Voľba

Dlho predlho išla v číročírej tme. Ale šla bez strachu, že by o niečo zakopla. Vznášala sa.
Vo vzduchu nič necítila. Ani nevedela, či je to vôbec vzduch. Možno tam nič nebolo. Ale jej to nevadilo.

Onedlho zbadala niekde vpredu svetlo. Keď doň vstúpila, musela zavrieť oči, ako ju to oslepilo.

Pomaly ich otvorila. Zistila, že je na prekrásnej lúke. Zelená trávička bola všade, kam len oko dohliadlo. Miestami na nej stáli stromy, pod ktorými bol príjemný tieň.

A kúsok od nej bolo rázcestie. Dve šípky ukazujúce každá na iný smer.

Pozrela sa naľavo. Uvidela mostík a za ním krásnu dedinu. Začula z nej šťastný smiech. Usmiala sa a už tam vykročila, keď z prava začula plač. Otočila tam pohľad. Bol tam presný opak tejto nádhernej dediny. Táto vyzerala byť stará, ošumelá a ľudia v nej sa jej zdali byť akýsi utrápení.

Nechcela tam ísť. Lákala ju krása, cítila odpor k tomu škaredému miestu.

Vtom zase začula plač. Nejaké malé dieťa.
Zhlboka si vzdychla a vydala sa za ním. Ako prekročila hranicu, počula z toho prekrásneho miesta výkriky.
Obzrela sa a uvidela, ako to miesto horí. Ľudia tam už nebolo šťastní, ale ich tváre boli plné utrpenia.

Striaslo ju a zacítila strach, keď sa otáčala späť tam, kam išla.
Ale hneď ho vystriedalo prekvapenie. Tá stará, odporná dedina, bola prekrásna. Niečím jej pripomínala jej rodnú Konohu.

Vykročila ďalej a cestou stretávala len samých usmievajúcich sa ľudí. Niektoré tváre jej boli povedomé.

Vtom začula odniekiaľ známy hlas.
„Sakura-chan!! Tak už si tu.“
Pozrela tam a srdce jej zamrelo. „Na-Naruto?“
Prikývol.
„Ale veď ty si umrel pred pol rokom.“ Nechápala to.
„Sakura, vari nevieš, čo sa ti stalo?“ Pozrel na ňu prekvapene.
„No, pamätám si, ako som bola strašne unavená a zaspala som a... Ja som...?“ Uprela na neho spýtavý pohľad.
„Áno, umrela si.“ Usmial sa na ňu. A dodal, keď videl, že stále nechápe, čo tam robí. „Vieš, som rád, že si si vybrala toto miesto a nie to druhé.“ Ukázal rukou do diaľky.
Sklopila pohľad a zašomrala: „Ja som sem ani nechcela ísť, to len pre to malé dieťa, ktoré plakalo.“
„A to je len dobre. Vieš, to bola skúška. Či je v tebe niečo dobrého. Každý sme mali nejakú, ktorí sme tu.“ Stále sa usmieval.
„Skúška?“ Prekvapene na neho hľadela.
„Keby si nebola šla za tým plačom, skončila by si na tom druhom mieste, kde každý pozná len utrpenie, bolesť, strach.... Tam sa najmä ocitnú ľudia bez srdca, výnimky nie sú.“ Chytil ju za ruku. „Dosť bolo rečí, poď, už ťa všetci čakajú. Hlavne pár našich priateľov, ktoré odišli sem už pred mnohými rokmi.“ A ťahal ju k nejakému domu.

Vošli dnu a ona ostala zarazene stáť na mieste. Zbadala Tsunade a Jirayiu, ako sedia pri sebe a držia sa za ruky. Videla Asumu a Kurenai. A mnoho, mnoho ďalších... Vrátane jej bývalého senseia, Kakashiho. Ten sa na ňu teraz šťastne usmieval. Nemal na tvári masku...

Radostne vkročila medzi nich a zvítala sa s nimi. Nikdy si nepredstavovala, že svet po smrti bude takýto. Dožila sa osemdesiatich ôsmich rokov, mala skvelého muža, ktorého práve zazrela medzi tvárami, ako sa k nej blížili. Boli tu aj dve z jej detí, ktoré umreli na misii.
Tešila sa, že raz uvidí aj svoje vnúčence, s ktorými dlho nebola...

Nie, nemyslela si, že to bude takéto. Hoci vedela, že jestvuje aj druhá strana, pravý opak tohto šťastného miesta. Ju to už netrápilo. Odteraz ju už nemalo nikdy nič trápiť...