Koniec alebo nový začiatok..?
Vložil Monkey D. Kikul, Po, 2009-06-22 20:58 | Ninja už: 5534 dní, Příspěvků: 263
Sadol si na klzký útes zmáčaný letným dažďom a započúval sa do spevu vtákov, ktorí práve ohlasovali blížiacu sa katastrofu. Katastrofu? Dá sa vôbec koniec sveta, posledné momenty ľudského života, nazvať katastrofou? Ale čo keď je to to najlepšie, čo sa mohlo v blízkej budúcnosti stať? Čo keď je zánik všetkého živého i neživého presný opak konca? Možno tým len začne niečo nové, nečakané. Niečo, kde nebude existovať nenávisť, ľudská blbosť, ale ani krásne city ako láska. Zamyslíme sa.. Je vôbec láska ten nádherný cit, ktorý všetci opisujú tými najkrajšími slovami, vetami? Možno je to len úbohý ľudský výmysel, len nejaké chvíľkové pomätenie v mysli, ktoré sa časom aj tak vytratí. Pre väčšinu z nás asi nie, ale čo môžu povedať tí, ktorí tento pocit nikdy nemali opätovaní, aj keď sa snažili zo všetkých síl? A pritom tomu druhému nespôsobili nič zlé..
Posunul sa bližšie ku kraju kopca, zadíval sa do diaľky.. Zavrel svoje modré oči a nechal sa unášať všetkými emóciami. Pripomínal si minulosť, v ktorej žil, prítomnosť, ktorú žije a snažil si predstaviť budúcnosť, ktorá nepríde. Ktorú už nezažije nikto z terajších ľudí. Jednoducho sa blížil koniec a nikto nedokázal tomu zabrániť. Hodiny pomaly odbíjali polnoc, po ktorej príde večná tma.. Niektorí sa snažili si užívať posledné chvíle na život, čo najlepšie, ale iní len sedeli a hľadeli..
,,Koniec zachvíľu príde,” pošepol suchými perami, na ktorých sa rysoval jemný úškrnok.
,,Toto je irónia,” pootvoril viečka a zahľadel sa s očami bez života do tej načiernej oblohy.
,,Hlupák,” zasmial sa. Naozaj sa zasmial a z očí sa mu vytlačili maličké slzičky. Opäť sa rozpršalo.. Po daždi vyjde Slnko, hovorieva sa. Slnko predstavuje nádej, niečo veselé a plné optimizmu. To už do tohoto svetu ale nepatrí. Žiadna nádej neexistovala, neexistuje a už existovať nebude. Je len osud, krutý a pravdovravný osud, ktorý nezmeníme, ani keby sme sa mali snažiť zo všetkých síl, ktoré sa aj tak stratia a nezostane nám z nich nič.
Stále sedel a pozeral sa ďaleko pred seba, kde si aspoň z časti myslel, že je svetlo.
,,Tma predstavuje temnotu,” mierne sa zamyslel. Pocítil jemný vánok na svojom tele a už vedel, že za pár okamihov to príde. Za pár okamihov bude všetkému koniec..
Posunul sa bližšie ku kraju kopca, zadíval sa do diaľky.. Zavrel svoje modré oči a nechal sa unášať všetkými emóciami. Pripomínal si minulosť, v ktorej žil, prítomnosť, ktorú žije a snažil si predstaviť budúcnosť, ktorá nepríde. Ktorú už nezažije nikto z terajších ľudí. Jednoducho sa blížil koniec a nikto nedokázal tomu zabrániť. Hodiny pomaly odbíjali polnoc, po ktorej príde večná tma.. Niektorí sa snažili si užívať posledné chvíle na život, čo najlepšie, ale iní len sedeli a hľadeli..
,,Koniec zachvíľu príde,” pošepol suchými perami, na ktorých sa rysoval jemný úškrnok.
,,Toto je irónia,” pootvoril viečka a zahľadel sa s očami bez života do tej načiernej oblohy.
,,Hlupák,” zasmial sa. Naozaj sa zasmial a z očí sa mu vytlačili maličké slzičky. Opäť sa rozpršalo.. Po daždi vyjde Slnko, hovorieva sa. Slnko predstavuje nádej, niečo veselé a plné optimizmu. To už do tohoto svetu ale nepatrí. Žiadna nádej neexistovala, neexistuje a už existovať nebude. Je len osud, krutý a pravdovravný osud, ktorý nezmeníme, ani keby sme sa mali snažiť zo všetkých síl, ktoré sa aj tak stratia a nezostane nám z nich nič.
Stále sedel a pozeral sa ďaleko pred seba, kde si aspoň z časti myslel, že je svetlo.
,,Tma predstavuje temnotu,” mierne sa zamyslel. Pocítil jemný vánok na svojom tele a už vedel, že za pár okamihov to príde. Za pár okamihov bude všetkému koniec..
Niečo za ním sa mihlo.
,,Prečo si za nami neprišiel?” bol to hlas jeho najlepšej kamarátky a pritom človeka, ktorého hlboko vo svojom srdci nenávidel a zároveň miloval.
,,Daj mi pokoj!” vykríkol nahlas a zlostne rozhodil pravou rukou, v ktorej držal mokrý piesok. Dievča si posmutne zahryzlo do spodnej pery a pohlo sa o krok vpred.
,,Stoj tam, kde si!” tentokrát už pošepol chlapec a z očí mu na zem dopadli ďalšie slzy.
,,Myslíš, že trucovaním niečo dokážeš? Myslíš si, že náš svojou tvrdohlavosťou zachrániš a to, čo má prísť, sa nestane? Spamätaj sa, chlapče.. Je koniec. Je nám predpovedaná smrť, tak sa s tým zmier! Myslíš, že nám ostatním sa plakať nechce?! Myslíš si toho teda naozaj veľa, ale nič nevieš! Nevieš, čo bude ďalej, čo príde..! Tak sa snaž žiť aspoň dovtedy, kým máš šancu! Potom už nič nezachrániš!” plakala. Plakala tak hlasno a silno, že takmer nedokázala hovoriť. Ale práve teraz nato mala tú najlepšiu možnosť. A možno aj poslednú. Veď, čo keď sa už nestretnú? Čo ak ten svet 'tam hore' neexistuje? Možno sú to len ďalšie hlúpe historky, ktoré si ľudia vymýšľali preto, aby sa tak veľmi nebáli smrti..
,,Čo ty o tom vieš..” dodal s veľkou dávkou chladnosti a egoizmu. Ona zodvihla zrak a premerala si ním neho.
,,Prečo si to myslíš?” pošepla nerozhodne a slabými rukami si z posledných síl zotrela z tváre slzy. Pristúpila čo najbližšie k chlapcovi a zadívala sa do diaľky.
,,Prečo?” zopakovala rozhodne otázku.
,,Pretože.. Ja neviem! Čo mám robiť?! Vieš, všetko mi to teraz príde vtipné a ironické! Stále som len hovoril, ako veľmi sa budem snažiť, že vás budem všetkých chrániť a obetujem pre vás všetkých život, ale teraz to nedokážem! Nemám silu nato, aby som premohol prírodu.. Aby som dokázal poraziť osud! Hanbím sa za seba! Jediný môj sen bolo ochraňovať vás.. Bol to môj jediný zmysel života a ja ho teraz nedokážem zvládnuť.. Nedokážem sa pozrieť smrti do očí,” vydal zo seba. Prerušovane, pretože mu v tom bránil obrovský smútok a bezmoc.
,,Prosím, netráp sa s tým,” vedela, že mu týmito slovami veľmi nepomôže, ba naopak, ešte mu to urobí ťažším.
,,Netrápiť sa tým?! Počuješ, čo vychádza z tvojich úst? Sama tomu neveríš, tak prečo by som mal veriť ja?” ona len sklopila zrak k zemi. Ďalej neprehovorili ani slovo, len spoločne ležali na útese a sledovali oblohu, ktorá sa začínala sťahovať do temnoty. Hodiny sa dostávali k svojmu záverečnému bodu.. Akoby sa svetu vybili nedobitné baterky..
Obaja pomaličky zavreli oči a cítili, ako z nich oná čierňava, tá večná temnota vysáva všetku chakru.
,,Milujem ťa..” pípla nakoniec ona a silno zovrela chlapcovo oranžové tričko. Bohužiaľ ju už nepočul..
,,Prečo si za nami neprišiel?” bol to hlas jeho najlepšej kamarátky a pritom človeka, ktorého hlboko vo svojom srdci nenávidel a zároveň miloval.
,,Daj mi pokoj!” vykríkol nahlas a zlostne rozhodil pravou rukou, v ktorej držal mokrý piesok. Dievča si posmutne zahryzlo do spodnej pery a pohlo sa o krok vpred.
,,Stoj tam, kde si!” tentokrát už pošepol chlapec a z očí mu na zem dopadli ďalšie slzy.
,,Myslíš, že trucovaním niečo dokážeš? Myslíš si, že náš svojou tvrdohlavosťou zachrániš a to, čo má prísť, sa nestane? Spamätaj sa, chlapče.. Je koniec. Je nám predpovedaná smrť, tak sa s tým zmier! Myslíš, že nám ostatním sa plakať nechce?! Myslíš si toho teda naozaj veľa, ale nič nevieš! Nevieš, čo bude ďalej, čo príde..! Tak sa snaž žiť aspoň dovtedy, kým máš šancu! Potom už nič nezachrániš!” plakala. Plakala tak hlasno a silno, že takmer nedokázala hovoriť. Ale práve teraz nato mala tú najlepšiu možnosť. A možno aj poslednú. Veď, čo keď sa už nestretnú? Čo ak ten svet 'tam hore' neexistuje? Možno sú to len ďalšie hlúpe historky, ktoré si ľudia vymýšľali preto, aby sa tak veľmi nebáli smrti..
,,Čo ty o tom vieš..” dodal s veľkou dávkou chladnosti a egoizmu. Ona zodvihla zrak a premerala si ním neho.
,,Prečo si to myslíš?” pošepla nerozhodne a slabými rukami si z posledných síl zotrela z tváre slzy. Pristúpila čo najbližšie k chlapcovi a zadívala sa do diaľky.
,,Prečo?” zopakovala rozhodne otázku.
,,Pretože.. Ja neviem! Čo mám robiť?! Vieš, všetko mi to teraz príde vtipné a ironické! Stále som len hovoril, ako veľmi sa budem snažiť, že vás budem všetkých chrániť a obetujem pre vás všetkých život, ale teraz to nedokážem! Nemám silu nato, aby som premohol prírodu.. Aby som dokázal poraziť osud! Hanbím sa za seba! Jediný môj sen bolo ochraňovať vás.. Bol to môj jediný zmysel života a ja ho teraz nedokážem zvládnuť.. Nedokážem sa pozrieť smrti do očí,” vydal zo seba. Prerušovane, pretože mu v tom bránil obrovský smútok a bezmoc.
,,Prosím, netráp sa s tým,” vedela, že mu týmito slovami veľmi nepomôže, ba naopak, ešte mu to urobí ťažším.
,,Netrápiť sa tým?! Počuješ, čo vychádza z tvojich úst? Sama tomu neveríš, tak prečo by som mal veriť ja?” ona len sklopila zrak k zemi. Ďalej neprehovorili ani slovo, len spoločne ležali na útese a sledovali oblohu, ktorá sa začínala sťahovať do temnoty. Hodiny sa dostávali k svojmu záverečnému bodu.. Akoby sa svetu vybili nedobitné baterky..
Obaja pomaličky zavreli oči a cítili, ako z nich oná čierňava, tá večná temnota vysáva všetku chakru.
,,Milujem ťa..” pípla nakoniec ona a silno zovrela chlapcovo oranžové tričko. Bohužiaľ ju už nepočul..
Prečo sa niektoré city dostanú k tým druhým až vtedy, keď už je neskoro? Keď temnota v našom srdci všetko pohltí? Je ľudský strach naozaj taká veľká slabosť, ktorá nám vo všetkom bráni?
Je toto celé naozaj koniec, alebo sa zajtra ráno všetci prebudia v novom začiatku...?
Je toto celé naozaj koniec, alebo sa zajtra ráno všetci prebudia v novom začiatku...?
***
Viete, možno vám niekedy vážne prídem ako obrovský pesimista, ktorého život je len veľká pretvárka, ale nieje to tak. Proste som sa zamyslela nad tým koncom, nad smrťou a nad tým, čo bude potom. Aby som pravdu povedala, bojím sa smrti a to veľmi. Bojím sa toho, kedy príde deň, keď umrem a opustím všetkých, ktorých mám v tomto svete tak rada. Nedokážem si predstaviť, že to možno príde už zajtra a ja s tým naozaj nedokážem nič robiť. Len sa tej smrti poddať a zmieriť sa tým. Bojím sa dňa, keď zomrú moji blížni a dokonca sa bojím dňa, keď zomrie náš pes, pretože síce je to 'len' zviera, ale premňa je už ona niečo viac. Je premňa ako vlastné dieťa, vlastná rodina. Predsa len s ňou žijem už tých osem rokov.
Prepáčte, už vážne končím s týmito rečami a gratulujem tomu, kto si to prečítal až do samého konca..
Ďakujem.
EDIT: A chcela by som túto poviedku venovať Nettiex, pretože jej komenty ma napĺňajú.. Ďakujem, Nettie.. Neviem si predstaviť, čo by som robila, keby si to s nami už nebola.
Poznámky:
Minulá smutná jednorázovka: Slnko zapadá, životy končia, duše sa strácajú..
Ďalšia smutná jednorázovka: Tri nevypočitateľné veci
(15 hlasů)
Kikul... já nevím co napsat.... dokonale vážne....víš, že když jsem si tu povídku četl, a pak se podíval na jméno, nemohl jsem uvěřit jaký talent máš? Klaním se ti. Tohle je zatím tvé nejlepší dílo, jaké si napsala. Zlepšuješ se čím dál víc.... pokud to je vůbec ještě možné.
Jo a umě se řadíš mezi ty nejlepší autory.
Bolo to úžasne. Je mi len ľúto, že som sa k tomu dostal tak neskoro. Veľmi sa mi to pačilo rovnako ako všetkým ostatným. Tajomné a pesimistické jednorázovky sa mi pačia. A ty patríš k elite na konohe čo sa jednorázoviek týka. Samozrejme, že som hneď klikol na 5 hviezdičiek.
...komentáre mi nikdy nešli. Neviem slovami vyjadriť čo sa da ukázať užasnutím xichtom 
...stručne- bolo to super 
Ta beznádej sa da z toho cítiť. Ten strach z blížiacej smrti. To tajemno. Ten koniec sa mi páčil, tie nezodpovedané otázky. Páčia sa mi poviedky na zamyslenie. Nielen o tom čo sa týka Naruto, ale aj reality a ty si to tam šikovne napasovala
http://147.32.8.168/?q=node/92665http://147.32.8.168/?q=node/92913<a href="http://147.32.8.168/?q=node/93999" title="http://147.32.8.168/?q=node/93999">http://147.32.8.168/?q=node/93999</a>Už tu nebudem trepať nič nové ako že je to dokonalé, fascinujúce, úžasné. (a nesmieš mi to mať za zlé! Ja za a) neviem písať pochvalné komenty xD a za b) práve som vstala
)
Ale aj tak... Vieš Kikul, od teba som dlho nič nečítala. Ale naisto viem, že toto je neporovnateľné s tým, čo si písala na začiatku. Hrozne si sa zlepšila... Ale ako povedala nettie, podľa mňa to nie je tak, že ak človek napíše desať poviedok za deň tak bude dokonale písať. Ale umenie, aby svojej poviedke vdýchol kusok seba... vedieť dať na papier svoje myšlienky a tak. A tebe sa to dokonale podarilo:)
Real Sasuke (ja som to hovorila vždy xD)
ach. . . hezky mi šlo při čtení vnímat oč jde až jsi mi připomněla nad čím jsem taky tři dny zpátky přemýšlela, co se u mě nestává často. .demencé? ne! ale může za to můj předvčerejší pesimismus a jsem mocky mÓc ráda, že jsem si jí přečetla jako první povídku hnedka po návratu na konohu..! nic delšího ze sebe nedostanu, nádhera Kikulko
Nj, naprosta pravda, taky me to mocky fascinuje.
Kikulines... doopravdy ti je tolik, kolik ti je? Protože tohle jakoby napsal někdo mnohem starší.
Už nějakou dobu pozoruji, že se v psaní neustále lepšíš. Ale ono to není jen v umění klikat na klávesnici tak, aby to k něčemu vypadalo, ale v myšlení. A v tvých myšlenkách, v myšlenkách té povídky vidím, že ty... rosteš. Dospíváš.
Co se týče smrti a mě, jako malá jsem to brala jako něco abstraktního, něco, co jsem si neuměla pořádně představit. Jen jakýsi konec. Možná bylo ještě něco dál, ale... to bylo daleko.
Jestli se jí bojím? Asi ano. Bojím se, že bych přišla o svou rodinu, mám strach, že i pro mě vše skončí. Ale přes o všechno vím, že to pořád vidím jen jako něco zvláštního v dálce, možnost, která se stát může, ale určitě ne.
"Len zviera." Dodnes si vzpomínám, když sem jako malá přišla o kočku. Ne, nezemřela, jen ji mamka dala pryč. A v klidu přiznám, že jsem z toho byla tehdy dost smutná, brečela jsem a tak. I tehdy, když mi zemřel křeček. A tak podobně. Já nebrala zvířata jako "jen." Jen protože to není člověk, bych neměla být smutná, když o něj přijdu? ALe kdeže.
To, že jsi smutná, ukazuje, že jsi člověk s city, a to je dobře, i když to bolí. Mnohem horší by bylo, kdybys necítila nic...
Ach jo, tvá povídka, a já se tak hloupě vykecávám o sobě. Už zase. Když já nevím, ale tvé povídky mě k tomu přímo vybízejí. Nutí se zamýšlet. na jednu stranu, z čtenářova hlediska je to dobře - povídky by přece měla něco zanechat.
Ovšem z autorova hlediska... chudák, ten to pak musí číst, což když jsou to zrovna moje bláboly musí způsobovat příšernou bolest hlavy.
Takže, teď už konečně k povídce. Něco jsem už napsala v prvním odstavci, dvě poslední věty dodám sem - Jen tak dál, dál piš tak... kikulovsky. Ve mně máš věrnou a nadšenou čtenářku.
EDIT - tak teď jsem ve škole, na netu, a nemohla jsem odolat, abych nezapnula konohu... podívám se sem, a co vidím?
Věnované MNĚ? To spíš naopak já tobě bych měla děkovat. Za ty povídky, u kterých se ta krásně zamýšlí, za povídky, u kterých se ty komentáře píší doslova samy. Protože... nevím, jestli sis všimla té věty na obrázku, co mám v podpise. Tvoje současné psaní... zkrátka, ty svým slovům to srdce dáváš.
Autori poviedok čítajte Pravidlá FF!!
Inak vaše poviedky skončia na našom externom blogu ^^
A takisto čítajte aj Důležitá sdělení pro spisovatele a čtenáře FanFiction!!!
Ak si nie ste istí písaním, nájdite si nejakú betu - Inzertní FF nástěnka.
----
Čiarka, taká maličkosť, ale dokáže úplne zmeniť význam vety.
Nezabúdajte na to.
ja vazne neviem pisat dlhe komentare tak snad bude stacit len to ze ti poviem ake to bolo nadherne
ja...vazne som sa nad tym vsetkym musela zamysliet a dosla som k tomu ze mas vlastne pravdu 
ale bohuzial sa musis uspokojit len s piatimi 
keby sa dalo tak za toto ti dam aj 20 hviezdiciek
Aladin: Premňa hviezdičky cenu nemajú, pre mňa majú cenu komenty od ľudí ako ste vy, pretože vo vás vidím niečo. Vieš, keby som mala hocijakú istotu, že svet 'potom' naozaj existuje, ale ja som vážne divný človek a neverím veľa vecom
. Ale taká reinkarnácia by mi absolútne nevadila. Len jedno.. Že si nebudem pamätať tento život a ľudí, ktorých som v ňom spoznala, či už reálne alebo len virtuálne, pretože to je premňa naozaj najcennejšie. Ale zase som sa rozpísala a píšem tu len samé hovadiny.. Ďakujem, ani nevieš, ako si toho vážim.. Ďakujem strašne moc.
. Pravdu asi nemám. Pravdu ma každý z nás, aj keď sa jedná o úplne odlišný názor. Ale .. Takto to vidím ja. Bojím sa a nehanbím sa to priznať, pretože ako povedal Aladin, kto z nás sa toho konca nebojí? Neverím, že sa niekto taký nájde.. Ale možno hej. Ďakujem, Ayu-chan. A s 5 hviezdičkami sa uspojím s obrovskou radosťou.
. Ďakujem Sorinka, ďakujem ti naozaj za všetko. Ani nevieš, ako ma teší, keď človek ako Ty číta tieto moje pesimistické výlevy. Premňa je písanie teraz takmer všetko.. Ďakujem.
. A o pár rokov nato nám zomrel potkan.. Gogo sa volal, krásny biely samček, náramne poslušný.. A ja som kvôli nemu preplakala ešte viac ako sesternica nad skrečkom. A teraz, keď už ako tak chápem, čo to naozajstná bolesť je (i keď som nezažila toho až tak veľa..) tak dokážem pochopiť tie ľudské city. A vieš čo? Som šťastná, že som sa dala k otaku, že som prišla na Konohu a, že sa zomňa nestalo dievča, ako z mojej bývalej najlepšej kamarátky.. Pretože to práve Konoha mi dala to, čo som tak potrebovala a ja som aj celkom rada, žesom tým, čo som x). Ďakujem.. Nettie.. Ďakujem zo srdca.. A naozaj mi je toľko, koľko mám v profile 
.
Vieš, možno som sobecká a tak, ale teší mato.. Pretože takíto ľudia sú priateľský k ostatním, nenadávajú a neohovárajú ako tie dnešné 'deti'. Ďakujem.. Ohromne ďakujem.
Ale ja radšej poďakujem aj Tebe, pretože aj kvôli tebe tú som 
.
. Ďakujem Anjelik.. Na ďalšom zraze ti poďakujem ešte veľa krát.. A k spoileru. Naozaj si myslím, že keď nebudú na zemi ľudia, bude to tu krajšie a lepšie. Pretože naozaj zmizne tá nenávisť.. A ja sa naozaj teším na ten nový začiatok a verím, že sa v ňom opäť stretneme 
.
. A naozaj už neviem, čo mám písať, takže len to krátke slovíčko.. Ďakujem.
. Ja vážne už neviem čo napísať, pretože len to samotné ďakujem je naozaj málo.. Ja by som urobila niečo viac, ale nejde to.. Naozaj ďakujem..
Koizumi Ayumu: Ani ja niesom človek stvorený pre dlhé odpovede, to asi už vieš
sorafay: Ja to, čo som písala vtedy, keď som sem prišla radšej ani nečítam, lebo by som prišla o všetky vlasy pri tej hrôze
nettiex: Nettie.. Nettie.. Tvoje komenty ma nehorázne privádzajú do rozpakov, pretože.. Sú po á tak dlhé a po bé.. Ten obsah v nich mi tlačí až do očí slzy. Vôbec mi nevadí, že tu vypisuješ svoje pocity, pretože.. Oto mi vlastne ide. Ja som sa len bála, že som sama, ktorá sa takto bojí, ale Ty si mi ukázala, že nielen ja mám strach. Strach máme určite všetci.. Pamätám si deň, keď zomrel sesternicin skrečok (ako si písala) a ona plakala.. Plakala nad tým malým zvieratkom, akoby jej zomrel niekto najbližší z rodiny. A ja som sa jej v duchu zato smiala.. Ach tá moja sprostota
EDIT - Áno, je to venované tebe a ak povieš len pol slova, neželaj si ma! xD Dobre vieš, prečo.. Nettie, ty si mi dala naozaj veľa.. A ja ti to chcem aspoň pomocou tejto jednorázovky vynahradiť.. Ďakujem ešte raz a nemáš začo.. x)
Lilithka: Takže niesom sama, kto máva občas takéto dni a nutí sa do toho bolestného rozmýšľania?
phibo: Vieš, Fi, práve neviem ako mám brať tvoj koment
EDIT: Tak už som asi pochopila.. Baka
lady_anjelik: A.) Kritiku, kritiku, kritiku!
B.) A vieš, aké to je po únavnom dni stať (aj môj problém xD), pustiť si počítač a hneď si prečítať tieto komenty? Tieto komenty, ktoré ma naozaj zachvíľu doženú k slzám
Mirek93: Ja milujem smutné poviedky tiež, vlastne iné neviem poriadne ani čítať.. Možno ešte ako-tak paródie, ale to naozaj len vtedy, keď mám náladu sa na niečom zoširoka zasmiať
Deamonic: Najlepšie dielo? Som rada, že sa páčilo, pretože som to chcela napísať čo najlepšie
Kikul, u tvých povídek by se mohly zrušit hvězdičky, protože je jasný, co ti všichni dáme
Každý se bojí smrti, ale někteří si to jen nepřipouští. Je to velmi těžké ztratit někoho blízkého a víra v to, že potom může přiít něco dalšího udržuje lidi v optimismu. Já osobně věřím, že smrtí nic nekončí, ale něco nového začíná. Vede mě k tomu jedna událost myslím z Německa, kdy si nějaká dívka pamatovala na minulý život do největších podrobností. To mě udržuje ve víře v reinkarnaci