Ďakujem za všetko

Bol som sám. Vždy sám. Opustený a nenávidený. Ponáral som sa do temnoty. Bolo to so mnou čím ďalej tým horšie. Začínal som sa nenávidieť.
Ale potom si prišla ty. Vytrhla ma z temnoty tvojím úsmevom. Tvojim hlasom. Tvojou láskou.

Začínal som sa zasa uzatvárať do seba. S nikým som sa nebavil. Nikoho som nemal. Všetci moji priatelia, všetci ľudia ktorým som mál rád zomreli. Zabil som ich ja. Nie úplne ja ale Kyuubi mojím prostredníctvom. Ovládol ma. Bol som slabý. Nemohol som tomu zabrániť. Iba som sledoval ako moji priatelia zomieraju mojimi rukami. Sakura, Kakashi, Hinata, Shikamaru...všetci. Všetkých som zabil ja. Nemohol som si odpustiť. Nedokázal som sa tešiť zo života.
Putoval som po svete. Trápil sa. Nedokázal si si ani vziať život. Snažil som sa dodržať posledný sľub ktorý som dal.

Stál som uprostred obrovského krátera. Všade naokolo ležali moji priatelia. Moji učitelia.
Bol som šialený z pocitu viny. Plakal som. Nenávidel som sa. Chcel som sa zabiť. Ale zazrel som pohyb. Možno predsa len niekto prežil. S nádejou som sa vrhol k miestu kde som ten pohyb zazrel.Bola to Sakura. Ale hneď na prvý pohľad bolo jasné, že už dlho žiť nebude. Pristúpil som k nej. Zaklipkala viečkami a otvorila oči.
„Naruto...“ mala veľmi slabý hlas. Zomierala.
„Sakura...ja...prosím odpusť mi.“ nemohol som jej pozrieť do oči. Sklonil som hlavu. Bocítil som bezodnú beznádej. Zrejme ma chápala a odpustila mi. Jej posledné slova nikdy nezabudnem.
„Naruto sľúb mi, že budeš žiť ďalej. Sľúb mi, že sa nevzdáš. Prosim ťa sľúb mi to! Ži ďalej!“
Pozrel som na ňu. Pocit viny ma ťažil ako obrovský balvan. Rozhodol som sa.
Splnim jej posledné želanie, nech je akokoľvek ťažké.
„Sľubujem.“ povedal som. Potom zomrela.

Od toho okamihu som sa snažil plniť sľub ktorý som dal Sakure. Šlo ťažko. Stále ma ťažil pocit viny, ale žil som. Žil ale ako. Stala sa zo mňa troska. Ťieň niekďajšieho Uzumaki Naruta. Najsilnejšieho ninju sveta. Putoval som z dediny do dediny. Ako prázdy schránka bez duše. Bez dôvodu žiť. Ale potom si prišla ty.

Ležal som na ulici. Bol som zmláteny. Prepadli ma dvaja ninjovia. Kedysi by som ich zvládol s jednou rukou za chrbtom a bez nôh, ale v terajšom stave nie. Okradli ma a potom poriadne skopali a nechali ležať na ulici. Nemal som sily sa im postaviť.
Ležal som tam celý deň. Ľudia iba okolo mňa prechádzali a nevšímali si ma. Mali dosť vlastných starostí. Nikto si nevšimal zmláteneho človeka urostred ulice.
Ale potom si sa tam objavila ty. Ako svetlo uprstred tmy. Tvoje vlasy žiarily ako slnko a oči boli ako kúsok modrej oblohy.
Sklonila si sa ku mne a dala mi napiť. To mi dodalo síl aby som zašepkal: „Ďakujem.“
Usmiala si a povedala: „Poďakuješ mi, keď budeš úplne pri zmysloch.“
Tvoj úsmev ma zahrial pri srdci a zaspal som.
Keď som sa zobudil ležal som v posteli. V nejakom domčeku. Ty si sedela pri mne a pozorne ma sledovala.
„Ďakujem.“ povedal som ešte raz.
Zasa si sa zasmiala a odpovedala: „Tentoraz sa to príma.“

Ostal som pri teba aj keď som bol zdravý. Viazal ma k tebe pocit vďačnosi. Ale aj niečo viac. Zamiloval som sa do teba. Zbližovali sme sa.
Potom som sa ti vyznal. Bola si šťastná. Ja tiež. Konečne som niekoho mal. Prvý krát od toho dňa som bol šťastný.