Slnko zapadá, životy končia, duše sa strácajú..

Slnko pomaly zapadalo, Ona sedela na okraji útesu a pozorovala ho svojími ligotavými očami, ktoré boli práve posiate slzami. Sedela a rozmýšľala.. Nad jej premárneným životom, nad jej skutkami a priateľmi. Nad všetkými prežitými chvíľami. Zabrodila hlbšie do spomienok, vlasy jej viali v jemnom večernom vánku.
Zahrabala v minulosti, v ktorej bola ešte malým, nevinným dievčatkom, čo si snívalo svoj vlastný sen a netušilo, čo to skutočná bolesť vlastne je.. Len si snívalo s otvorenými očami a s úsmevom na tvári.
Časom si však uvedomovala, že to ďalej nepôjde, že sa jej pravý sen takto nesplní..

“Natsuki-chan, neseď sama na tom pomníku a poď sa s nami hrať na ninjov!“ oslovilu ju jedno z pomenších dievčatok a veselo k nej pristúpilo. Ona sebou trhla, rukou naznačila odmietavosť a ďalej hľadela do diaľky.
„Deje sa niečo?“ zadívali sa na ňu spoločne. Na odpoveď im len pokrútila hlavou a rozbehla sa preč. Slané slzy jej zmáčali tvár, bežala. Bez prestávky. Nechcela sa zastaviť.. Nemohla. Srdce jej v tom bránilo.
Zakopla..
S buchotom sa zosunula k zemi, zovrela ruku v päsť. Na trávu dopadli ďalšie slzy. Nedokázala sa postaviť. Cítila, že ju niečo drží pri zemi a nechce ju to pustiť. Boli to jej hriechy? Ale aké, keď sa ničím neprevinila, keď nikomu nespôsobila sebemenšiu bolesť?
„Prečo?“ pípla potichu do ticha. Nechápala, prečo by mala trpieť iba ona sama a ostatní okolo nej sa radovať.. Priečilo sa jej to. Veď Ona nikomu nič neurobila, ani by ju v živote nenapadlo niekoho ohovárať, alebo sa mu smiať za niečo, čo nemôže!
Ďalej bezmocne ležala na zemi a sledovala zapadajúce slnko. Deprimovali ju tie jasné farby. Neznášala, keď sa jej pred očami niečo strácalo. Či už to boli jej poslední priatelia, alebo slnko. Možno zajtra víde, objaví sa, ale.. Čo z toho Ona bude mať? Prinesie jej to nejaké šťastie k životu? Utíši jej to bolesť?
Pomaly zavrela oči a spoločne so slnkom sa vybrala na druhý svet. Svet, v ktorom si žije podľa seba a nikto jej v tom nebráni.. Síce sa ráno znova prebudí, ale aspoň na chvíľu, na kratučký moment, si chce užívať život a smiať sa z každého prežitého dňa. Aspoň na chvíľku..

Teraz, keď už je dospelá žena a jej sen sa stále nesplnil a už asi ani nesplní, sa nedokáže vôbec smiať, ani radovať zo života..
Čo jej zostáva, kež už sama žiť nevládze a nemá ju kto upokojiť, nemá jej kto zahojiť jej staré rany? Stačí len tak málo a bude mať pokoj od všetkého.. Stačí len jeden drobný krôčik a bude koniec jej smútku, jej života..
Len jeden jediný krôčik ju od toho delí.. Vykročiť, či zostať stáť na mieste? Otázka, na ktorú má odpoveď už dávno vybratú.
Nebude nikomu chýbať.. Nikto si na ňu nespomenie. Bude len ďalšia duša, ktorá odišla bez rozlúčky bez akéhokoľvek slova.. Pre ktorú sa nikto nedokázal obetovať. Možno si to zavinila sama a preto sa teraz chystá zomrieť, ale čo keď nie? Čo keď jej do života priniesli utrpenie práve jej priatelia, aj keď si to sami neuvedomovali? Ona to cítila.. Cítila to stále, ale snažila sa ten smútok potlačovať. Lenže každý človek, či už je to ten najsilnejší ninja, alebo úplny slaboch, raz nezvládne unášať ten ťažký nápor na jeho pleciach a všetkého sa vzdá. Slávy, peňazí, moci, priateľov i lásky..
Len jeden krok..
„Odpusťte,“ pošepla do ničím nerušeného ticha a padla. Padala, stále rýchlejšie, bezmocne sa snažila niečoho vo vzduchu zachytiť a po tvári sa jej kotúľali drobné slzičky. Šťastia? Možno aj áno, pretože na druhom svete si zariadi svoj život podľa seba a svoj detský sen si splní.. Aj keby mala svoje utrpenie prežiť ešte raz.
V živote sa už ničoho nezdá. Len škoda, že už je neskoro a nedoplo jej to aspoň o sekundu skoršie..

Ďalšia duša sa vytratila z tohto sveta a zostali po nej len smutné spomienky..