Posadnutá: Kto ma to...stále...sleduje? 1.časť

Je večer, v Konohe, na ulici ani len nejakej potulnej mačky, čo by si šla hľadať potravu. Pouličné lampy slabo blikajú a vyzerá to, že čoskoro prestanú svietiť úplne. Kto by len o takejto dobe bol vonku? Nikto? Omyl. Je tam plaché tmavovlasé dievča s levanduľovými očami: Hyuuga Hinata. Poviete si: Čo by človek typu Hinata robil vonku a navyše tak pozde večer? Hm, to Hinata sama nevie. Pamätá si len, že sa s niekym riadne pohádala. Potom si pamätá pálivú bolesť na líci, a potom ako vybehla von. Hinata sama nevie, kde je. Okolo vidí len matné siluety budov. Uvedomila si, že sa stratila."Baka! Hinata, no baka!" hovorí si v duchu. "Prečo si vlastne ušla?"spýtala sa sama seba a vzápätí si aj sama odpovedala:"Pretože si otec o to koledoval. Kto môže za to, že som s tým jutsu zvalila celý strop? Iba ON! Mal ma to lepšie naučiť!" Hinata si sadla na neďaleký kameň a vzdychla si:"Ach jaj, a čo budem robiť teraz?" Na chvíľu sa zamyslela a potom vyskočila:"Už viem!" Nadýchla sa, urobila niekoľko ručných pečatí a aktivovala:"Byakugan!"

"Hinata!" "Lady Hinata, kde ste?" "Hinata-nechan!" ozývalo sa Konohou. Boli to Hinatin otec, jej sestra Hanabi a zopár ďalších z Hyuuga klanu. Všetci mali aktivovaný Byakugan a hľadali Hinatu."Otec, prečo ju vlastne hľadáme? Veď je to len Hinata?"spýtala sa Hanabi. Otec sa na ňu odrazu prísne pozrel a povedal:"Len Hinata? LEN Hinata?! Je to moja dcéra! A tiež tvoja sestra, takže by si mala byť slušnejšia!" "Ale veď, to ona rozbila ten strop!"povedala Hanabi."Rozbila ho kvôli mne!"zvýšil hlas otec."Mal som ju to jutsu lepšie naučiť." "A...a prečo vlastne ušla?"spýtal sa jeden Huuugavčan."Pohádal som sa s ňou. Kvôli tomu novému jutsu. Neovládla ho a začali sme sa hádať. Vtedy ma prešla trpezlivosť a dal som jej facku. Ona ešte nikdy nedostala facku, a už vôbec nie odo mňa! Naštvala sa a utiekla." "Lord Hiashi,"začal znova, ale potom sa zamlčal a povedal:"Mali by sme hľadať rýchlejšie" "Súhlas!"povedal Hinatin otec a znova si aktivoval Byakugan.

Hinata ešte stále Byakuganom hľadala cestu. Už to chcela vzdať, keď tu uvidela jednu známu budovu."Hurá!"zaradovala sa "takže tadeto!". Vykročila vpred, ale odrazu mala pocit, že ju niekto, alebo niečo sleduje. Otočila sa, ale nikto tam nebol. Hinata len preglgla a ďalej pokračovala v ceste. Teraz ale už vážne niečo začula. Bleskovo sa otočila a na okamžik zazrela mihotavú siluetu. Hm, to bude len...mačka, pomyslela si a vykročila. Niečo ju ale vážne prenasledovalo. Hinata zrýchlila krok, a keď ju to niečo ešte stále prenasledovalo, pustila sa do behu. Ani sa neodvážila obzrieť sa. V hlave mala len jednu myšlienku: Preč odtiaľto! Odrazu na ramene pocítila niečiu ruku. Bola studená ako ľad a tuho začala Hinatu zvierať. Tá sa z toho zovretia vyľakane vytrhla a pustila sa do ešte väčšieho behu. Cítila, ako ju to niečo prenasledovalo. Už ju doháňa...už ju skoro má...

Vtom Hinata do niečoho vrazila."Au!" vyletelo jej z úst a dopadla na zem. Keď sa z nej pozviechala, zistila, že to, do čoho vrazila, bol jej otec. "Hinata! Čo to robíš?"najprv skríkol. Potom si ale uvedomil, že je to Hinata a začal sa radovať:"Hinata! Konečne som ťa našiel!"a objal ju. Hanabi si len odpľula."Otec, ja..." začala Hinata, ale on ju prerušil."Ten strop nevadí, to opravíme." "Vážne?" zaradovala sa Hinata."Ďakujem, otec!" Hinata, lord Hiashi, Hanabi aj ostatní Hyuugovci sa pobrali domov a boli šťastní, že to všetko dobre dopadlo. Nikto si ale nevšimol odtlačok ruky na jej ramene a ako on pomaly černá...