Walk Away

Walk Away

Nemôžem napraviť, čo som spravila… Teraz už nie.
Nemôžem mu povedať, čo som mala povedať.
Nemôžem to vrátiť späť… Teraz je neskoro. Ale nechcela som ho stratiť… takto nie.

Začínala noc... Silný vietor povieval na všetky strany a rozčechrával vlasy dievčati, ktoré sedelo na lúke. Obloha bola tmavo čierna, nikde ani jedna hviezda. Čochvíľa bude búrka...
Hlavou jej vírili myšlienky. Spomienky...
Prečo sa to vtedy stalo... Prečo si ma opustil?
Možno to bola moja vina... Mala som niečo povedať.
Som hlúpa...

Kde je? Rozmýšľala, kým netrpezlivo čakala pri starom strome na okraji lesa. Na jej obľúbenom mieste... Ich mieste.
Už tu mal dávno byť. Ako to, že ma nechal čakať? Nervózne si začala podupávať nahou.
Áno, bola nervózna. Vždy to bolo tak... Vzrušenie, ktoré sa jej zmocnilo vždy, keď tu bola. Cítila ako jej prúdi celým telom. Končeky prstov sa jej triasli nedočkavosťou... Kedy ho zase uvidí.
Zacítila sa za sebou závan vzduchu. Nemusela sa otáčať, vedela že je tu. Usmiala sa.
„Zlatko... prepáč že meškám.“
„Neviem veru, či ti to odpustím,“ zašklebila sa.
„Budeš musieť!“ zozadu ju chytil okolo pása, zdvihol zo zeme a roztočil.
Bláznivo sa rozosmiala. Šťastným, spokojným a zvonivým smiechom.
„Daj ma dole!“ kričala zo smiechom. Nevedela, aké budú mať jej slová účinok...
Akoby sa strhol, položil ju na zem.
„Nemyslela som to až tak doslovne,“ usmiala sa trochu neisto. Keď však zbadala jeho vážny pohľad, preľakla sa. Niečo sa stalo?
„Prečo... sa na mňa tak pozeráš?“ spýtala sa.
Odvrátil pohľad a pokrútil hlavou. „Nesmiem... toto už nesmiem robiť.“
So strachom naňho pozrela. „Ako to myslíš?“
Urobil pár krokov do strany, ruky založené vbok.
„Temari... Ty a ja... nejde to. Nemôžem... Som u Orochimara. Nemôžem za tebou stále chodiť... Skôr či neskôr by ma odhalil a potom...“ Na chvíľu sa odmlčal, ale potom pokračoval. „A ty... nesmieš zrádzať svoju dedinu.“
Cítila, akoby sa jej srdce prepadlo kamsi pod zem. Všetky tie slová je hučali v ušiach...
To nie je pravda. Čo to hovorí? Nie, to nie je možné...
„Ako zrádzam svoju dedinu?!“ vyhŕkla zúfalo prvé, čo jej napadlo.
Usmial sa. Tým ochranným a spokojným úsmevom, ktorý tak milovala.
„Teraz. Robíš to práve teraz, keď si tu so mnou...“
„Nie! Prestaň!“ priskočila k nemu a ruku mu položila na líce. „To je moja vec! Neprídu na to... Sasuke, ty... Chceš ma tu nechať?“ prehltla a pozrela mu rovno do očí. Keď tie slová vyslovila, akoby to ani nepovedali jej ústa. Vlastne sa teraz cítila úplne odosobnená od jej tela. Tá chvíľa keď sa vzájomne hltali očami bola nezabudnuteľná. Pre nich taká intímna...
Rozochvela sa. Vedela, čo príde, aj keď to on sám ešte nevyslovil. Zrazu sa jej podlomili nohy a ona spadla na zem.
„Nie, prosím... ľúbim ťa...“ zašepkala.
Zohol sa k nej a pohladil ju po vlasoch. „Temari... vieš to tak isto ako aj ja. Prosím, nerob to ešte ťažšie...“
Z očí jej vyhŕkli slzy keď počúvala slová, ktoré nasledovali.

„Odpusť mi, ale všetko, čo chcem, je odísť... nechaj ma.“
Vedel, že to bude ťažké. Ale nepredstavoval si až takúto bolesť, ktorá ním otriasala.
Musím to urobiť...
Už ju nesmiem viac ohrozovať...
„Temari, mám ťa rád ale... to je všetko. Nemyslím, že k tebe pociťujem lásku.“
Uvedomoval si, aké tie slová mali na ňu účinok. Ale nemal na výber...
Musel odísť.
Už jej nechcel viac klamať...
Keby ostal len by ju viac ranil...
Nechcel jej zlomiť srdce...
Teraz už nezáležalo na tom, čo jej povie, čo urobí... Nemohol to urobiť tak správne ako chcel.
„ Nechcem ťa klamať, Temari. Mal som ti už dávno povedať, že moje city nie sú také silné.“

Nemal pocit, že ho počúva. Sedela na zemi a celá sa triasla. Z očí jej padali slzy a kropili zem pod ňou.
Musí to dokončiť... Musí povedať zbohom.

„Prosím, ber to ako naše posledné stretnutie. Sayonara...“ ešte raz jej pozrel do tých hlbokých očí. Teraz boli zaliate slzami... A nenávidel sa za to. Ale nebolo inej cesty... Želal si aby predpokladala, prečo to robí...

Pozrela naňho. Chcela si vychutnať ten posledný pohľad...

Videl to. Tie slová v jej očiach... Prosím, nechoď. Odtrhol od nej zrak... nemohol zostať.

Videla ako kráča preč. Chcela sa rozbehnúť za ním... nemohla. Asi preto, že bola slabá...
Nie. Dobre vedela prečo to je... a nechcela si to pripustiť. Pre jej hrdosť...
Odišiel. Neľúbi ma... dal to jasne najavo. Nemôžem po ňom chcieť aby zostal...
Nemám právo...

Smeroval preč. Dúfal... čosi v jeho vnútri dúfalo, že naňho zavolá.
Ale ako to mohol žiadať?! To on ju opustil... a urobil dobre. Už nemôže zmeniť názor. Je príliš neskoro...
Napriek tomu veril, že ak by zavolala rozbehol by sa k nej. Zotrel jej slané slzy z tváre, a bol tam aby utíšil jej bolesť... Zostal by a...
Vyšiel z lesa a započúval sa. Okrem spievanie vtákov a hvízdania vetra nebolo počuť nič.