Prečo ja?

Čiernovlasý chlapec sedel na skale a pozeral sa na svoju rodnú dedinu. Videl ľudí ako vykonávajú svoju každodennú činnosť. Chcel sa tam vrátiť, ale nemal kvôli komu. Všetci už naňho zabudli. Všetci ho neznášajú. Vie to dosť dobre, veď práve preto odišiel. Jeho priatelia si ho prestávali všímať, alebo si to len nahováral. Cítil sa s nimi veľmi čudne. Doma to nebolo o nič lepšie. Bol pre nich vzduch. Rozhodol sa odísť.
Pred odchodom ho zastavil jeho najlepší kamarát. Snažil sa ho zastaviť, ale v chlapcovi to už vrelo. Vyzval ho na súboj. Navždy si zapamätal jeho slová.

,,Čo si sa zbláznil, Itachi?“ povedal kamarát.

Itachi ho nepočúval. Napadol ho a bez milosti zabil. Videl, ako jeho bezvládne telo padalo na zem. Chvíľu nad ním stál. Zdalo sa, že to oľutoval.

,,Prepáč mi to!“ šepol Itachi a rozbehol sa preč.

Bežal ďaleko. Veľmi ďaleko. Začal si uvedomovať, čo spravil. Práve zabil svojho najlepšieho priateľa. Toho priateľa, ktorý sa snažil presvedčiť ho, aby zostal. Ten, o ktorom si myslel, že mu na ňom nezáleží.

Prečo som to urobil? Bol to môj najlepší priateľ. Prečo som si myslel, že pre ňho nič neznamenám? Prečo som ho vlastne zabil?
Stále musel myslieť na ten pohľad. Pohľad na to, ako jeho najlepší priateľ zomiera jeho vlastnými rukami. Ako sa naňho pozrel. Stále tomu neveril. Neveril tomu, že zomiera. Itachimu začali stekať slzy po tvári. Padol na zem a plakal. Nedokázal prestať.
O týždeň sa konal v Konohe pohreb jeho kamaráta. Všetci tam plakali. Itachi by tam tak rád išiel, ale nemohol. Nemohol sa pozrieť na jeho rodičov. Nedokázal sa tam vrátiť.
Sedel na skale a všetko sledoval. Stále tomu neveril. Začal tomu veriť až vtedy, keď začali zakopávať jamu.

Musím sa ísť pozrieť na jeho hrob! Chcem sa mu ospravedlniť. Som slaboch. Nedokážem sa ani vrátiť do svojej rodnej dediny! Na miesto, kde som zabil svojho najlepšieho kamaráta. Dokážem to! Idem tam!

Itachi počkal, kým sa zotmie. Potichu sa vkradol na cintorín. Namieril si to k jeho hrobu. Už tam skoro bol, no zrazu ho niekto zastavil.

,,Vrah sa vždy vráti na miesto činu!“ povedal akýsi hlas.
,,Nechaj ma, prosím ťa! Chcem sa mu ospravedlniť!“ povedal zúfalým tónom Itachi.
,,Máš na to dve minúty. Potom volám ANBU!“ povedal hlas a stratil sa v temnote.

Itachi rýchlo pribehol ku hrobu. Pozeral sa naňho a skoro sa rozplakal.

,,Prepáč mi, že som ťa zabil a nešiel som ti ani na pohreb. Nevedel som, že pre teba toľko znamenám,“ povedal Itachi a vyparil sa.

Celú noc preplakal. Stála rozmýšľal nad tým, prečo ho zabil.

Vážne mu na mne záležalo? Síce ma prišiel zastaviť, ale pred tým sa ku mne tak nesprával. A vlastne ako vedel, že chcem odísť? Veď som o tom nikomu nepovedal. On ma nechcel zastaviť! On šiel len náhodou okolo! Pomstím sa všetkým!
Ďalšiu noc sa rozhodol vrátiť sa do Konohy. Šiel domov. Rozhodol sa zabiť všetkých, ktorý mu ublížili. Všetkých, až na svojho mladšieho brata Sasukeho. Toho nedokázal zabiť. Nevedel prečo, ale bolo to tak.

Dvaja chlapci, teda už vlastne muži, bojovali spolu na život a na smrť. Mladší zasadil staršiemu smrtiaci úder. Ten pomaly padal na zem. Ležal na zemi a usmieval sa.
Uvedomil som si, čo som spravil. Som rád, že idem za vami.