Putá rodiny - 02. časť

Musím to urobiť. Pokývala hlavou, ale stále sedela na mieste. Pozrela sa na svoje ruky – chveli sa. Celá sa triasla. Ale nie od strachu. Vzrušenie jej prechádzalo celým telom.

Potom náhle posmutnela. Spomenula si, čo všetko nechala za sebou. Ale hneď nato sa výraz jej tváre zmenil. Bola bez citu, nič nedávala najavo.

Vstala a vkročila do dediny. Bola menšia, len pár domov a niekoľko rodín. Ale žil tam niekto, koho keď chytí, tak jej zabezpečí vstupenku...
****

„Prišli sme neskoro,“ ozval sa nahnevaný hlas jedného muža, ktorý nazúrene pozeral na zničené domy. Druhý, skoro celý zahalený, len prikývol a potom náhle otočil hlavou na bok.
„Kto si?“ Vyšlo z neho, keď zbadal uprostred bývalej dediny sedieť na nejakom kameni mladé dievča. Pri nohách malo mŕtveho muža.
„Ku*va! Ona ho zabila?!“ Vykríkol ten prvý.

„Čakám tu na vás.“ Usmiala sa na nich milo a postavila sa. Chytila pri tom mŕtvolu za límec a hodila ho k ich nohám. „Ten je pre vás.“
„A čo za to?“ Zasvietili oči zahalenému mužovi.
„Stretnutie s vaším šéfom.“ Pozrela mu bezvýrazne do očí.
„Možno by si mu aj bola prospešná...“ Začal, ale bol prerušený.
„Kakuzu! To nemyslíš vážne! Sa akože budeme zahadzovať s niekým takýmto? Len preto, lebo nám dala Saburu?“ Natiahol sa po kosu, ktorú mal na chrbte a na tvári sa mu zjavil šialený úsmev.
„Zadrž!“ Pozrel na neho Kakuzu. „Videl si jej oči? Je z Hyuuga klanu. Myslím, že šéf by sa jej aj potešil. Mať ďalšiu takúto Kekkei pod sebou.“
Hidan si vzdychol a spustil ruku na znak súhlasu.
„Poď s nami.“ Kakuzu chytil telo muža, s Hidanom sa otočili a išli preč.

Dievčati sa na tvári mihol víťazný úškrn, hneď na to hnev a potom zase nič, znovu bola bez citu.

Postupne zmizli všetci traja z dohľadu a za sebou ostala len zničená dedina a kopa ľudí, ktorí...
****

„Máte ho?“
„Áno, aj keď...“ Kakuzu sa odmlčal.
„Aj keď čo... Kto je to?!“
„Ona ho zabila.“ Ukázal na dievča za ním. „A chcela sa za to s tebou rozprávať.“
„Hm.“ Tmavá postava sa zahľadela na dievča. Necítil z nej žiadny strach. Uškrnul sa. „Itachi, zisti mi o nej viac. Ak vydrží, potom sa s ňou porozprávam.“ A zmizol.
Predstúpil pred ňu muž a pozrel jej do očí. V tej chvíli bola stratená.

Ocitla sa na veľkej, prázdnej planine. Oproti nej stál Itachi Uchiha a mračil sa. Ona sa mierne zachvela. Dobre vedela, kto je to.
„Pre čo si prišla? Nebolo ti v Konohe dobre? Tu ťa nič príjemného nečaká. Pokiaľ nemiluješ zabíjanie.“ Zasmial sa.
„A čo keď áno?“ Pozrela na neho vyzývavo. „Nudila som sa tam. A cítila ak väzeň.“ Pokrčila plecami na znak toho, že to je všetko.
„No uvidíme...“ Ako to dopovedal, planina začala horieť...
****

„Tak ako?“
„Chce sa k nám pridať. Je silná. Má na to.“ Sharingan mu zmizol z očí.
„Dobre. Uvidíme, ako nám bude prospešná. Ukáž jej, kde bude. Zatiaľ ju priradíme k Deidarovi a Tobimu.“ Vodca Akatsuki zase zmizol.
Itachi pozrel na dievča kľačiace pri jeho nohách a na tvári sa mu usadil namosúrený výraz. To teda zase bude. Zhlboka si povzdychol a štuchol do nej. „Vstávaj!“

Otvorila pomaly oči. Ignorovala jeho hlas. A preto aj jej trvalo, kým sa postavila na nohy. Zámerne ho provokovala. Tak som tu! Nič viac som si nemohla priať... Usmiala sa na Itachiho. Ten len pokrútil hlavou a vydal sa naprieč chodbou, aby ju zaviedol do izby, kde bude bývať...
****

„Ako s nami?! To nemyslíš vážne! Dosť, že musím byť s Tobim, ešte mi pridá nováčika?!!“ Deidara nazúrene hľadel na Itachiho a Kisameho, ktorý tam bol skôr ako podpora svojho partnera.
„Veď vieš aký je. Chceš mu protirečiť?“ Zablyslo sa mu v čiernych očiach a Deidara skrotol.
„Nie.“ Pokrútil hlavou. „A kde je?“

„Tu som.“ Ozval sa zvonivý hlások od dverí a dnu vošlo dievča. „A som Hanabi, pre tvoju zaujímavosť.“ Zasmiala sa na jeho užasnutej tvári. „Niečo sa ti nezdá?“
„Vidím, že máme ďalšiu dobrú Kekkei genkai. Dúfam, že si aspoň dobrá, na svoj vek.“ Povedal mierne pohŕdavo Deidara a chcel pokračovať, ale niekto ho prerušil.
„Tobi je rád, že už nebude musieť bývať s Deidarom-sempai sám. S ním sa Tobi často nudí.“ Začal okolo nej obskakovať malý mužíček.
„Tobi za chvíľu zistí, že umenie robí BUM!!!“ Zazrel na neho blonďák.
„Myslím, že sa tu budem mať dobre.“ Uškrnula sa Hanabi a podišla k nim.

„Deidara, máte úlohu. Tu máš zvitok, viac sa dozvieš z neho. Musíte vyraziť hneď.“ Podišiel k nemu Kakuzu.
„Takže, vyrážame.“ Deidara bez obzretia išiel von zo sídla nasledovaný dvoma osobami. Vonku mesiac osvietil tri postavy v čiernych plášťoch, na ktorých boli červené mráčky...