* Tá krásna lož *

Zo smútkom v očiach sa pozerala na ľudí, ktorí splašene pobehovali po Konohe.
Ona sa však mohla len pozerať zo svojej zlatej klietky na radosť ľudí...
Vždy tajne dúfala, že ju príde zachrániť on. Ten, ktorého tak milovala.

Vetrom chcela tajne byť,
však nemohla si dovoliť,
zhrešiť aspoň v jednu chvíľu,
zalietať si aspoň míľu...

Slzy sa jej nahrnuli do očí a ona už vedela, že prichádza opäť a opäť
tá silná chvíľa úzkosti a beznádeje, ktorú tak dobre poznala. Presne vedela,
čo príde a ako to bude pokračovať. No už sa tomu nedokázala brániť. Nedokázala tomu povedať NIE!

Ako vánok striebristý,
čo šteklí stromy na listy,
taká chcela veru byť,
skúsiť malú chvíľu žiť!

A po tých kvapkách, ktoré jej padali z očí ako perly, ich vystriedal nával zlosti pri, ktorom cítila, že sa jej duša trhá na dve polovice. Chcela vzlietnuť a letieť s vetrom o preteky...

Ako tornádo zvalcovať svet,
ako pastelka zafarbiť kvet,
ako hviezda vzlietnuť a nespadnúť,
ako vtáča z hniezda vybehnúť.

Pomaly prestávala dúfať, že zaklope na dvere jej izby a zoberie ju niekam ďaleko tak, ako to sľúbil... V jej duši ešte planul plamienok nádeje, no rozum to vidieť nechcel.
Pomaly, ale isto zatvárala oči...
Vtom zrazu niekto zaklopal na dvere...

Ten zvuk, ktorý tak
počuť chcela, tá tónina jej
v ušiach znela...

Otvorili sa dvere a v nich stál „on“. Vôbec sa nezmenil jeho vlasy pripomínali tie krásne krvavé kamélie. Vždy, keď nejakú videla, spomenula si na neho. A teraz tu stál... Vlasy mu zaviali a na tvári sa mu zjavil ten prívetivý úsmev, ktorý patril len jej. Priblížil sa ku nej a jeho pery sa obtreli o tie jej. Cítila jeho dych hlboko v duši, kde ju zahrieval.

Konečne prišiel on,
srdce jej pri ňom búcha ako zvon,
ostať takto navždy chcela,
ľúbiť ho ako si len želá.

Silno ju objal a potom ustúpil. Odrazu zmizol. Trhlo ňou a zimomriavky jej prešli po tele. Vzdychla.
„Takto je to vždy, vždy také krásne..." A po tvári sa jej skotúľala ďalšia slza.
„No vždy, za touto krásnou chvíľou, nasleduje zobudenie.“ Znova vzdychla.
Aj keď to už prežila tisíckrát, vždy to prinieslo ten mrazivý pocit a smútok...
Odhrnula záclony a videla, ako sa znova ľudia postupne nahrnuli do ulíc.
Vedela, že ju čaká ďalší nekonečný deň čakania...
No žila len pre tie krásne lži...tie, čo sa jej snívali a sprevádzali ju každú noc. Len preto chcela vydržať...

Vydržať a nevzdať sa,
byť odvážna a nebáť sa,
čo prinesie ďalší deň,
skúsiť počkať predsa len...

Zatvorila oči a znova sa to pokúšala prežiť odznova v nádeji že ho znova uvidí aspoň vo svojom sne...v tej krásnej lži.

„Len preto, navždy...“