Putá rodiny - 05. časť

„Poď s nami, musíme ísť najprv za Hokage. Alebo sa chceš stať zbehom ako ona?“ Odfrkol si Shino znechutene. Bol nahnevaný, ale snažil sa to nedávať najavo.
„Je mi to jedno!“ Skríkol Kiba a obrátil sa na Shina. Ten o krok ustúpil, keď zbadal šialený výraz v jeho tvári.

„Kiba,“ pristúpila k nemu Hinata. „Viem, ako sa teraz cítiš. Keď si pomyslím, čo spravila... A Amiko...“ Vzlykla, ale rýchlo si utrela slzy a vzpriamila sa. Uprela na neho tvrdý pohľad. „Ale ísť teraz hneď za ňou v tomto stave nie je riešenie. Nič by si nedokázal, len by ťa zabila. Je príliš silná a ty si oslabený hnevom a smútkom. Pôjdeme za ňou, nájdeme ju a,“ zhlboka sa nadýchla, „odplatíme sa jej. Obrátila sa proti Konohe, proti svojej rodine. Hanabi Hyuuga už viac neexistuje.“
Kiba pozeral, či jej zbadá niečo v tvári, ale nič tam nebolo. Ani okom nemihla, ako to vravela. Prikývol, vzal si veci a spoločne sa vydali na cestu do Konohy.
Hinata sa smutne usmiala. Nik nevedel, že jej srdce krváca. Plače z toho, čo sa stane...
****

„Chápem. Takže si ju vzala so sebou. A vy chcete ísť za ňou.“ Godaime sa zahľadela na trojicu pred ňou. „Choďte si teraz oddýchnuť, zajtra vyrazíte na cestu,“ kývla im a oni hneď odišli.
„Že práve ona bude taká, to ma nikdy nenapadlo. Prečo len Hiashi na nich vždy tak tlačil. Toto bude smutný koniec, mám zlé tušenie, odkedy som vyhrala v tej blbej lotérii.“ Povzdychla si, potriasla hlavou a rýchlo si naliala saké na ukľudnenie.
****

„Kde trčia! Už sme mali dávno vyraziť!“ Kiba pobehoval sem a tam pred bránou Konohy, podchvíľou kopol do nejakého kamienka, alebo len tak zanadával.
Shino s Hinatou ho pozorovali bez slova. Vedeli, ako sa cíti a sami túžili už vyraziť za Akatsuki.

„A sme tu!“ Ozval sa spoza nich hlas Leeho. Spolu s ním prišla aj Ino a Shikamaru. Najhoršie na tom bolo, že Konoha mala veľa jouninov mimo na misiách, takže Tsunade to mala ťažké vybrať, koho poslať. Spoliehala sa na to, že pod Shikamarovým vedením bude mať táto misia úspech.

„Odchádzame.“ Povedal ich veliteľ a skupinka sa rozbehla po stope...
****

„Prečo to musí byť tak ďaleko? Komu sa tam chce šlapať,“ frflal Deidara, zatiaľ čo hľadel na chrbát pred ním. Hanabi od stretnutia s bývalými priateľmi nepovedala ani slovo. Len mu dala Amiko, aby sa s ňou neťahala ona a bez slova ich viedla na miesto stretnutia, kde mali dostať za ňu odmenu.
„Tobi?“ Otočil sa na mužíčka. „Vezmi ju na chvíľu,“ a hodil mu mŕtve telo. Potom podišiel k Hanabi. „Si v poriadku?“ Chytil ju okolo pliec, ale ona sa mu jemne vyvliekla.
„Som, ale daj mi teraz pokoj, dobre?“ Ani sa na neho nepozrela, pridala do kroku a znovu išla sama pred nimi.
„Trápi niečo slečnu Hanabi? Tobi je smutný, keď to vidí,“ kyvkal hlavou z jednej strany do druhej a tváril sa, aspoň to tak vyzeralo, ako kôpka nešťastia.

„Sme tu,“ ozvalo sa spred nich.
Obaja otočili hlavy a zbadali opustenú, polorozpadnutú dedinu. Pri jej vchode uvideli dvoch zahalených mužov. Pomaly prišli až k nim.

„Konečne ste tu. A vidím, že aj s úlovkom.“ Jeden z nich mykol hlavou na Amiko.
„Tu ju máte. Takže, odmena,“ Deidara im ju položil k nohám a oni na oplátku vytiahli tašku s peniazmi.
„Toto je vaše.“ S tými slovami vzali Amiko a zmizli.
Deidara vzal tašku a pozrel sa na spoločníkov: „Ideme?“
Tobi radostne prikývol, avšak Han sa len dívala do tej dediny. Zdala sa jej byť povedomá.

„Spomínaš si? Tu si sa stretla s Hidanom a Kakuzom...“ Ozval sa za ňou Deidara. „Opísali ju vtedy podrobne, dobre som si to zapamätal.“
Hanabi pomaly prikývla. Tu sa to začalo. Prvá vražda.. Vlastne, oni si doteraz myslia.. Uškrnula sa, už to bolo jedno, odvtedy zabila mnohých, čo znamenalo toto oproti tomu. „Poďme už, Vodca nás čaká.“

Obrátili sa, že idú preč, keď im pred tvárami preletel kunai s výbušným lístkom. Než stihli zareagovať, vybuchol pred nimi a ich zahalilo mračno dymu.

„Nemysleli sme si, že dostihnúť vás, bude také jednoduché.“ Hanabi sa uškrnula, na ten znudený hlas si musela spomenúť aj keby nechcela.
„Shikamaru Nara, dlho som ťa nevidela.“ Dym zmizol a tak mohla vidieť aj ostatných. „Och, celá nová konožská skvelá generácia.“ Jej posmešný hlas sa niesol dedinou. „Rada ťa zase vidím, sestrička. Je zvláštne, že po toľkých rokoch sa vidíme tak často za posledné dni.“

„Kde je Amiko?!“ Skríkol Kiba a chcel sa vrhnúť dopredu, ale zastavila ho Shinova ruka, ktorú mu položil na prsia. Pozrel na neho, ale videl len, ako krúti hlavou. Pochopil a ukľudnil sa.
„Amiko je už preč. Odniesli si ju tí, čo ju chceli. My máme už len odmenu. A keby ste boli takí milí a zmizli nám z cesty. Máme toho ešte dosť čo prejsť a beriete nám čas.“ S týmito slovami sa Hanabi otočila, že ide preč, ale stŕpla na mieste.
„Nikam nejdeš.“ Shikamaru sa uškrnul. Dobre vedel, že na jeho tiene zabudne, ako vždy.

„Myslíš?“ Ozvalo sa spoza neho a on sa mykol. Objavila sa za ním s kunaiom v ruke a on bol nútený uskočiť a prerušiť jutsu. Jej klon na druhej strane pukol a zmizol. „Staré časy sú dávno preč,“ povedala a zasmiala sa.

V tej chvíli sa na ňu vrhol Kiba s Akamarom. „Nie, nikam nejdeš, kým ťa nezabijem!“ Spolu s ním sa vrhli do boja aj jeho spoločníci a oproti nim zase Deidara s Tobim...