Posledná kvapka

Naruto sa ponáhľal do nemocnice. Zo strachu o Hinatu ani nedýchal. S búšiacim srdcom zastal pred jej izbou a bez zaklopenia vtrhol dnu. Poobzeral sa. Hinata ležala na jednej z postelí a sťažka dýchala.
Keď zbadala Naruta, oči sa jej naplnili slzami. Nechcela ho vidieť. Nie preto, že by ho prestala mať rada – naopak, milovala ho ešte viac. Nechcela ho však trápiť tým, že sa dozvie pravdu. Vôbec ju nenapadlo, že za ňou príde.
„Čo tu robíš?“ spýtala sa prekvapene a snažila sa posadiť.
„Počkaj, pomôžem ti,“ utrápene na ňu pozrel a opatrne ju posadil.
Odpovedi na otázku sa však vyhol. Nechcel jej povedať, že sa na ňu hnevá za ten list, ktorý mu poslala. Vedel, že veľa nechýba a rozkričal by sa. Vždy konal nepremyslene a táto situácia nebola výnimkou. Pritiahol si k jej posteli stoličku a keď sa na ňu posadil, pozorne si obzrel jej tvár. Ona sa však jeho pohľadu uhýbala. Nechcela vidieť v jeho očiach výčitku. Presne vedela, na čo myslí- čaká na vysvetlenie. Nastalo ťaživé ticho.
„Prečo? Prečo si mi to urobila?“ prerušil ticho Naruto a vyzeral utrápene.
„Ja...“
„Čo ty?“ nahnevane jej skočil do reči Naruto, pretože ho jej odpoveď ani v najmenšom neuspokojila. Všetko v ňom vybuchlo. Zazeral na Hinatu, ktorá sa znovu pokúšala povedať mu pravdu, hoci jej v hrdle navrela obrovská hrča:
„Ja... ja...“ opatrne začala, no tentoraz Naruto vyskočil zo stoličky.
„No čo? Teraz nemáš slov, čo? Napíšeš mi list, ktorý mi pošleš po mojom najlepšom kamarátovi a v ktorom mi oznámiš bez jediného vysvetlenia, že sa so mnou rozchádzaš! Že je koniec! Čo je to s tebou? Nevravela si každú minútu, čo sme spolu, ako ma miluješ? Ako si ma tajne milovala predtým, než som si ťa všimol,“ vykrikoval po nemocničnej izbe nevšímajúc si Hinatine tiché protesty.
Kričal na ňu bez prestania niekoľko minút, a už sa nadychoval pre ďalšiu reč, keď ho prerušil jej hlasný kašeľ. Vzápätí si uvedomil, čo robí. Veď tu vrieska ako zmyslov zbavený na jediné dievča v živote, ktoré miluje a ono tu leží choré a ani sa nemôže brániť...
Opäť si sadol na stoličku pri jej posteli.
„Hin, prosím prepáč. Neviem čo to do mňa vošlo...“
Odpoveďou mu bolo jemné pohladenie na jeho tvári. Chytil jej ruku, ktorou ho pohladila a pevne ju stisol.
„S-si v poriadku?“ opýtal sa jej hanbiac sa za svoj výstup, no z jeho hlasu bolo cítiť napätie a strach.
„Naruto, j-ja...“ začala Hinata rozhodnutá mu konečne povedať pravdu, no znovu ju premohol príval kašľa.
„Zlatko, láska, Hin, len pokojne, nerozprávaj. Povieš mi to, keď budeš v poriadku,“ upokojoval ju Naruto, pretože pochopil, že mu chce povedať pravdu.
No Hinata sa znova nadýchla a pokračovala:
„Z-zomieram“, šepla potichučky a až teraz našla odvahu pozrieť mu do očí, do ktorých sa zamilovala.
„Č-čože?“ zahabkal ako v mrákotách.
„Zomieram,“ zopakovala mu to o čosi hlasnejšie, aj keď jej to spôsobovalo bolesť, „pri poslednej misii, j- ja, z- zranili ma... ´slela som, že to n- nič ni-... nie je, a- ale ´stala s- som ot... otravu krvi.“
Hinata sa prudko nadýchla. Chcela mu povedať úplne všetko.
„S- skúšala ma ´iečiť aj Ts-... T- tsunade, n- no,“ Hinata pokrútila hlavou a vzlykla.
Naruto sa jej zahľadel do očí. Stále tomu nemohol uveriť. Hinata, dievča jeho života, plná života a elánu, taká krásna keď sa smeje, keď sa červená, musí odísť? Do očí sa mu nahrnuli slzy. Pomaly si presadol na Hinatinu posteľ.
„Hin,“ začal opatrne: „neboj sa, to zvládneme! Uzdravíš sa a všetci budú opäť šťastný, že si s nami. Nezomrieš. A vieš prečo? Pretože to nedovolím. Nepustím ťa. Už nikdy. Nedovolím nikomu zničiť to obrovské puto, ktoré nás spája. Si ten najúžasnejší človek, akého som kedy stretol. Môj život nabral nové obrátky, keď si doňho vstúpila ty so svojím prekrásnym úsmevom. Keď si sa mi priznala s citmi pri boji s Peinom. Ľúbim ťa!“ zašepkal a zobral jej ruku do obidvoch svojich teplých dlaní rozhodnutý už nikdy ju nepustiť.
„Aj ja teba,“ zašepkala.
Naruta však stále trápila tá dotieravá otázka. Jednou rukou ju pustil a vytiahol spod svojej čelenky pokrčený list.
„Tak prečo?“
Hinata sa nadýchla a veľmi potichu povedala: „Nechcela som ti ublížiť.“
„Ublížiť? Hin, ty by si mi neublížila ani tým, že by si mi vrazila kunai do srdca. Od teba by to bolo vykúpenie a nie trest.“
„Ja n- nechcem zomrieť. Ešte n- nie,“ začala pomaly Hinata, no Naruto ju umlčal jemným bozkom a zobral ju do náručia:
„Neboj sa. Ty nezomrieš. Som tu s tebou... a navždy budem.“
Hinata vedela, že nemá pravdu. Počula svoje srdce, ktoré bilo s posledného. Po líci jej stiekla malá slzička. Chcela zaspať, aby to trápenie skončilo. Nie zomrieť. Len zaspať v náručí muža, ktorého miluje. Vzápätí ju však premohol ďalší príval suchého kašľa. Naruto bol hneď na nohách, ochotný zburcovať celú Konohu, len aby jej niekto pomohol.
„N- naruto,“ zachrapčala Hinata a trochu pootočila hlavu aby dovidela na Naruta, ktorý sa už dostal k dverám. Rukou si prešla po krku a z posledných síl ju mierne zdvihla. Naruto neochotne zastal. Vedel, že týmto postávaním stráca drahocenný čas. Zhlboka sa nadýchol, aby sa mohol sústrediť a urobil niekoľko klonov. Poslal ich po pomoc a rozbehol sa naspäť k Hinate. Chytil ju za ruku a sadol si na jej posteľ. Vedel, že za chvíľu sa všetko jeho šťastie skončí. Ale, možno... Slzy sa mu začali kotúľať po tvári.
Pozrel Hinate do očí a začal: „Hin,...“
„Naruto, n-neplač. Musíš b-byť silný. P-pre mňa už nič neurobíš. Už musím ísť, t-tam,“ kývla hlavou hore k stropu.
„Nie,“ zašepkal Naruto, „ty mi neodídeš. Nepustím ťa! Vyzdravieš! A ja ťa na našom pikniku na tvojej obľúbenej lúke požiadam o ruku,“ usmial sa Naruto cez slzy a pevnejšie chytil Hinatinu ruku.
„Sasuke, celý šťastný že má svoju Sakuru, hoci o nej predtým nechcel ani počuť, nám pôjde za svedka,“ chrapľavo hovoril ďalej o budúcnosti, ktorá sa nikdy neuskutoční:
„Naša svadba bude nádherná a ty mi určite vyrazíš dych svojou krásou, keď budeš stáť pred celou Konohou v nádherných bielych šatách. Naša svadobná noc bude úžasná, uvidíš. Kúpime si domček, hneď vedľa kancelárie hokage, v ktorej budem pracovať. Naše detičky budú najšikovnejšie z celej Akadémie a my dvaja na ne budeme pyšný. Náš syn potom bude ďalší hokage a my pôjdeme do ninja dôchodku. A všetci budeme šťastný,“ slzy, ktoré čoraz viac pribúdali, mu zahalili zrak. Hinata sa z posledných síl usmiala. Bola to krásna predstava. Svoj bledulilinko modrý pohľad nasmerovala do Narutových blankytne modrých očí a poslednýkrát vydýchla. Narutove klony sa v uliciach Konohy v tej chvíli rozplynuli.
Naruto si utrel slzy.
„Hin? Hin, zlato!“ oslovil ju, no ona ho už nepočula. Nechala ho samotného.
„Hinata!“ jemne sa dotkol jej tváre. Nereagovala.
„Nie,“ zašepkal Naruto.
„NIE!“ vykríkol.
„Prečo?! Prečo si musela odísť? Nechala si ma tu! Bože, prečo si to dopustil? Prečo si mi ju zobral? Čo zlé som vykonal? Vráť mi ju... VRÁŤ MI JU!!! Vari si mi nespôsobil už dosť rán? Mal si si zobrať mňa!“ kričal zmučene a svoju lásku jemne ukolísaval vo svojom náručí.
Je koniec. Už nikdy neuvidí na jej tvári ten preňho zvláštny šibalský úsmev, ktorý si predtým nikdy nevšimol. Už nikdy neuvidí jej roztomilú tvár, keď sa červená. Už nikdy nezačuje jej jemný zamatový hlas. Už nikdy nezacíti jej jemnú sladkastú sviežu vôňu. Už nikdy nezacíti chuť jej sladkých pier, ktoré tak dobre bozkávajú. Už nikdy sa nebude hrať s jej dlhými tmavými vlasmi. Už nikdy sa nezadíva do jej krásnych bledomodrých očí. Naruto pozrel na ňu. Oči mala otvorené, no neboli prázdne. Nebol v nich život, avšak bola v nich láska, dobrota, sny a... a nádej, ktorú nikdy nestratila. Naruto jej pomalým pohybom zavrel očné viečka. Vyzerala ako bábika.
A... usmievala sa. Naruto to zbadal okamžite. Pery jemne vykrútené do toho svojho úsmevu. Naruta v momente zalial ďalší príval sĺz a opatrne ju zložil zo svojho náručia na posteľ, no ostal sedieť pri nej. V tom si uvedomil, že jej ešte stále drží ruku. No... nebola to len jej ruka. Keď ju pustil, na jeho dlani sa vynímala pekná zlatá retiazka s malým medailónikom v tvare shurikenu na konci. S váhaním ho otvoril. Hľadel na vlastnú a Hinatinu šťastnú tvár. Netušil, kedy tá fotografia vznikla, no na tvári sa mu zjavilo niečo podobné ako úsmev. Bola to krásna fotka. Hinata mala dlhé vlasy zopnuté do konského chvosta až na niekoľko pramienkov, ktoré si nechala spustené popri tvári. Oči jej žiarili šťastím, jemná červeň jej zalievala tvár a jej úsmev bol nádherný. Vyzerala tak zlato. Naruto si ho chcel založiť na krk, keď z neho vypadol akýsi pokrčený papierik. Zohol sa poňho. Tušil, čo by to mohlo byť a nemýlil sa. Keď ho vystrel, zbadal niekoľko narýchlo načmáraných slov. Slov, ktoré napísal on sám pred niekoľkými rokmi:

Ja a ty, dnes, 19:00, prechádzka, pri Ichiraku rámene

Sasuke ho vtedy presviedčal dosť dlho, aby jej niečo napísal a ešte dlhšie, aby jej ten malý papierik vôbec dal. Vtedy sa prestal sústrediť na Sakuru a všimol si Hinatu. Začalo sa jeho šťastie. Strčil papierik naspäť do medailóniku a postavil sa. Vedel, že ju vidí naposledy. Naklonil sa k nej a dlaňou jej jemne prešiel po tvári. Odtiahol sa.
„Nikdy na teba nezabudnem. Nikdy. Prisahám!“ zašepkal.
Prevliekol si retiazku cez krk a medailónik si zastrčil pod košeľu. Pomalým krokom sa vydal k dverám. Zastal s rukou na kľučke. Nevedel, ako sa má tváriť, keď vyjde von. Prstami nahmatal medailónik a stisol ho. Príjemne hrial. Dodalo mu to odvahu. Stisol kľučku a otvoril dvere. Vyšiel na chodbu a pomaly za sebou zavrel. Túžil sa vrátiť, no nemohol. K čomu by to bolo? Sľúbil jej, že na ňu nezabudne. A svoj sľub dodržal...