Aký otec, taký syn 1

Tramtadatá *fuuuuj* */fuuuj/*.... tak nič
Ehem.. uvediem do príbehu. Tretie pokračovanie Misie v Akatsuki ]:), toto dole je písané asi dva roky potom .... Písané s pohľadu Itachiho, tak dúfam, že som "chlapské" myšlienky trochu... nepokašľala, lebo osobný názor na chalanov.. no.. ehem...
Dúfam, že sa bude páčiť ^/_\^.

Nervózne som poklepkával nohou, celý napätý, kedy ma medici pustia ku Nanami. Ku mojej krásnej, nežnej, chápavej..... ku MOJEJ Nanami. Už od siedmej sedím na tejto nepohodlnej lavičke, zatiaľ čo minúty sa vlečú, vlečú, vlečú... Už je to odvtedy snáď celá večnosť.

Pol ôsmej.

Neveriacky pozerám na nástenné hodiny, ktoré idú snáď pomalšie, ako by ísť mali. Každá sekunda mi pripadá tak strašne dlhá, natiahnutá na škripci, ešte k tomu pomazaná medom, aby sa ten nechutný pojem; čas, lepil snáď na každej čiarke trojnásobne viac ako je povolený štandard.

Pokoj! okríkol som sa, aby som upokojil svoje nepokojné srdce, ktoré skákalo od radosti a nervozity.
A prečo ho vlastne upokojovať? Veď je to celkom oprávnené. Každý normálny chlap by bol na tom rovnako. Každý chlap by pri pôrode svojej manželky pociťoval to, čo ja. Teda, aspoň myslím.

Je zábavné sledovať ostatných oteckov, ktorí sedia vedľa mňa s istým odstupom. Veď prečo nie? Len donedávna som páchal zločiny, možno som zabil niekoho z ich rodiny... Nemám im to za zlé. Teraz by som dokázal vybozkávať ešte aj Peina. Som šťastný ako nikdy predtým. Rod Uchihovcov pokračuje, a to správnym smerom.

Myšlienky mi opäť zaleteli ku môjmu malému bratovi. Nevedomky som zvraštil čelo. Ale o chvíľu som musel nechať blbé spomienky na pokoji, keď sa otvorili dvere, a sestrička mi poručila ísť dnu. Takmer by som zhodil stoličku, ak by nebola pripevnená ku stene a rýchlym krokom som prešiel ku posteli, kde ležala moja vyčerpaná polovička.

Doteraz mi zatajovala, čo to bude až to bude, no úprimne povedané, chlapček, ktorého mi viac než vlezlá sestrička strčila do rúk, ma vôbec neprekvapil.

Malé ručičky mu nespokojne lietali vzduchom, oči presne takej istej medovej farby, ako má jeho mama. Nútilo ma to pousmiať sa nad takouto zmiešaninou. Rozhodne z nej mal veľmi veľa. Tvar hlavičky a typickú hiperaktivitu, ktorou sa zvyčajne prejavovala práve Nanami.

Pohľad mi skĺzol na ňu. Očividne jej to urobilo rovnakú radosť ako mne. Posunula sa, aby som si mohol sadnúť na posteľ, tak, ako som to robieval posledné dva týždne.

"Aké mu dáme meno?" pýtam sa to už asi stý krát, lebo mne nič rozumné doteraz neprišlo na um. A všetko, s čím vyrukovala ona, som svojrázne zamietol.

"Fugaku?"

"Nie, Nani, to nebude dobrý nápad. Po otcovi nie," zaprosil som potichu, zatiaľ čo som úspešne provokoval svojho malého synčeka.

"Rozumiem. Rozhodne niečo, čo ste ešte v rodine nemali, však?" opýtala sa opatrne, za čo som jej bol vždy vďačný. Prichytil som sa, ako s úsmevom prikyvujem. Vážne majú rodičia pravdu; Dieťa ťa zmení.

"A čo tak, Kurosui," vedel som viac než dobre, že to nebola otázka. Bola o tomto mene presvedčená pomerne dosť dlho, ako som čítal v jej spokojnej tvári. Nútilo ma to pousmiať sa. Vedela dokonale, kedy jej niečo prejde, a kedy nie.

"Ty si vypočítavá, malá, sebavedomá..." hľadal som niečo, čo by ju dokázalo pobaviť, no nie znechutiť.

"Šikovná mrcha, a preto ma tak miluješ," dokončila za mňa s úsmevom na unavených perách, ktoré ma aj po toľkých rokoch nabádali k tomu, aby som ich pobozkal. No odolal som. Bola unavená na hocičo. Aj na rozprávanie, čo som poznal, aj keď to nedávala najavo. Ešte vždy s tým mala malé problémy. Tak ako ja.

Nešikovne som položil Kurosuia ku novopečenej mamičke. Pohľad na nich dvoch ma fascinoval.

Moje dve spiace lásky. Obe na pohľad tak krehké a zraniteľné ako cukrová bábika.

Môj rod je tým pádom zachovaný. A teraz sa len dostať naspäť ku nám domov. Niekde, kde nás nenájde ani Konoha, ani Suna.

A ani oni, prebleslo mi mysľou, no nechcel som si kaziť radostný okamih mojou paranojou. Presne pre toto som žil. Pre rodinu, ktorá sa bude v pokoji rozrastať. Jemným dotykom prstov som jej prešiel po poblednutej tvári.
Chcel som si jej hebkú pokožku vryť do pamäti, skôr, ako by som už nemal príležitosť.

Niečo mi totiž hovorilo, že tomuto štýlu života bude čoskoro koniec. Pozrel som z okna na ošumelé ulice dediny ukrytej v Kameni.

Niečo sa blíži, a to niečo ma znepokojuje čím ďalej, tým viac...