Ťažké rozhodnutie - 4. časť - Je čas ísť!

Je čas ísť!!!

V Listovej bol krásny slnečný deň. No vlastne bolo ešte skoré ráno. Predsa len ulice boli ešte stále ľudoprázdne a väčšina obyvateľov ešte spala.
Neďaleko dediny však jeden človek naplno trénoval. Celé okolie vyzeralo ako po výbuchu. Samá diera, polámaní strom a všade okolo sa váľali zbrane.
Vysoký blonďavý chlapec stál proti dvom svojim klonom. Oni to vlastne neboli obyčajné klony, ale boli to dokonalé klony.
Tento zápas trval už od tretej rána. Čiže už niečo okolo dva a pól hodiny v kuse. Všetci traja zúčastnený už boli riadne unavený.
Blondiak zrušil svoje klony a pozbieral svoje zbrane. Tie hodil naspäť do svojho puzdra.
Odišiel smerom k malému vodopádu.
„ Tak a teraz si dám konečne kúpeľ,“ hovoril si sám pre seba celkom znudeným hlasom.
Keď konečne prišiel k vodopádu vyzliekol si svoje oblečenie a uložil ho na úhľadnú kôpku.
Skočil do vody a plával smerom k vodopádu. Postavil sa na malú skalku a hlavu si dal pod prúd vody. Bolo to skutočne veľmi príjemné.
Takto tam stál asi hodinu. Iba stál a premýšľal o všetkom možnom aj nemožnom. Keď už mal pocit, že sa dostatočne vykúpal, zoskočil z malej skalky, na ktorej do teraz stál, a plával ku brehu.
Hneď si to namieril k svojmu oblečeniu. Zrazu započul ako v lese praskajú vetvičky.
Z lesa vyšla Hinata a blonďavá členka ANBU.
Keď vyšli z lesa ostali stáť ako prikované. To čo videli si budú pamätať ešte dlho.
Videli Naruta. Bol úplne nahý. Div, že im obom oči nevypadli.
Vlastne Hinata hneď odpadla a blondína s maskou ANBU mala čo robiť, aby ostala stáť.
Naruto si ich ihneď všimol. Vedel, že s tým už nič nenarobí a s pomalou chôdzou, akoby sa nič nedialo, sa išiel obliecť.
Už oblečený podišiel k dvom kunoichi.
„ Čo tu chcete?“
ANBU sa hneď spamätala z údivu nad Narutovím výzorom.
„ Uzumaki Naruto, volá vás Hokage-sama.“
„ Rozumiem. Môžete jej odkázať, že hneď ako si odnesiem veci domov tak za ňou prídem,“ ANBU sa už otočila k odchodu keď v tom ju Naruto zastavil.
„ Ešte jedna vec, čo sa stalo tuto ležiacej Hinate?“ položil jej dosť priamočiaru otázku pri čom sa ANBU pod maskou začervenala.
„ No... ehm... viete... ona akosi... odpadla pri pohľade ... na... na vás, keď ste vyšli z jazera a... no... boli ste nahý,“ konečne zo seba vykoktala blondína.
„ Aha, chápem. Tá Hinata je stále ešte dieťa. Postaraj sa o ňu.“
„ Hai,“ a už sa zohla k ležiacej Hinate.
„ Hinata-sama, vstávajte odkaz sme už predali,“ slabo ju pre fackala na čo Hinata otvorila oči.
„ Č- čo sa stalo?“ vykoktala zo seba Hinata.
„ No omdleli ste pri pohľade na Naruta ako vyšiel z jazera,“ Hinata pri tej myšlienke celá sčervenala.

Naruto nechal dve kunoichi na mieste, kde sa stretli a šiel pomalým krokom späť na miesto, kde trénoval.
Všetko už mal dávno zbalené. Puzdro na kunaie si dal na pravú nohu, ruksak si dal na chrbát a vydal sa do svojho bytu.
Po ceste premýšľal, čo bude asi Tsunade od neho chcieť, no takmer isto to bude kvôli tomu, čo sa stalo na tej misii. Bol si tým úplne istý.
No Naruto nemal v pláne prijímať žiadne tresty a ani sa jej zodpovedať za svoje činy. Jeho plán bol úplne iný. Mal totižto v pláne navždy odísť. Odísť z toho miesta, ktoré mu spôsobovalo toľkú bolesť. Od miesta kde musel znášať tie strašné pohľady obyvateľov Listovej.
Bol rozhodnutý odísť a dnes je tá pravá chvíľa. Dnes to oznámi Hokage. Bol už pevne rozhodnutý. Nikto a nič nemohlo jeho názor zmeniť.
Jedna vec ho však veľmi bolela. Tá strašná myšlienka, že ju tu nechá samú, mu trhala srdce. Bolo mu totižto jedno, čo bude s Listovou. Jemu záležalo len na nej. Jeho životná láska.
Konečne pocítil ten hrejiví pocit v srdci a práve v tom čase musel odísť. Bolo to pre neho ťažké, ale čo sa dalo robiť. Už by nevydržal ďalšie pohľady ľudí v Listovej.
Tie pohľady, ktoré ho jasne obviňovali za všetko zlé čo sa v poslednom čase stalo.

Dostal sa až ku dverám svojho bytu a vošiel dnu. Pomalým krokom podišiel do svojej izby a vychutnával si každé zavŕzganie podlahy, každé zrniečko prachu. Všetko si to vychutnával, lebo vedel, že je to naposledy, čo sa nachádza v tomto byte.
Mal na neho toľko krásnych spomienok. Sadol si ešte na chvíľku na pohovku a utápal sa vo svojich spomienkach.
V mysli si vybavoval ako tu trénoval, ako smútil za jeho rodičmi a ako sa pripravoval na každú misiu.
Asi po pól hodinke spomínania Naruto vstal a šiel si pobaliť veci. Zbalil si úplne všetko, čo potreboval. Nepotrebné veci tam nechal pre ďalšieho obyvateľa tohto domu.
Všetky tašky mal zbalené. Položil si ich teda ku dverám. Podišiel ku oknu a otvoril ho. Keď už stál na okenici, niekto zaklopal.
Naruto nevedel, kto by to mohol byť. Chcel to nechať tak a odísť bez toho, aby dal dotyčnému vedieť, že tam je.
„ Narutooo!!“ kričala neznáma osoba z poza dverí.
„ No tak, Naruto. Otvor mi, ja viem, že tam si.“
Naruto ten hlas okamžite spoznal. Bola to...
„ Sakura, choď preč, nemám záujem sa s tebou rozprávať.“
„Naruto, ja som tu na príkaz Tsunade – sama. Takže tu nič na mňa neskúšaj a otvor mi.“
„ No dobre veď už idem,“ podišiel ku dverám a otvoril ich.
„ No konečne som myslela, že tam vystojím dieru,“ hneď ako to dopovedala, jej pohľad padol na tašky pripravené pri dverách.
„ Dúfam, že sa nechystáš urobiť to, čo si myslím,“ povedal vyľakaním hlasom Sakura.
„ Sakura, ako som ti už veľa ráz povedal. Do toho, čo ja robím, ťa nič nie je.“
„To sa teda šeredne mýliš, Naruto. Si pre mňa ako brat a ja ťa nechcem stratiť. Vlastne som si v poslednej dobe uvedomila jednu podstatnú vec. Pre mňa si oveľa dôležitejší ako brat si pre mňa dôležitý ako človek ktorého... ktorého ľúbim,“ zavŕšila svoj malý predslov Sakura.
„Sakura, nenechaj sa vysmiať. Viem, že tvojej srdce patrí Sasukemu a moje už ani nežije. Je to len kus bezcitného kameňa. Neschopného nijakého citu.“
Sakura na neho s hrôzou v očiach hľadela. Nechcela uveriť tomu, čo práve počula. Tie slová boli, ako ten najhorší jed.
Telo jej strnulo, zrak sa jej zatmel a ruky sa začali triasť. Padala do temnoty. Do neznáma. Cítila tú strašnú bolesť a žiaľ.
Druhý človek do ktorého sa zaľúbila a aj ten jej srdce odmietol. Rozmýšľala prečo? Prečo je taký iný? Ako sa môže z tak úprimného, veselého a ochotného človeka stať niekto, ako je teraz.
Bezcitný, chladný a odmeraný človek.
Naruto videl ako Sakura padá k zemi a stihol ju včas zachytiť. Vzal ju do náručia a položil ju na svoju posteľ.
Odobral sa smerom k východu, aby na neho Hokage nečakala. Mal totiž meškanie a to on neznášal.
Rozhodol sa teda použiť Shunshin no Jutsu. Vedel ho ovládať lepšie ako ktokoľvek z Listovej.
Stál predo dvermi Kancelárie úradu Hokage. Ako vždy zaklopal a čakal na vyzvanie. Stále však nič. Zaklopal ešte raz a tento krát sa mu ozvalo „ ďalej“ veľmi rozospaným hlasom. Vedel, že Tsunade opäť zaspala pri plnení povinností.
„ Tsunade – sama, chcela ste ma vidieť?“ opýtal sa s pokojom Naruto.
„ Áno. Chcela som s tebou hovoriť o tom incidente a... Počkať kde je Sakura?“ prekvapene sa spýtala Hokage.
„ Hneď ako prišla so môjho bytu odpadla.“
„Čože!!!“ skríkla neveriacky Tsunade.
„ Áno dobre ste počuli. Odpadla. A prosím vás nekričte toľko. Viete veľmi dobre, ako ja, že od doby, čo mi dal Kyuubi chakru, mám omnoho lepšie zmysli, ako normálny človek.“
„ Áno, prepáč. Takže prejdime k veci,“ než však mohla pokračovať prerušila ju Narutova zdvihnutá ruka.
„ Počkaj, Tsunade. Najprv vypočuj mňa. Moje slová sú teraz dôležitejšie, ako môj trest.“
Tsunade na neho pozerala ako vyoraná myš.
„ Dobre, počúvam ťa,“ ešte stále s ohromeným pohľadom.
„ Rozhodol som sa, že... že odchádzam z Listovej. Natrvalo.“
„ ČOŽEE???“ zvreskla tak až sa celá budova otriasala v základoch.
„ Áno, počula si dobre a ja nanešťastie, tiež,“ dopovedal a chytal sa za uši.
„ To určite nemyslíš vážne. Ja ťa nenechám ísť. Nemôžem. Sakura a ostatný by ma zabili, keby som ťa pustila len tak.“
„ To je tvoj problém. Okrem toho, ja som ti to prišiel oznámiť a nie sa ťa pýtať na zvolenie. Mám už po krk tých nenávistných pohľadov, obviňovania a opovrhovania mnou.“
Tsunade vedela o čom rozpráva. Od doby čo zaútočil Pein bolo za ňou mnoho ľudí s žiadosťou o vyhostenie Naruta z Listovej.
„ Tsunade, viem aj o tých žiadostiach o moje vyhostenie. Viem o všetkom. Už nemá cenu skrývať celú pravdu. Pravdu o tom, prečo som ešte tu, v Listovej.“
„ Akú pravdu? Naruto, prosím ťa o čom to tu rozprávaš?“ nechápavo na neho pozerala Tsunade.
„ Vieš, ja som tu po tom boji s Peinom ostal len kvôli môjmu sľubu, čo som dal Sakure. Nikdy neberiem svoje slovo späť. To je moja cesta ninji. Preto som bol nútený ostať. Stále som trénoval, aby som sa zlepšil a priviedol ho späť. Priviedol ho k Sakure a ja som mohol zmiznúť.
Čo sa týka tých kunaiov. Tak to bolo malé privítanie pre neho, aby vedel, ako som trpel tým, že som tu kvôli nemu musel ostať.“
Tsunade neverila vlastným ušiam. Nemohla uveriť tomu, čo jej práve Naruto povedal. Ten človek, čo ju presvedčil k tomu, aby sa stala Hokage. Ten, čo sa nikdy nevzdával, bol položený na lopatky a čakal na ranu z milosti.
„ Nie, Naruto, to nejde. Ja ťa proste nemôžem pustiť. To nejde. Ja... totiž ja ťa mám na to moc rada. Mám ťa moc rada na to, aby som ťa stratila a to iste neplatí len u mňa.“
„ Tsunade, moje rozhodnutie nezmení nikto a nič. Prišiel som sem preto, aby som ti dal toto,“ povedal Naruto a podával jej akýsi zvláštny prsteň.
„ Načo to je?“ pýtala sa s údivom Tsunade.
„ Toto je prsteň, ktorým budeš môcť so mnou komunikovať. Iba ty a nik iný. Bude reagovať iba na tvoju chakru. Okrem toho ma ním môžeš privolať, no ja budem hneď vedieť, čo odo mňa žiadaš. To znamená, že ak ma budeš volať len kvôli nejakej prkotine, budeš mať smolu.“
„ Dobre, ale ako ti pošlem tú správu? Ja s týmto tu neviem zaobchádzať,“ povedala a ukázala na krásny zlatý prsteň.
„ To je jednoduché. Stačí doň pustiť trocha tvojej chakry a myslieť na to, čo mi chceš povedať.“
„ Dobre, ale počítaj s tým, že ti každý týždeň budem takto posielať správy.“
„ Dobre to beriem a aby som nezabudol. Nikto ma nesmie spoznať, preto použijem niečo podobné ako Kage Kagami Shinten no Jutsu akurát vylepšené o možnosť premeny naspäť.“(Tieňová zrkadlová premena)
„ Dobre a na koho sa premeníš? A načo ti to vlastne bude?“
„ Takže je to kvôli dvom dôvodom. Prvý je tento: ak by ma videli ninjovia z Listovej chceli by ma priviesť späť a to neprichádza v úvahu. Druhý je ten, že sa chcem pridať k Akatsuki, aby som tam mohol získať informácie a vyhladiť ich.“
„ Naruto, to je, ale príliš nebezpečné. Aspoň mi povedz na koho sa chceš premeniť.“ „Dobre, premením sa na Inariho. Toho chlapca zo Zeme vln.“
„ Naruto, mne sa to nepáči. Nechcem, aby si šiel. Zostaň, prosím.“
„ Nie. Tsunade, to nie je možné a ty to veľmi dobre vieš. Okrem toho musí to vyzerať, že som zradil Listovú. Musíš ma dať medzi hľadaných ninjov triedy S.“
„ Naruto, vieš veľmi dobre, ale len preto, že si ja zmyslím, nemôžem nikoho dať do takejto triedy.“
„ Prepáč, ale inak to nejde,“ povedal smutným hlasom Naruto.
„ Čo to,“ no kým sa stačila spamätať už mala v sebe zabodnuté tri kunaie. Naruto vytiahol ďalší kunai a spravil si ním veľkú ryhu cez znak Listovej. Presne takú ryhu, akú majú zradcovia svojich dedín.
„ Prepáč, Tsunade, ale inak to nejde. Zavolám ti pomoc a neboj sa sú tu síce hlboké zranenia, ale nie sú nijako nebezpečné. Okrem toho je každý môj kunai, čo som dostal ako dedičstvo po otcovi napustený jedom, ktorý zastaví krvácanie. Nebezpečenstvo ti nehrozí. O pár minút tu bude Shizune. Musíš jej povedať, že som zradil a okamžite ma vyhlásiť za zločinca.“
Tsunade skľúčená bolesťou iba mlčky prikývla a sledovala ako Naruto mizne v žltom záblesku.

Naruto sa premenil na člena ANBU a podal Shizune správu, že sa po nej Tsunade zháňa.
Shizune neváhala a ihneď bežala za svojou učiteľkou.
Naruto sa vybral smerom k svojmu domu. Išiel pešo aby si mohol vychutnať možno posledné chvíle v Listovej.
Po pár minútach pomalej chôdze prišiel až k svojmu bytu. Vošiel dnu a uvidel, ako Sakura ešte stále spí na jeho posteli. Bolo mu to podozrivé, že za tých pár hodín sa ešte neprebrala, ale nemal čas to teraz riešiť.
Vedel, že Shizune je pravdepodobne už v jej kancelárii a lieči ju. Vzal si svoj batoh a pomaly zabuchol dvere.
Nemal to však robiť. Zvuk zatárajúcich sa dverí prebudil Sakuru, ktorá vystrelila z postele ako šíp. Chvíľu nevedela kde je, no potom začal v spomínať.
„ Hmmm, bola som u Tsunade. Tá ma posla pre Naruta. Prišla som ku nemu, odovzdala som mu správu a...“ zdesila sa. Pozrela rýchlo ku dverám, či sú tam ešte jeho veci. Opak bol však pravdou.
„ Sakra! To snáď ani nemôže byť pravda. Možno keď si pohnem, tak ho chytím skôr, ako opustí Listovú,“ hneď ako to dopovedala bežala smerom k hlavnej bráne.
Prebehla okolo spiacich stáži a v diaľke zbadala kráčajúcu postavu.
„ Narutooooo,“ kričala najhlasnejšie ako mohla.
Hneď, ako dopovedala jeho meno, zmizol v žltom záblesku.
„ Nie. Naruto, prečo?“
„ Pretože musím,“ ozval sa za ňou hlas. Vlastne jej to povedal do ucha.
Otočila sa na neho a hľadela mu do jeho krásnych modrých očí.
„ Nie, ja ťa nepustím. Najprv Sasuke, potom Kakashi – sensei a teraz ty? To by som neprežila, Naruto. Toto už nie. Nemôžem stratiť všetko to, čo má v mojom živote zmysel. Proste to nemôžem.“
„ Sakura, ja musím a vráti ma nedonútiš. Teraz už je neskoro. O chvíľu tu budú jednotky ANBU a budú ma chcieť dostať, tak ma prosím nezdržuj.“
„ ANBU? Čo si vyviedol, Naruto? To mi je vlastne jedno, ja ťa proste nepustím.“
„ Si taká istá ako Tsunade. Vlastne ako bola Tsunade,“ dokončil vetu s nepríčetným úškrnom.
Sakura si všimla jeho výraz a pohľad jej padol na jeho čelenku. Znak Listovej bol preškrtnutý presne tak, ako majú zradcovia.
„ Naruto, to nemyslíš vážne. To nemôže byť pravda. To si predsa nemohol urobiť.“
„ Ale áno, urobil som to. Vaša milovaná Hokage je mŕtva. Zomrela mojou rukou. Nechal som ju pekne vykrvácať v jej kancelárii.“
„ Nie. Prečo?“ povedala so slzami v očiach Sakura. „ Prečo, Naruto?“ stále bolo ticho Naruto jej neodpovedal.
„ Tak mi sakra už odpovedz!!! Prečoo?“ nepríčetne kričala Sakura.
„ Ja vlastne ani neviem. Len tak zo žartu. Nechcem mať už nič spoločné s touto podradnou dedinou. Vôbec nič. Nenávidím to tu. Nenávidím tu všetkých a všetko.“
Sakuru tie slová boleli, ako katana zabodnutá v srdci.
„ Nie, Naruto, to nie je pravda. Ja ťa aj tak nenechám ísť. Nemôžem dopustiť, aby si šiel niekam inam. Si človek, ktorý mi ukradol moje srdce.“
Naruto neveriacky hľadel na Sakure do jej pistáciových očí.
„ Naruto, ja... ja som sa do teba zaľúbila. Preto ťa nemôžem nechať ísť.“
„Ja ale k tebe nič necítim. Nemám najmenší dôvod tu ostávať,“ Naruta boleli tie slová. Po tom ako sa vyznal Hinate jeho srdce už nebolo ako z kameňa. Opäť v ňom začali byť city. Cítil to... ako je pre neho Sakura dôležitá. Miloval Hinatu, ale nemohol to už nikomu povedať. Nemohol jej povedať, ako je to pre neho ťažké, takto odísť.
„ Toto mi nehovor, lebo ja ti to aj tak neverím. Vidím na tebe, že ťa tvoj odchod trápi. Nie si taký bezcitný, ako sa tváriš.“
Mala pravdu. Zasiahla presne do stredu.
Zrazu však zmizol. Ucítila tupú bolesť a upadla do bezvedomia. Naruto ju vzal a premiestnil sa do jej izby. Tam ju uložil na posteľ a napísal jej odkaz, v ktorom bola iba jedna jediná veta:
Sakura, nebol to sen.
Naruto
Položil ho na stôl a premiestnil sa niekoľko desiatok kilometrov od Listovej. Bolo mu ľúto to čo sa stalo pred bránou. Nechcel stretnúť nikoho zo svojich priateľov.
„ Aspoň, že tam miesto Sakury nebola Hinata. To by som neprežil. Potom by som nedokázal odísť,“ povedal si sám pre sebe a pomalým krokom šiel po lúke.
Smer jeho cesty bol jasný. Sídlo Akatsuki. Vedel, že musí ísť do Amegakure. Tam sídlil kedysi Pein a tam teraz sídli Madara.
Začal tvoriť niekoľko sérií pečatí. Hneď, ako ich dokončil, začala jeho bolestivá premena. Niektoré kosti mu rástli, iné sa zmenšovali. Bola to príšerná bolesť.
Premena skončila a Naruto sa bolesťou zrútil k zemi. Bolo to príšerné. Toľká bolesť. Nikdy by si nepomyslel, že taká obrovská bolesť môže aj existovať.
Zaspal tvrdým spánkom. Ani nevedel ako proste iba zaspal. Jeho oči ostali ťažké. Padal do tmy.

Prvé slnečné lúče osvetlili jeho tvár. Šteklili ho na jeho tvári. Pomaly otvoril oči. Cítil vôňu čerstvej trávi.
Vyskočil na nohy a rozbehol sa smerom k Amegakure. Nechcel sa tam premiestniť z jediného dôvodu. Zbožňoval prechádzky. Jeho rýchlosť bola taká vysoká, že to pripomínalo skôr premiestnenie ako beh.
Cesta, ktorá normálne trvala týždeň, Narutovi zabrala deň.
Stál pred veľkou bránou Amegakure a hľadel na jej znak. Vchádzal dnu keď v tom ho zastavila jednotky ANBU.
„ Kto ste a čo tu chcete?“ prehovoril veliteľ.
„ Chcem hovoriť s Tobim. Povedzte, že poznám Madaru Uchihu.“
„ Dobre,“ kývol na jedného ANBU a ten zmizol v obláčiku dymu, „ my vás tu zatiaľ postrážime pre bezpečnosť.“
„ Fajn, nenamietam,“ dopovedal a vytvoril niekoľko pečatí. V tej chvíli sa pred ním zjavila veľké hlinené kreslo, do ktorého si sadol.
ANBU na to hľadeli s otvorenými ústami. Hneď si uvedomili, že boj s touto osobou by bola samovražda.
Asi o päť minút sa tam zjavil Tobi.
„ Čo si praješ, mladý,“ premeral si ho pohľadom.
Naruto vstal a zrušil hlinené kreslo.
„ Tobi, rád by som to prejednal v súkromí. Tu je príliš veľa zvedavých uší a očí.“
„ Dobre, poď za mnou,“ povedal a ukázal mu smer, ktorým ho mal nasledovať.
Po krátkej prechádzke stáli pred obrovskou budovou. Nečakali na nič a vošli dnu. Šli po schodoch až na samí vrch budovy. Vošli do Tobiho kancelárie.
„ Dobre tak mi povedz, čo odo mňa potrebuješ.“
„ Dobre začnem asi takto, Madara. Chcel by som sa pridať k Akatsuki.“
Madara vyvalil oči. Nechápal ako môže vedieť jeho pravé meno.
„ Neviem síce, ako si zistil moje pravé meno, ale pridať sa k Akatsuki nie je len tak. Musíš mať schopnosti na istej úrovni. No a tá úroveň je minimálne S trieda.“
„ Myslím, že v tomto problém nie je. Poďte si ma, prosím, vyskúšať.“
„ Dobre, nasleduj ma, preskúšam si ťa. Mal by si však vedieť, že doteraz ma porazil iba prvý Hokage,“ Naruta sa tieto slová dotkli.
„ Ja som počul, že ešte jedna osoba. Naruto Uzumaki.“
„ Toho mi nespomínaj, ale máš pravdu. Aj on ma porazil... no myslím, že sa ti to nepodarí.“

O týždeň v Listovej

Sakura sedela pri posteli Tsunade a čakala, kým sa preberie. Bol to presne týždeň, čo sa ju pokúsil Naruto zabiť, no ona nikomu nepovedala, čo o tom vedela.
Nechcela, aby ho vyhlásili za zločinca.
Z jej úvah ju však vyrušil stisk jej ruky. Tsunade sa trhom posadila a vykríkla.
„ Nie, Naruto, nerob to!!!“
Všetci, čo sa nachádzali v miestnosti, na ňu nechápavo hľadeli.
„ Kto vás napadol?“ Tsunade si až teraz všimla, kto všetko je v nemocničnej izbe.
„ Bol to... bol to Naruto. Povedal, že už ho nikdy neuvidíme. Snažila som sa ho zastaviť no ona na mňa hodil kunaie a zmizol.“
„ Nebyť toho, že ste poslali po Shizune, ste už dávno mŕtva. Vykrvácali by ste,“ oznámila jej so zdesením Sakura.
„ Ale ja...“ zarazila sa. Až teraz si spomenula, čo jej povedal pred tým, ako zmizol. Vedela aj čo musí urobiť. Moc sa jej do toho nechcelo, ale nemala na výber.
„ Okamžite po ňom vyhláste pátranie. Musí byť vyhlásený za zradcu a zaradený medzi zradcov triedy S. je vám to jasné?“ povedala a pozrela na dvoch členov ANBU stojacich v jej izbe. Tí len prikývli a zmizli v bielom dyme.
„ Tsunade – sama, prečo to Naruto spravil? Prečo?“ povedala so slzami v očiach Sakura.
„ Sakura, to ja neviem, ale chcem to zistiť rovnako ako ty.“

Ako dopadne boj Naruta s Madarou? Príjmu ho do Akatsuki? Ako zareaguje Tsunade so Sakurou na tuto situáciu? To všetko na budúce... =D