Ďalšia kapitola
Mesiac svietil vysoko nad dedinou. Žiarivo. Jednému by sa zdalo, že žiarivejšie ako inokedy. Hviezdy okolo neho akoby tancovali. Celé nebo vyzeralo dnes v noci akési šťastné. Ani nepršalo. Dnes bola výnimočne jasná noc. Celá dedina ležala v tme. Nikto si ani nevšimol dvoch bežiacich shinobi, hľadajúcich svoju cestu. Svoje miesto. Neobzreli sa za sebou. Obaja vedeli, že takto je to správne. Až príliš veľa trpeli, až príliš veľa horkých spomienok sa na toto miesto viazalo. Len jeden z nich ešte stále uvažoval nad možnosťou zostať tu.
Vietor ich popoháňal vpred, akoby im chcel naznačiť, že nemajú už veľa času, že slnko o chvíľu privíta nový deň. Fúkal im jemne do plášťov a vlasov. Akoby odfúkaval ich spomienky na toto miesto. Poslednú spomienku, spomienku na ich najdrahšieho priateľa však vyfúknuť nemohol. Hral im poslednú nôtu akú počuli pred odchodom. Listy, zase, ako vždy tancovali, tak ako im pískal vietor. Tancovali pomaly, no každý pohyb vytvárali naraz. Na kopci za dedinou ich boli milióny. Milióny malých tanečníkov sa s nimi lúčili.
,,Vieš, že toto je tá správna vec.“ ticho poznamenala kunoichi. Nedostala však odpoveď len slabé neisté prikývnutie.
,,Oni nás nepotrebujú. Chcú len moc a silu. Chceli nás využiť a ty to vieš.“ Chytila ho za ruku jemne akoby nechcela narušiť jeho krehké telo. Ešte stále to nebol ten silný, bojovný shinobi. Nebol to jej anjel. Ešte potreboval čas. Čas na zotavenie, na premýšľanie, na rozhodovanie sa o ich ďalšej budúcnosti. Toto rozhodnutie však už zvážili tisíckrát a vždy bolo správne, tak ako teraz.
,,Ja viem Konan, ale musíš pochopiť. Bolo to to, o čo som sa snažil. Snažil som sa o to celý život, aby táto dedina bola jednou prosperujúcou a šťastnou krajinou. Je pre mňa až príliš ťažké si to pripustiť.“
,,Nagato, ty predsa vieš najlepšie z nás ako to je, tak predtým nemôžeš zatvárať oči.“ povzdychla si kunoichi.
,,A ani nebudem. Nemôžem ťa vystaviť takému nebezpečenstvu. Táto dedina nie je tou, čo bývala. Nie je tá dedina, ktorá ticho trpela a čakala kým sa skončí vojna. Terajší ľudia vojnu vyvolávajú samy. Je to dedina, ktorá je hodná zničenia. Títo ľudia si nezaslúžia byť jej obyvateľmi. Splnila si svoju prácu?“ stisol jej ruku silnejšie. Bol už presvedčený. Konečne sa s tým zmieril. Uznal svoju porážku. Toto je správne. Oni sú zlí.
,,Presne ako si mi povedal.“ Pokojne odpovedala kunoichi. Už bola šťastná. Dosiahla to, čo chcela. Presvedčila Nagata. Už sa dočkáš svojej pomsty Yahiko. My ťa pomstíme. Nenecháme ujsť tých, čo ťa zabili. Vravel jej vnútorný hlas.
,,Tak teda deti sú v bezpečí,“ prikývla a usmiala sa na neho, „pustím sa do toho. Počkaj tu.“
Pustil jej ruku a zmizol jej pred očami. Niekde hlboko v kúte srdca mala ešte o neho strach, čo keď na to nie je pripravený? Nepotrebuje čas? Zvládne to? Ale snažila sa mu veriť. Madara je teraz zamestnaný Sasukem. A oni obaja sú problémom Konohy. Pomôžeme Konohe, ale najskôr musíme nabrať silu. Najmä Nagato. Vietor jej z tváre odfúkol vlasy a odkryl jej tak tvár slanú po stekajúcich slzách. Kvapôčkami padali na zem a siakali sa do pôdy. Predsa len musela ďakovať tejto zemi a vojne, že ich spojila. Spojila ich putom, ktoré nedokáže už nikto nikdy roztrhať.
,,Len sa mi vráť.“ Vyslovila tieto slová do vetra, ktorý ich niesol ďalej. Toľko citov, ktoré v nich skrývala sa dostali na povrch. Zrazu sa na druhej strane dediny začali objavovať prvé lúče slnka a s nimi sa nad dedinou objavil i mladý muž s nádhernými rovnými červenými vlasmi, ktoré mu padali do očí. I z diaľky bolo vidieť ako zbiera chakru zo svojho okolia a ako pomaly pekne po jednom robí ručné znamenia. Toto má byť posledné znamenie. Posledný východ slnka, čo táto dedina prežila. Posledná noc a posledné slová, ktoré počula: ,,Shinra Tensei!“ slová, na ktoré sa nedá zabudnúť.
Ruka v ruke kráčali preč. Preč zo zovretia minulosti k bránam budúcnosti. Lúče slnka im svietili na cestu, na ktorej sa nedalo zablúdiť.
,,Pokiaľ neskončí jedna kapitola, nemôže začať nová.“ Usmial sa mladý shinobi, ktorý sa hrnul do rúk nepredvídateľnej budúcnosti.
Dokopy je to nič moc, ale dúfam, že aspoň niekomu sa to zapáči. Inak to je len ukážka nudného popoludnia (jedného z mnohých nudných popoludní). :ky:
Tak toto bolo dokonalé... Plné citov, myšlienok, činov, plné života. A používaš veľmi krásne slovné spojenia
Arigato za tak strašne pekný koment... Budem sa snažiť, aby aj ostatné moje FF boli aspoň takéto dobré... Ten koment ma strašne potešil... arigato!!!
The worst feeling isn´t being lonely. It´s being forgotten by someone you would never fotget.
A friend is like an umbrella that protects you from unexpected rain.
The worst feeling isn´t being lonely. It´s being forgotten by someone you would never fotget.
A friend is like an umbrella that protects you from unexpected rain.
Božinku moja... vieš aké je to krásne? Až sa mi slzy tískajú do očí... moja srdcovka Konan a Nagato. Preboha, keď to čítam znovu budem asi plakať.. tento párik je tak dojímavý a pekný. A ako inak je to skvelo napísané. Toto patrí medzi moje najobľúbenejšie z tvojich diel, ktoré tu dúfam, že raz uvidím.
Aaa to bylo strašně hezký.. Moc se mi to líbilo... < 3
"Neptej se, jestli je tohle konec...
Konec je, když už se nechceš dívat.."
WATER ONTO MY FIRE
I DON´T CARE...HOLLY-END.
Nemusíte klikat na všechny.. Jen si vyberte jeden, který se vám líbí a nebo zajděte do specialitek..díky moc
Click Me! Click Me! Click Me! Click Me!
Díky
Příjemné čtení, povídka s dobrým námětem a dobře napsaná... Co víc říct... napiš něco dalšího