Denník

„Môj drahý denník ... „
„Hinata poď hneď sem...“
„Deje sa niečo otec?“ povedala Hinata.
„Môžeš zaniesť toto Hokage.“
„Samozrejme, otec.“ kývla hlavou, schovala svoj denník do malej škatuľky na okne, zobrala papiere a šla za hokagem.
„Ahoj Hinata. Kam ideš?“ ozvalo sa z poza Hinaty. Ten hlas veľmi dobre poznala. Bol to človek ktorého už dlho tajne pozorovala.
„Ja- ja idem za hokagem a t- ty tu čo...“
„Ja idem.... idem za Kakashim do nemocnice“ Náhle ju prerušil...
„Ešte stále je v nemocnici?“ spýtala sa zo zatajeným dychom. Lebo z jeho prítomnosti sa jej vždy ťažko dýcha.
„Áno, ale už by ho mali pustiť a aj práve pre to idem za ním.“
„Hej, Hinata nemala si niekam ísť!“ zakričal na ňu jej otec...
„Áno už idem... Ahoj už musím ísť.“
„Tak neskôr...“ usmial sa na ňu a ona sa hneď začervenala, jej otec sa na to všetko pozeral, nemal rád keď sa okolo jeho prvorodenej dcéry motá nejaký chalan a už tobôž nie on.

„Dobrý deň, v ktorej izbe je Kakashi?“
„Kakashi? Mmmm.... číslo 14.“
„Ďakujem.“ hneď zamieril do izby, ...Keď však otvoril dvere uvidel už len prázdnu posteľ „Kde je Kakashi... mal byť tu. Žeby už odišiel? Do kelu, teraz ho musím nájsť.“ v hlave ho napadlo jedno miesto, kde Kakashi trávi veľa času.

Cestou tam zase stretol Hinatu, zarozprával sa s ňou. Úplne zabudol na to, že chcel ísť za Kakashim. Navrhol jej, že sa pôjdu niekam prejsť, keď už na seba znova narazili, ona súhlasila. Prechádzali sa spolu celé hodiny, Hinata bola rada, že s ním môže byť konečne sama, ale bála sa mu povedať čo k nemu cíti. V duchu si stále opakovala to isté: „ Zvládneš to, no tak, povedz mu to, bude to dobré.“ ale aj tak mu to nedokázala povedať. Už bolo dosť neskoro. Musela ísť domou.
On sa ponúkol, že ju odprevadí, ale nečakal na odpoveď povedal len: „Poď.“
A ona s ním šla rada. Celou cestou nik ani len hlásku nepovedal. Keď už boli pred jej domom, konečne sa on odhodlal aby jej niečo povedal.
„Hinata, ďakujem, že si sa šla so mnou prejsť. Dúfam, že to pre teba nebol len stratený čas a že by si si to chcela niekedy zopakovať.“ po vyslovení týchto slov sa trochu začervenal a keď si to všimla aj Hinata, začervenala sa viac ako kedy pred tým. Chcela mu na toto odpovedať, ale nemohla.
Zrazu to prerušil Hinatin otec, ktorý hľadel z Hinatinho okna a všetko si to vypočul.
„Hinata, už je neskoro. Okamžite poď domov, a o tom tvojom dnešnom flákaní sa sa ešte porozprávame!“ bol zúrivý, Hinata bez jediného slova šla domou, keď sa za ňou zatvorili dvere, jej otec tresol oknom. Malá škatuľka na jej okne spadla dole. Otvorila sa a z nej vypadol denník. On tam ešte stále stal, keď videl, čo so škatule vypadlo, chcel jej ho vrátiť. Zaklopal na dvere. Otvoril mu jej otec nenechal mu povedať ani slovo vyhnal ho preč so slovami: „Vypadni a viac sa už nevracaj. A od Hinaty sa drž radšej čo najďalej, inak ti zlámem všetky kosti v tele!!“
Po tom, čo si to vypočul, odišiel. Denník zobral zo sebou.

Prišiel domou, ľahol si na posteľ, denník držal v rukách. Na obale boli dve červené Háčka.
„To bude určite Hinatine, mám sa pozrieť dnu? Čo si tam asi píše? Píše tam aj o mne?“ tieto otázky mu neustále blúdili hlavou.
„Chcem... musím vedieť, čo tam píše!“ odhodlal sa, že sa pozrie dnu. Pomaly ho začal otvárať... v očiach nervozita a vzrušenie, ako keď malý chlapec rozbaľuje darček, už ho mal skoro otvorený, no zrazu zavrel oči a denník rýchlo zavrel. „To nemôžem je to jej súkromie, ale čo ak...nie, nemôžem si ho čítať!“ odhodil ho, nechcel sa naň pozerať. Denník spadol na zem a otvoril sa, on si to všimol chcel ho ísť zatvoriť prišiel k nemu zohol sa... načiahol ruku aby ho zatvoril, len jedným okom pozrel dnu, v zlomku sekundy si kúsok prečítal a už sa nemohol ani pohnúť... prečítal si len dve slova a už si chcel čítať viac, len dve slová „milujem ho,“ len to mu stačilo, aby chcel vedieť viac. Nemohol odtrhnúť zrak od tých slov, v hlave mal zrazu ďalšie otázky.
„Koho miluje? Čo ak som to ja?“ na tvári sa mu objavil šťastný úsmev, ale vzápätí zmizol a na jeho tvári sa objavil výraz zúfalca.
„Ale čo ak nie? Čo ak si to všetko len namýšľam a ona miluje niekoho iného?“ plno otázok na ktoré si sám nevedel odpovedať... ale vedel kde odpoveď nájde. Už nebolo cesty späť... vzal denník ľahol na posteľ a čítal.
„Chcem byť s ním.... chcem ho cítiť pri sebe, ale nemám odvahu mu to všetko povedať, vždy len stuhnem, keď ho zazriem ísť po ulici, možno si ani neuvedomuje že ho pozorujem, on je.... nedokážem ani slovami opísať, čo k nemu cítim.“ Zapozeral sa na mesiac, ktorý sa vynoril z poza oblaku a zasvietil mu do izby, bol práve spln. Položil denník na posteľ, prišiel k oknu a hľadel na mesiac a nebol sám, o pár ulíc ďalej sa na mesiac pozeral ešte niekto, so slzami v očiach hľadela naň aj Hinata. So slzami v očiach myslela naňho, čo by sa bolo stalo keby... keby sa do ich rozhovoru nepridal jej otec... mala by odvahu povedať mu to? Možno áno a možno nie, ale aj tak chcela vrátiť čas, chcela byť ešte s ním, chcela ho vidieť, chcela ho počuť, chcela cítiť jeho vôňu.

„Chcem vedieť či som to ja!“ pomyslel si, rýchlo sa otočil a zase si ľahol na posteľ, listoval v denníku hľadal niečo, z čoho by sa to mohol dozvedieť... niečo našiel.
„Ten, koho milujem, ten, koho nosím v svojom srdci je....“
„Nie to nemôžem.“ odtrhol zrak od denníku, ale jeho zvedavosť bola priveľká, nevydržal to. Znovu začal čítať tú istú vetu, keď ju dočítal. Zavrel denník, prišiel k oknu pozrel na mesiac.
„Musím ísť za ňou!“ z úsmevom na tvári a slzami šťastia v očiach.
Utrel si slzy, vzal denník a šiel za dievčaťom svojich túžob. Vedel, že Hinatin otec ho dnu nepusti, ale on mal plán ako dostať Hinatu von. Keď už bol blízko jej domu, všimol si, že sedí pri otvorenom okne. Vyskočil na najbližšiu strechu, na kúsok papiera napísal odkaz, potom z toho papiera poskladal lietadielko. Hodil ho do jej izby a odišiel. Lietadielko Hinate pristálo na kolenách, Hinata sa okamžite postavila a vyklonila sa z okna, ale nikoho nevidela, otočila sa, vzala lietadielko, všimla si že je na ňom niečo napísane, sadla si, roztvorila papier. To čo tam bolo napísane ju šokovalo.
„Drahá Hinata, mám na teba jednu prosbu, mohla by si teraz prísť na skalu z hlavami hokagou. Prosím, je to otázka života a smrti.“ a v pravom rohu malé srdiečko. Hinata sa rozhodla že tam pôjde, aj keď ani len netušila, kto ju tam vlastne volá. Keď tam prišla, to čo uvidela ju šokovalo ešte viac. Stál tam on. Čakal na ňu a v ruke držal jej denník. Prišiel k nej, pozrela naňho a vzápätí na denník.
„Chcel som ti ho vrátiť. Spadol ti z okna a tvoj otec on... ja som si ho nechcel prečítať.“
Zúfalo hľadel na Hinatu. Svit mesiaca ich obidvoch osvietil. Hinata svetle vyzerala ako anjel.
„Prosím, povedz aspoň niečo.“ to bolo jedine čo v tej chvíli dokázal zo seba dostať. No ona naňho len hľadela, nemohla uveriť že je to pravda.
„No tak dokážem to, povedz mu....“
„Ja ťa milujem, Sasuke.“ Hinata po vyslovení týchto slov sčervenela. On sa usmial, objal ju a vášnivo pobozkal.