýtal si len vás Sakura-sama"ostýchavo povedal jeden zo zdravotníkov a položil ho na stôl.
"Ďakujem môžete ísť"Potichu za sebou zavreli dvere a Sakura pristúpila k stolu.Chlapa otocila na chrbát.
Ked uvidela mužovu tvár, začala strácať farbu.Jeho Tmavé,čierne vlasy a tvár ktorá s nimi silno kontrastovala, silné, zachmúrené črty tváre jej to všetko pripomenuli bol to on.
"Sasuke!"
Okamžite ho začala liečiť pomaly prechádzala od veľkých bodných rán,k menším rezným,končila pri slabších vnútorných, ked v tom Sasuke otvoril oči a pozrel sa na ňu.Sakura vyčerpaná z jeho rán pomaly padala,bola unavená aj prekvapená a zronená, že po toľkých rokoch zasa...
Ráno ked sa zobudila ležala na posteli on tam sedel!!!On bol tam!...Mne sa to nesnívalo?Nie on tam naozaj sedel a bol stále taký zmyselný ako vtedy...vtedy...pred tím...
"nie na čo to myslíš?..."Vstala som chytila som ho za čelo.Stále bol rozpálený a horúčka neklesala.Pomaly som ho preniesla na posteľ a dala som mu na hlavu obklad.Celý ten čas bol pri mne.
Od včera sa vela zmenilo.Bola som triezvejšia ako vtedy.Už ma nezaslepovala toľká bolesť ako som ju cítila pri tom keď som ho liečila.Odpadla som?
No áno...asi vtedy ma uložil do postele.Začínal sa preberať.Zložila som mu obklad bol úplne horúci a tak som ho šla ochladiť a vypláchnuť do umývadla pri dverách.
"Sakura"otočia som sa.Dlho sme sa na seba len tak pozerali.
"Načo si prišiel?"položila som mu obklad na čelo.Bol na tom zle.Ale už nie tak ako včera...
"Musím odísť"Povedal zo zmätenosťou v hlase
"To sú prvé slová ktoré mi povieš po 4 rokoch?"Povedala som zo slzami v očiach.Otočil sa a pozrel sa na mňa pohľadom aký som u neho ešte nevidela.Bol v nom zmätok,strach,úprimnosť?...a?...
"Prepáč,Sakura ale ja musím odísť inak spôsobím ďalšiu bolesť Narutovi,dedine,ľudom...a aj tebe"
"Nie vrátiš sa po 4 rokoch utrpenia,nechal si ma tu sám,teraz prídeš,a odídeš hneď ako ta uvidím?!...nie to ti nedovolím!...nebudeš mi kaziť život Sasuke už niesom to malé dievčatko čo si nahováralo úplné bludy!nenávidím ta!"Teraz som už hystericky plakala.
Pohol sa smerom ku mne.To čo spravil mi vyrazilo dych.On ma objal.
"Sakura, prepáč ale myslím to vážne.Musím odísť bol som len krok od splnenia mojho sna zabiť ho...nepodarilo sa mi to bude sa ma snažiť nájsť a z Konohou spraví to co pred rokmi z Uchiha klanom.To nemôžem dopustiť.Zabil by najdôležitejších ľudí v mojom živote"
Čožéé?...Tak toto som pokladala za úplne niečo neskonale,neskutočné...Je to vôbec Sasuke?
"Nie Sasuke nepustím ta!Pomôžeme ti"
"Prepáč, ale vieš že to je len medzi mnou a Itachim"povedal a pritisol si ju bližšie k sebe.Sakura sa mu schúlila v náručí ako maličké dieťatko zvinuté v matkinom náručí.
"Sakura,chcel som ta vidieť naposledy pred tím ako ho pôjdem zabiť.Viem že je to posledný krát čo ta vidím a viac sa táto chvíľa nezopakuje.Chcel som ti povedať len toľko že si pre mňa vela znamenala ale stále som bol zaslepený svojim cieľom.Strašne ma to mrzí stále som ta chcel chránit bol som..."
V tom Sakura zastavila jeho slová pre ktoré by noci plakávala.
Priložila mu na pery palec.
"Sasuke prečo to musíš robit stále zložitejšie ako to je?Nechood tam...Prosím"Usedavo plakala v jeho náručí.
"Sakura...Ja musím...viem že som, nemal chodit budeš to lutovat, ale ja....musel som ta vidiet aspon posledný krát pred tým než..."
Toto nestihol dopovedat...
Sakura sa k nemu otočila a pobozkala na pery.Najprv ho len jemne bozkávala na pery,do rúk to zobral Sasuke natočil Sakuru k sebe a chitil jej hlavu do rúk, len aby sa uistil že sa mu nebude vzpierat.
Po chvílke, ale prisiel na to že nič podobné nespraví.Krátko potom ako zapojil aj jazyk sa ho Sakura chitila a nehodlala pustit vedel ale že musí odíst.
Po viac ako hodinke sa od nej otrhol.Po všetkom tomto čo spravil ju musí zasa opustit...po tom co konečne zistil že ju skutočne lúbi...že to nieje len klam, len sen ako to v poslednej dobe bývalo.
"Už musím odíst..."
"Lúbim ťa"povedala medzi slzami Sakura a ešte stále vzrušene vydychovala.

Sasuke sa postavil k dverám a za ruku držal Sakuru.
"Určite sa raz stretneme.Navždy ta budem ľúbit."
Pobozkal ju na pery.Bol to ten najkrajší bozk aký mohol byť, jemný, vášnivý...a hlavne od človeka ktorého najviac milovala.
"Zbohom Sakura"